Keď sa z rozboru ľúbostnej poézie stane bolestná dráma

Príbeh zo školských lavíc sa začína celkom nevinne, rozborom ľúbostnej básne Pierra de Ronsarda. Vulgárnosť tínedžerov, pochádzajúcich z problémového prostredia, má však ďaleko od rafinovanosti „princa básnikov a básnika princov“. Slová dvoriť, zvádzať, očariť dokážu nahradiť len tými najobscénnejšími. Začínajúceho učiteľa Juliena nato obviní jedna zo žiačok – trinásťročná Leslie – zo sexuálneho obťažovania. V snahe vyšetriť incident psychologická poradkyňa pozve do školy žiačkinho zákonného zástupcu, ktorým je jej brat. Slovné vyhrážky smrťou násobí fyzickým násilím. Učiteľ akékoľvek previnenie odmieta, Leslie trvá na svojom…

„Nerob vlny,“ radí Julienovi riaditeľ, ktorý dobre vie, v akom prostredí vyrastajú žiaci jeho školy. Zo strachu o povesť svojej inštitúcie by najradšej nečakaný problém ututlal hneď v zárodku. Agresívny brat však prinúti Leslie, aby podala na učiteľa trestné oznámenie. Keď sa ten chce brániť trestným oznámením za ohováranie a vyhrážanie, na polícii sa dozvie len alibistické „musíte ho chápať, bol rozčúlený“. „A čo ja?“ pýta sa Julien, snažiaci sa očistiť si meno aj postavenie. Väčšina pedagogického zboru síce stojí za svojím neprávom obvineným kolegom, lenže ako sa postupne prehlbujú zákopy na oboch stranách, ich podpora sa zmenšuje. „Prečo si nepovedal, že si gay? Všetko by sa hneď vyriešilo,“ vyčítajú mu. Ktovie, možno áno a možno nie. A prečo by mal vlastne rozširovať informácie o svojom intímnom živote, ktorý tají aj pred kolegami?

Od začiatku pritom mladý idealista chcel len jedno, netradičnými metódami motivovať slabších žiakov, ktorí na školu zväčša zvysoka kašlú, k túžbe získať čo najlepšie vzdelanie. Aby nadobudli predpoklady na lepší život, než aký žije väčšina ich rodičov. Hoci aj tým, že zopár tých „nádejnejších“ pozval nedávno na kebab a počúval ich názory, aby im lepšie porozumel. V očiach kolegov je to ďalšie Julienovo mínus. Vyhrotená situácia poznamenáva nielen vzťahy medzi učiteľmi, ale hlboko zasahuje aj do Julienovho privátneho života. Keďže si zo svojho platu právnikov dovoliť nemôže, aj doma, kde predtým nachádzal oporu, narastá napätie. Slučka sa sťahuje, pocit ohrozenia zo všetkých strán sa stupňuje, komorný príbeh nadobúda priam klaustrofobickú atmosféru.

Tridsaťpäročný François Civil, ktorý si nedávno zahral d´Artagnana v novej filmovej verzii Troch mušketierov (r. Martin Bourboulon, 2023), sa úlohy naivného, zanieteného, tvrdohlavého, bezmocného a na konci zúfalého učiteľa, ktorý sa napokon bojí aj žiačky, čo ho neprávom obvinila, zhostil na výbornú. Skvelý je aj herecký výkon mladučkej Toscane Duquesne – režisér jej zveril postavu zakríknutej Leslie, ktorej list odštartoval drámu takmer antických rozmerov. Vo chvíli, keď priznáva strach zo situácie, ktorej bola spúšťačom, aj z vlastného násilníckeho brata, jej divák nielenže verí, ale zároveň aj praje, aby bola schopná vzoprieť sa osudu. A vôbec, znamenite a do hĺbky vykreslili charaktery búriacich sa a omylných tínedžerov aj ich nedospelí predstavitelia.

Pôsobivo a citlivo nakrútený príbeh, na ktorého scenári sa okrem režiséra podieľala aj spisovateľka a režisérka Audrey Diwan (jej filmová dráma Udalosť získala na festivale v Benátkach v roku 2021 hlavnú cenu Zlatého leva), má neuveriteľnú dynamiku a spád. Slovami skôr šetrí, pozornosť zameriava na vykreslenie situácií, v ktorých nadobúda konflikt, zapríčinený na jednej strane naivitou puberty, na druhej neortodoxnými výchovnými metódami neskúseného učiteľa, až obludné rozmery. Sugestívna kamera, sústreďujúca sa na detaily a uzavreté priestory, zintenzívňuje pocit klaustrofóbie. Nepochopenie, bezradnosť, bezmocnosť a strach možno čítať nielen v tvárach postáv, ktorými je príbeh zaľudnený, ale pulzujú aj zo stien prázdnych tried, školských chodieb či nočných ulíc.

Kto, kedy a kde urobil chybu, ktorá odštartovala stupňujúcu sa drámu ľudských osudov? Kto má právo na ochranu pred krivým obvinením a kto sa nesmie brániť? Kto má právo súdiť, keď ide o profesionálnu česť? Má vôbec zmysel snažiť sa veci meniť? Oplatí sa bojovať proti veterným mlynom byrokracie, prehnanej korektnosti a spoločenským predsudkom, ak je výsledok viac ako neistý? Divácky príťažlivá dráma Nerob vlny nastoľuje množstvo otázok, odpovede, s ktorými si nevedia poradiť ani odborníci, neponúka. Ani to nie je jej úlohou, ale diváka rozhodne osloví sugestívnosťou filmovej výpovede. Režisér Teddy Lussi-Modeste zasvätene rozpráva o probléme, ktorý existuje a ktorý – ako pred záverečnými titulkami priznáva – zažil na vlastnej koži.