Žena ako sen o žene

Mýtické grécke sirény, spolovice ženy, spolovice vtáky, sú v Odysei opísané ako stvorenia, ktoré svojím spevom lákali námorníkov a privádzali ich do tragickej smrti na útesoch. Parthenope, jedna z nich, sa po neúspešnom pokuse zvábiť Odysea hodila do vôd mora. V mieste, kde zahynula, sa neskôr zrodilo mesto Parthenope, dnešný Neapol. Paolo Sorrentino píše milostný list svojmu rodnému mestu a predvídateľne napĺňa predstavu o dokonalej žene.

Sorrentinova Parthenope je z oboch polovíc žena, no oplýva vnútornou slobodou, akoby zdedenou po okrídlených predchodkyniach. Narodila sa v roku 1950 priamo „do“ mora na pobreží vily svojej bohatej rodiny. Sledujeme ju v mladej dospelosti po boku brata a slúžkinho syna v tragicko-hravom milostnom trojuholníku pripomínajúcom Bertolucciho Rojkov. Aj keď sme pozornými svedkami desaťročí jej búrlivého života, nenadobudneme pocit lineárneho životopisu. Parthenope je kľukatý príbeh, plný epizódnych postáv – karikatúr, prepletaný ústrednými motívmi nahlas uvažujúcimi o tradične Sorrentinovských témach – láske, samote, mladosti, kráse a pominuteľnosti. Tentoraz je však dôležitá aj téma poznania. Sorrentinova Parthenope totiž nie je len krásna a dôvtipná femme fatale, je aj akademicky zanietená a svoj záujem spoznať človeka prehlbuje štúdiom antropológie.

Poznanie – či už si je toho režisér vedomý, alebo nie – je úzko späté s entitami sirén. Viaceré texty revidujúce historický výklad upozorňujú, že sirény v pôvodnej gréckych mytológii mužov nevábili svojím telom, ale prísľubom skrytého poznania všetkého. V dôsledku nepresných prekladov však boli sexualizované a z tejto premisy čerpá ich zobrazovanie aj mimo kinematografie dodnes.