Autor: Katarína Mišíková / filmová teoretička

Roku 2017 vytvoril Thierry Frémaux, riaditeľ Inštitútu Lumièrovcov v Lyone a umelecký riaditeľ filmového festivalu v Cannes, spolu s  Bertrandom Tavernierom, režisérom a cinefilom, strihový film Bratia Lumièrovci. Skladal sa zo 108 päťdesiatsekundových snímok v zreštaurovanej a zdigitalizovanej kvalite. O sedem rokov neskôr sa v rovnakom duchu filmom Bratia Lumièrovci – Dobrodružstvo pokračuje Frémaux vrátil k ďalším 120 filmom, ktoré nakrútil Louis Lumière a ním […]

„Možno sa už nestrieľajú ľudia na ulici, ale následky tohto marazmu dnes žijeme,“ začujem povedať ženu vychádzajúcu z multiplexovej kinosály priateľke, s ktorou si práve pozreli film ČERNÁK.

Návštevnosť domácich hraných titulov zvádza hovoriť o roku 2024 ako o prelomovom napriek tomu, že rekord Jakubiskovej Bathory zostáva nepokorený. Nielenže sa slovenské a slovenské koprodukčné snímky prebojovali medzi najnavštevovanejšie filmy v kinách, ale aj podnietili verejnú diskusiu o spoločenských témach.

Bratislava v roku 1942. V uliciach znie nemčina, maďarčina, čeština. Ale kým ľudia žijú svoju každodennosť, kulisy ich životov sa menia: na fasádach domov pribúdajú nápisy a visia na nich čudné vlajky s dvojkrížmi.

Kolektívnu pamäť Slovenska tvoria udalosti a postavy, na ktorých spoločenstvo stavia svoju identitu a mení ich na symboly: trebárs Slovenské národné povstanie či Milan Rastislav Štefánik. Lenže z kolektívnej pamäti nemožno vytesniť ani postavy, s ktorými sa spoločenstvo nechce identifikovať. Ako napríklad horehronského mafiána z 90. rokov Mikuláša Černáka.