recenzia Pod parou Záber z filmu Pod parou. Foto: IN FILM/CINETIM

recenzia Pod parou

Iba tieň

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Rudolf Biermann je v priestore slovenskej a českej kinematografie od začiatku deviatej dekády minulého storočia etablovaný najmä ako producent. No od roku 2020 vstupuje do ringu už aj zo stoličky režiséra. Doposiaľ nakrútil tri filmy a všetky tri majú niekoľko spoločných vlastností. Tou najmarkantnejšou je, eufemisticky napísané, vychádzanie v ústrety vkusu (a či nevkusu?) strednoprúdového publika. Neviem, čo hovorí Biermann, ale nestor Paľo Bielik na túto tému povedal: „Jediným bohom vo filme je pre mňa obecenstvo.“ Však v zásade nič proti tomu.

Pod film Sviňa (2020) sa ako spoluautori scenára i spolurežiséri podpísali Mariana Čengel Solčanská a Rudolf Biermann. Nakrúcali podľa literárnej predlohy žurnalistu Arpáda Soltésza. Centrom príbehu sú podnikateľské i politické záujmy bruchatého degustiózneho mafiána, ktorý sa derie vpred aj cez mŕtvoly. Podobnosť s dobou vzostupu Roberta Fica či Mariana Kočnera a s kauzou resocializačného zariadenia a vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nie je ani náhodou čisto náhodná. Aktuálnosť sa filmu isto nedá uprieť. Ale inak je dosť prázdny, popisný, najmä v úvode a závere patetický…

Aj druhý Biermannov film, o niečo stráviteľnejší, Vojna policajtov (2024) vznikol podľa Soltészovej knihy a aj jeho scenára. Námet opäť chytľavý, dej sa odohráva na východe krajiny v divokých deväťdesiatkach, keď ešte najväčší mafiáni nenosili košele s bielymi goliermi a nezastávali vysoké funkcie v štátnom aparáte. Hlavný hrdina, policajt nie práve s čistým morálnym štítom, bojuje proti rôznym zločineckým skupinám, ktoré si navzájom idú po krku. Bojuje sa zápas o nadvládu nad teritóriom, čiže o prachy, kopú sa hroby, snujú intrigy, podpláca sa a spreneveruje, pije, fajčí, droguje, súloží. Snímka pomerne úspešne pracuje so žánrovými charakteristikami trileru, ale ich aj nadužíva, opäť je štylisticky pomerne neinvenčná a dramaturgicky polopatistická…

Prekresľovanie do českých a slovenských súradníc

Najnovšia snímka Rudolfa Biermanna – Pod parou opäť nie je pôvodnou režisérskou témou. Ide o prepis nateraz posledného filmu slávneho dánskeho režiséra Thomasa Vinterberga Chlast (2020)





Pod parou (Slovensko/Česko, 2025)

RÉŽIA Rudolf Biermann ● SCENÁR Roman Olekšák ● DRAMATURG Petr Kolečko ● KAMERA Martin Štrba ● HUDBA Vladimír Martinka ● HRAJÚ Hana Vagnerová, Alžbeta Zea Ferencová, Judit Pecháček, Zuzana Bydžovská, Jiří Havelka, Petr Čtvrtníček, Alexandr Bárta, Martin Myšička, Leoš Noha, David Petrželka, František Prachař, Štěpánka Todorová, Josef Jan Abrhám

MINUTÁŽ 112 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 21. 8. 2025

 

Hodnotenie: 40%

Judit Pecháček, Hana Vagnerová, Alžbeta Zea Ferencová a Petr Čtvrtníček vo filme Pod parou. Foto: IN FILM/CINETIM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články