Eurydika za železnou oponou

Pôvodom slovenská režisérka Alexandra Makarová v rakúsko-slovenskom koprodukčnom filme Perla rozkrýva tému emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bez ostalgických klišé. Veľké dejiny zatláča do úzadia v prospech intímneho rozmeru prežívania geograficko-jazykovej, existenciálnej i emocionálnej vykorenenosti a medzigeneračnej skúsenosti ženských postáv.

Len málo slovenských hraných filmov reflektuje skúsenosť emigrácie po roku 1968. Ak sa motív emigrácie objavuje, je zväčša naviazaný na dejové schémy, v ktorých je útek z komunistického štátu vykreslený ako nebezpečný, ale nádejný únik za slobodou. Dôsledkami úteku sa tieto filmy málokedy zaoberajú.

Dôslednejšie tému rozpracoval televízny dokumentárny cyklus Môj emigrant. Priniesol portréty siedmich ľudí, ktorí medzi rokmi 1968 a 1989 odišli za hranice, a tých, ktorých zanechali za sebou. Podobne aj medailón spisovateľky Ireny Brežnej Profesionálna cudzinka skúmal, ako život v cudzine poznamená život a identitu jednotlivca a jeho či jej blízkych.

Príbeh o konfrontácii s minulosťou

Alexandra Makarová má vďaka vlastnému rodinnému príbehu priam osobnú výbavu pre porozumenie a pretlmočenie psychologickej komplexnosti života v emigrácii. Pri modelovaní charakteru Perly sa do veľkej miery inšpirovala ženami svojej rodovej línie. Táto intímna rovina filmu je okrem venovania filmu starej mame a využitia obrazov režisérkinej matky citeľná najmä vo vykreslení vzťahu talentovanej výtvarníčky k dcére Júlii, nádejnej klaviristke. Píše sa rok 1981 – uplynulo desať rokov, odkedy tehotná Perla ušla z komunistického Československa do Viedne. Matka a dcéra sa s pocitom vydelenosti vyrovnávajú inak: