Kríza identít

Od medzinárodného uvedenia filmu Očný zub prešlo 14 rokov a Yorgos Lanthimos sa stal známym menom nielen na európskych filmových festivaloch, ale aj v prostredí Cien Americkej akadémie filmových umení a vied. Čelný predstaviteľ tzv. gréckej divnej vlny kombináciou nehostinnosti a čierneho humoru, ktoré využíva na reflexiu všetkého „až príliš ľudského“, vzbudil ohlas publika a okrem iného získal aj možnosť spolupracovať s hereckými hviezdami. Svoje hollywoodske kontakty naplno využíva aj v Podobách láskavosti. Herecky tu dostávajú priestor a voľnú ruku jeho stálice Emma Stone a Willem Dafoe, ale aj „nováčik“ Jesse Plemmons. Ich výkony v rozpätí od mrazivých až po vyslovene excentrické na seba pútajú pozornosť a sú spojivom príbehovo rôznorodých častí.

Práve poviedková štruktúra filmu je pre Lanthimosovu tvorbu niečím doteraz netypickým. Podoby láskavosti sa skladajú z troch samostatných, zhruba rovnako dlhých častí oddelených krátkymi titulkovými sekvenciami. Tri rôzne príbehy akoby existovali v rovnakom vesmíre, no tí istí herci sa v nich ujímajú rôznych (niekedy príbuzných, inokedy povahovo protipólnych) charakterov. Navyše je tu tajomná postava R. M. F., ktorá nielen otvára a uzatvára celý film, ale ho aj prepája prostredníctvom názvov jednotlivých častí (R. M. F. zomiera, R. M. F. lieta a R. M. F. je sendvič). Niekto by mohol povedať, že tu máme „zavarené“ na lynchovskú hru hľadania tajných významov a spojitostí.

Lanthimosovi však nejde o žiadne záhadné svety za oponou. V jeho námetoch sa často objavujú kultom podobné uzavreté skupiny riadiace sa absurdnými pravidlami, no dôraz nekladie na aspekt tajomstva či konšpirácie. Naopak, absurditu dosahuje hyperbolizáciou základných ľudských potrieb a vlastností. Potreba niekam patriť, potreba lásky či jednoducho neochota niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia dovádzajú postavy do často extrémnych situácií. Ich povaha však nie je vytesaná do kameňa a z obete sa môže veľmi ľahko stať tyran, stačia tie správne okolnosti.

Motív slobodnej vôle či jej dobrovoľnej absencie je pre mňa zaujímavo reflektovaný aj prostredím generického amerického mesta. Lanthimos v USA nenatáčal prvýkrát, no od chirurgickej presnosti Zabitia posvätného jeleňa pokročil v Podobách láskavosti k plnotučnej „americane“. Prostredie prázdnych diaľnic, dinerov, či hoci aj policajných staníc je v americkej kinematografii tradične spájané s motívmi slobody a individualizmu alebo boja o ne. Tu sme však svedkami obrátenia stereotypu, keď sledujeme Emmu Stone, ako sa vo frajersky fialovom Dodge Challengeri vcelku nefrajersky vrhá v ústrety podriadenosti, ktorá však zároveň znamená vytúženú istotu.

Pri troche špekulovania môžeme hádať, že práve túto (nevyhnutnú) nejednoznačnosť sa Lanthimos snaží pomocou poviedkovej štruktúry filmu akcentovať. Napätie vznikajúce medzi časťami, ktoré nie sú spojené, ale ani úplne oddelené, poodhaľuje publiku konštrukciu filmu a upozorňuje na hercov a herečky ako predstaviteľov rolí (meniacich šaty a účesy), čo koniec koncov narušuje celistvosť fikcie aj vnútri jednotlivých príbehov. Divákovi je takmer znemožnená akákoľvek emocionálna zaangažovanosť a zážitok sa blíži absurdnému divadlu (hádam jedinou ľudsky sympatickou postavou vo filme je postava Margaret Qualley v poslednej časti R. M. F. je sendvič a jej náhly koniec je pomysleným posledným klincom do rakvy). Napriek režisérovej vyslovenej nechuti podať divákovi morálnu barličku sú Podoby láskavosti hlboko ľudské, aj za cenu zistenia, že tento prívlastok vlastne vôbec nemusí byť pozitívny.