Eurydika za železnou oponou

Pôvodom slovenská režisérka Alexandra Makarová v rakúsko-slovenskom koprodukčnom filme Perla rozkrýva tému emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bez ostalgických klišé. Veľké dejiny zatláča do úzadia v prospech intímneho rozmeru prežívania geograficko-jazykovej, existenciálnej i emocionálnej vykorenenosti a medzigeneračnej skúsenosti ženských postáv.

Len málo slovenských hraných filmov reflektuje skúsenosť emigrácie po roku 1968. Ak sa motív emigrácie objavuje, je zväčša naviazaný na dejové schémy, v ktorých je útek z komunistického štátu vykreslený ako nebezpečný, ale nádejný únik za slobodou. Dôsledkami úteku sa tieto filmy málokedy zaoberajú.

Dôslednejšie tému rozpracoval televízny dokumentárny cyklus Môj emigrant. Priniesol portréty siedmich ľudí, ktorí medzi rokmi 1968 a 1989 odišli za hranice, a tých, ktorých zanechali za sebou. Podobne aj medailón spisovateľky Ireny Brežnej Profesionálna cudzinka skúmal, ako život v cudzine poznamená život a identitu jednotlivca a jeho či jej blízkych.

Príbeh o konfrontácii s minulosťou

Alexandra Makarová má vďaka vlastnému rodinnému príbehu priam osobnú výbavu pre porozumenie a pretlmočenie psychologickej komplexnosti života v emigrácii. Pri modelovaní charakteru Perly sa do veľkej miery inšpirovala ženami svojej rodovej línie. Táto intímna rovina filmu je okrem venovania filmu starej mame a využitia obrazov režisérkinej matky citeľná najmä vo vykreslení vzťahu talentovanej výtvarníčky k dcére Júlii, nádejnej klaviristke. Píše sa rok 1981 – uplynulo desať rokov, odkedy tehotná Perla ušla z komunistického Československa do Viedne. Matka a dcéra sa s pocitom vydelenosti vyrovnávajú inak: desaťročná Júlia odmieta hovoriť po slovensky, Perla sa zase nechce prispôsobiť očakávaniam kladeným na emigrantku z Východu. Spoločne čelia existenčnej neistote a vykorenenosti, až kým nenájdu krehké rodinné šťastie s empatickým tibetológom Josefom.

Perla však nie je filmom o hľadaní nového života, ale príbehom o konfrontácii s  minulosťou. Perla sa spolu s dcérou a rakúskym partnerom vráti za železnú oponu, aby sa stretla s Júliiným otcom. Je ženou medzi dvoma mužmi, medzi dvoma krajinami, medzi rolou matky a ženy, medzi svojou minulou a súčasnou identitou. Koná zdanlivo z vlastnej vôle, lenže jej voľby sú dané rámcom traumy, ktorú si v sebe nesie. Je traumatizovaným subjektom a v konfrontácii s niekdajším domovom koná sebadeštruktívne.

Domov je miesto, kde človeka berú takého, aký je, aj miesto, kde môže byť sám sebou. Perla emigráciou domov stratila: Viedeň a Josef ju prijímajú takú, aká je, ale ona tam nie je sama sebou. Do rodných Košíc cestuje pod falošnou identitou, ale pokúša sa napojiť na svoje vlastné ja. Túžba prejesť sa chuťami domova však skončí nevoľnosťou, spomienky zabalené do batohov sa menia na bremeno. Perla čelí zrade, poníženiu, agresivite i vlastnému pocitu viny.

Nálada tvorená formálnymi riešeniami

Komorný príbeh sa odvíja v klasickej trojaktovej štruktúre, ktorej rytmus dramaturgicky ozvláštňujú retrospektívy, elipsy a vízie. Perla stavia najmä na nálade tvorenej formálnymi riešeniami neraz na úkor presvedčivejšieho vykreslenia motivácií postáv. Obrazová štylizácia filmu pracuje s retro atmosférou, ktorá nestojí len na jednoduchom využití nostalgických rekvizít ako detský projektor či starý autobus. Filmová hudba namiesto dobových skladieb 80. rokov akcentuje vnútorné prežívanie protagonistky prostredníctvom klasických a ambientných skladieb. Vizuál ťaží z kontrastných farieb korešpondujúcich s obrazmi i charakterom protagonistky. Akademický formát obrazu vyvoláva dojem uzavretosti sveta, ktorú posilňujú kompozičné riešenia väzniace Perlu v rámoch a zrkadlách. Formálne sa tak  Perla vymedzuje voči „pelíškovskému“ štýlu reprezentácie normalizácie a získava nadčasový tón.

Derytmizované rozprávanie, artistná štylizácia a problematické motivácie postáv by samé osebe z filmu Perla urobili azda vizuálne pôsobivú, ale emocionálne dištancovanú štúdiu charakteru. Lenže film s emocionálnou intenzitou hovorí o transgeneračnej traume vpísanej do hrdinky, jej rodičov i jej dcéry. Traumy spôsobenej totalitným režimom vystuženým patriarchálnym poriadkom. Traumy zo sveta, v ktorom je násilie a ponižovanie inštrumentalizované ako nástroj ovládania občanov a žien dvojnásobne, neraz za účasti iných žien.

Zostup do ríše mŕtvych prízrakov

Veľkonočná oblievačka zrkadlí sexuálne násilie a retraumatizuje hrdinku, ktorá uviazla v slučke medzi minulosťou a prítomnosťou zbavená nároku na budúcnosť. Veľkonočný rituál znovuzrodenia sa tak mení na zostup do ríše mŕtvych prízrakov. Perla sa medzi nimi ocitá ako Eurydika, ktorá dostala šancu utiecť z podsvetia, nechce však odolať pokušeniu pozrieť sa minulosti do očí. Táto reinterpretácia nadväzuje na viaceré moderné adaptácie antického mýtu a Perlu – Eurydiku mení z pasívnej obete na vnútorne slobodnú ženu. Napriek tomu, čo prežila a ešte prežije, snáď vykročila z kruhu traumy. Jej osud tak celkom subtílne vyvoláva paralely s krajinou sebadeštruktívne zahľadenou do minulosti v dôsledku traumy minulých i súčasných totalít.