
recenzia ČERNÁK
„Možno sa už nestrieľajú ľudia na ulici, ale následky tohto marazmu dnes žijeme,“ začujem povedať ženu vychádzajúcu z multiplexovej kinosály priateľke, s ktorou si práve pozreli film ČERNÁK.
„Možno sa už nestrieľajú ľudia na ulici, ale následky tohto marazmu dnes žijeme,“ začujem povedať ženu vychádzajúcu z multiplexovej kinosály priateľke, s ktorou si práve pozreli film ČERNÁK.
Návštevnosť domácich hraných titulov zvádza hovoriť o roku 2024 ako o prelomovom napriek tomu, že rekord Jakubiskovej Bathory zostáva nepokorený. Nielenže sa slovenské a slovenské koprodukčné snímky prebojovali medzi najnavštevovanejšie filmy v kinách, ale aj podnietili verejnú diskusiu o spoločenských témach.
Bratislava v roku 1942. V uliciach znie nemčina, maďarčina, čeština. Ale kým ľudia žijú svoju každodennosť, kulisy ich životov sa menia: na fasádach domov pribúdajú nápisy a visia na nich čudné vlajky s dvojkrížmi.
Kolektívnu pamäť Slovenska tvoria udalosti a postavy, na ktorých spoločenstvo stavia svoju identitu a mení ich na symboly: trebárs Slovenské národné povstanie či Milan Rastislav Štefánik. Lenže z kolektívnej pamäti nemožno vytesniť ani postavy, s ktorými sa spoločenstvo nechce identifikovať. Ako napríklad horehronského mafiána z 90. rokov Mikuláša Černáka.