recenzia Pod parou Záber z filmu Pod parou. Foto: IN FILM/CINETIM

recenzia Pod parou

Iba tieň

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Rudolf Biermann je v priestore slovenskej a českej kinematografie od začiatku deviatej dekády minulého storočia etablovaný najmä ako producent. No od roku 2020 vstupuje do ringu už aj zo stoličky režiséra. Doposiaľ nakrútil tri filmy a všetky tri majú niekoľko spoločných vlastností. Tou najmarkantnejšou je, eufemisticky napísané, vychádzanie v ústrety vkusu (a či nevkusu?) strednoprúdového publika. Neviem, čo hovorí Biermann, ale nestor Paľo Bielik na túto tému povedal: „Jediným bohom vo filme je pre mňa obecenstvo.“ Však v zásade nič proti tomu.

Pod film Sviňa (2020) sa ako spoluautori scenára i spolurežiséri podpísali Mariana Čengel Solčanská a Rudolf Biermann. Nakrúcali podľa literárnej predlohy žurnalistu Arpáda Soltésza. Centrom príbehu sú podnikateľské i politické záujmy bruchatého degustiózneho mafiána, ktorý sa derie vpred aj cez mŕtvoly. Podobnosť s dobou vzostupu Roberta Fica či Mariana Kočnera a s kauzou resocializačného zariadenia a vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nie je ani náhodou čisto náhodná. Aktuálnosť sa filmu isto nedá uprieť. Ale inak je dosť prázdny, popisný, najmä v úvode a závere patetický…

Aj druhý Biermannov film, o niečo stráviteľnejší, Vojna policajtov (2024) vznikol podľa Soltészovej knihy a aj jeho scenára. Námet opäť chytľavý, dej sa odohráva na východe krajiny v divokých deväťdesiatkach, keď ešte najväčší mafiáni nenosili košele s bielymi goliermi a nezastávali vysoké funkcie v štátnom aparáte. Hlavný hrdina, policajt nie práve s čistým morálnym štítom, bojuje proti rôznym zločineckým skupinám, ktoré si navzájom idú po krku. Bojuje sa zápas o nadvládu nad teritóriom, čiže o prachy, kopú sa hroby, snujú intrigy, podpláca sa a spreneveruje, pije, fajčí, droguje, súloží. Snímka pomerne úspešne pracuje so žánrovými charakteristikami trileru, ale ich aj nadužíva, opäť je štylisticky pomerne neinvenčná a dramaturgicky polopatistická…

Prekresľovanie do českých a slovenských súradníc

Najnovšia snímka Rudolfa Biermanna – Pod parou opäť nie je pôvodnou režisérskou témou. Ide o prepis nateraz posledného filmu slávneho dánskeho režiséra Thomasa Vinterberga Chlast (2020)





Pod parou (Slovensko/Česko, 2025)

RÉŽIA Rudolf Biermann ● SCENÁR Roman Olekšák ● DRAMATURG Petr Kolečko ● KAMERA Martin Štrba ● HUDBA Vladimír Martinka ● HRAJÚ Hana Vagnerová, Alžbeta Zea Ferencová, Judit Pecháček, Zuzana Bydžovská, Jiří Havelka, Petr Čtvrtníček, Alexandr Bárta, Martin Myšička, Leoš Noha, David Petrželka, František Prachař, Štěpánka Todorová, Josef Jan Abrhám

MINUTÁŽ 112 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 21. 8. 2025

 

Hodnotenie: 40%

Judit Pecháček, Hana Vagnerová, Alžbeta Zea Ferencová a Petr Čtvrtníček vo filme Pod parou. Foto: IN FILM/CINETIM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články