Záber z filmu Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK

Recenzia Nočný pokoj

Nočný pokoj pomáha lúštiť mužov, ktorí sa boja

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Triler Michala Hogenauera pôsobí ako dobre premyslený, ale napokon skôr priemyselný konštrukt.

Je to vcelku sympatický mladý muž, mileniál. Pôsobí, akoby naštartoval kariéru nejakou tichou automatikou. Kedysi čosi študoval, kdesi sa uchytil, akosi postupoval, kamsi sa dostal, čímsi sa stal, čo-to si zabezpečil. Vo svojom priestore sa však správa akosi bezpohlavne. Pohybuje sa úsporne, koná nenápadne, rozpráva úsečne. Má priateľku, ale nemajú skutočný vzťah. Od otca sa nenaučil preberať zodpovednosť. Živí ho práca, ktorou nežije. Vlastne nemá ani meno. Taký je hrdina filmu Nočný pokoj.

Všetko je inak

Jeho život vyzerá moderne, a hoci zdieľa domácnosť s partnerkou, v skutočnosti je stále sám so sebou, nudný a sterilný. V útrobách mu tikajú hodiny, ktoré ovláda emočnou pasivitou. V istej chvíli ich však nemôže ignorovať, čosi mu hystericky signalizujú. Zrazu je napätý, cíti ohrozenie, eviduje nepríjemné emócie.

Pri letiskovej kontrole sa jeho plaché oči práve stretli s prenikavým pohľadom hnedookého muža, ktorý pri letiskovej kontrole strhol na seba pozornosť. Správa sa konfliktne. Je to Arab či nie? Je to dôležité? Prečo sa osopuje na colníkov?

Pocit vykoľajenia potvrdí aj ich stretnutie na toalete. Podozrievajú sa. Žeby videl niečo, čo nemal vidieť? Už aby bol doma. Vylomený zámok na bráne, rozbitá fľaša kyseliny, nezamknuté dvere bytu. Zrazu je všetko inak. Pero na stole bolo predsa otočené naopak. Alebo nie? Začína sa báť. Na každom kroku ho pohnútka skoncovať so strachom. Čím viac však pátra po indíciách, tým je strach väčší. A je stále viac strachom zo seba samého.

Ako zdieľať odvahu

Hogenauerov film je príbehom muža, ktorý sa zamotal do pohnútok vlastného konania. Pramenia zo strachu, ktorý sa nezrodil náhodou – svetová klíma, ktorá ho obklopuje, mu naň dáva legitímne dôvody. 

Nevie, ako má neodbytnému pocitu čeliť, keď sa naňho denne valia negatívne správy, pričom sám, zdá sa, nemá vypestovanú dostatočnú osobnostnú výbavu pre nachádzanie radosti zo života  v každodenných maličkostiach. 

S partnerkou žijú vedľa seba, každý pre svoju prácu, nie však jeden pre druhého. Je otázkou času, kedy sa vnútorná zmena vo vzťahu ukáže na jeho kondícii. 

Záber z filmu Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK
Judit Pecháček vo filme Nočný pokoj. Foto: CinemArt SK

Svojím spôsobom sa cez dvojicu dostávame k archetypálnej podobe partnerskej rivality – keď sa má preukázať vzájomná empatia, prejaviť zodpovednosť a zároveň udržať sloboda v rozhodovaní, môže to byť pre vzťah živený strachom akéhokoľvek druhu likvidačné. V danom prípade je žena tá, ktorá sa nebojí, ibaže nenachádza spôsob, ako svoju odvahu s mužom zdieľať. Divák dostane priestor domýšľať si, či sa jej to vypomstí. 

Honba na seba

Hlavný hrdina sa medzitým vo dne aj v noci prezentuje mrazivým pokojom. Keďže nedokáže pestovať hodnoty, ktoré mu život ponúkol, paranoja ho pomaly, ale iste o ne pripravuje a on v úzkosti poľuje sám na seba. Čo je horšie, uchyľuje sa k pochybným činom, veď plodný strach mu usilovne našepkáva, že nemôže byť jeho obeťou iba on sám.

V žánri sociálneho trileru sa režisér pohybuje so zjavnou istotou. Kamera, strih aj zvuk sústredene pracujú s momentmi uvoľnenia, prekvapenia a desu. Detektívna dejová linka sa vinie časom ruka v ruke s reakciami hlavného hrdinu na vlastné impulzy podmienené pocitom strachu. 

Scény sa striedajú v civilizovaných priestoroch historických obytných budov veľkomesta, v mestských a prírodných exteriéroch, ale aj v nevšedných neobývaných lokáciách industriálneho rázu či v zdanlivom bezpečí dusivých interiérov auta. 

Diváka podchvíľou prekvapí situácia, ktorá pôsobí úplne obyčajne, no v skutočnosti posúva nepríjemné napätie do mierne obludných rozmerov. Sem-tam prenikne na povrch humorná pointa. 

Hra bez skľúčenosti

Stav prázdnoty, aký v duši človeka vyvolávajú momenty, keď sa bojí, podčiarkuje minimalistický štýl vedenia postáv. Prenáša sa zároveň do atmosférických obrazov, do perfekcionistického konania hlavnej postavy, do strohých replík. 

V prípade dialógov však tento účel prevyšuje zámer, pretože strácajú na prirodzenosti, a hoci ide o civilné herectvo v najlepšom slova zmysle, akoby boli zakaždým iba vytrhnuté z kontextu, pričom žiaden kontext ani nevytvárajú, ani sa v ňom nenachádzajú. Herci v skutočnosti veľmi nemajú čo hrať. 

Keď bujné emócie prekrývame chladnou ostražitosťou, musíme sa hlboko ponoriť do skľúčenia. Inak dielo môže pôsobiť síce ako dobre premyslený, ale viac priemyselný konštrukt.

Nočný pokoj

ČR/SR, 2024

RÉŽIA Michal Hogenauer ● SCENÁR Marek Šindelka, Václav Kadrnka ● STRIH Michal Reich ● KAMERA Šimon Dvořáček ● HUDBA Jakub Kudláč ● ARCHITEKT Jana Bejblová ● KOSTÝMY Aneta Grňáková ● ÚČINKUJÚ Pavel Gajdoš, Judit Pecháček, Michal Isteník

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 12. 2024

Hodnotenie: 65%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Beštia Bebjak Záber z filmu Beštia. Foto: DNA Production/Nataša Bošková

Bebjakova Beštia podľa Dominika Dána má prvú ukážku

Po vyhlásení amnestie v roku 1990 sa dostalo na slobodu aj mnoho nebezpečných zločincov. Začínajúcemu bratislavskému detektívovi Richardovi Krauzovi vtedy pridelili prípad sériového vraha žien. Tiahla sa za ním krvavá stopa polovicou Európy a nedokázali ho odhaliť žiadne bežne využívané metódy. Režisér Peter Bebjak pripravuje detektívny triler podľa jednej z najpredávanejších kníh Dominika Dána Beštia. Do kín príde už začiatkom budúceho roka. Tomáš Maštalír (Burger), Martin Klinčúch (Krauz), Michal Kubovčík (Hanzel) a Braňo Bystriansky (Váňa) spolu s Alexandrom Bártom (Mayor) a Jánom Jackuliakom (súdny lekár Lengyel) stvárňujú vo filme Beštia tím, ktorý sa snaží odhaliť páchateľa série vrážd. Prípad na začiatku vyzerá takmer beznádejne. Páchateľ totiž nezanecháva žiadne odtlačky prstov. Nič, na základe čoho, by bolo možné zistiť, o koho ide. Vyšetrovatelia vedia, čo spája jednotlivé miesta činu, ale dostupné kriminalistické metódy nestačia na to, aby vraha usvedčili. Vtedy prichádzajú na scénu vedci a analýza DNA. Metóda, ktorú slovenskí kriminalisti nikdy dovtedy nepoužili. https://youtu.be/ZzOrfU6evL0?si=Q6NlQR6hRMzUBcSl „Atmosféru začiatku deväťdesiatych rokov sa nám podarilo preniesť na obraz presne tak, ako si ju časť spoločnosti pamätá z mladosti a ako je stvárnená v knihách Dominika Dána,“ povedal producent DNA Production Rasťo Šesták. „A rovnako ako v knihách, ani film Beštia nie je príbehom vraha. Je o tom, ako ho veľký tím vyšetrovateľov s pomocou vedcov – a v tom čase...
Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
Zobraziť všetky články