Za všetkým hľadaj ľudí

Ako protagonistka Zuzana Čaputová o sebe prezrádza najviac prostredníctvom toho, čo vo filme absentuje: prostredníctvom hraníc medzi osobným/rodinným životom a výkonom verejnej funkcie. Narácia sa riadi chronológiou, ktorú ukotvujú výrazné spoločensko-politické momenty. V ich kontexte Čaputová miestami pootvára dvere do súkromia rodiny. Na začiatku hovorí o dcérinej chorobe v čase inaugurácie, neskôr o chorom otcovi v súvislosti s návštevou pápeža.

Trajektória pohľadu sa nikdy nevychýli z časopriestoru, v ktorom je prítomná hlavná postava filmu – s výnimkou stretnutia mladého muža s rodinou po prepustení z väzenia, odkiaľ sa dostal vďaka prezidentkinej amnestii. Táto scéna preto z celkového tvaru filmu mierne vytŕča. Samotné posudzovanie žiadostí o udelenie amnestií je pars pro toto uplatňovania zákonov – vždy ide o rozhodnutia konkrétnych ľudí; či už sú to pracovníci na úrade rozhodujúci o uznaní zmeny pohlavia, SBS-kár posudzujúci krádež v obchode, sudca/sudkyňa posudzujúci staršieho muža obvineného za výrobu konopných mastí, alebo prezidentka a jej tím posudzujúci jednotlivé žiadosti o amnestie. Za každou z týchto žiadostí sú konkrétne osoby, kontexty a kauzalita udalostí, ktoré kulminovali do obvinenia z trestného činu. Pre Čaputovú je napríklad pomyselnou hranicou tá medzi tzv. mäkkými a tvrdými drogami, posudzovať sa nedá inak ako hľadať pomocnú racionalizačnú „slamku“. Prezidentka je konfrontovaná s nefunkčným systémom, ktorý nepomerne prísne trestá držanie marihuany, ako však poznamená jeden z členov jej tímu, nejde o to, aby amnestiami nahrádzala zlú legislatívu. Napriek tomu je však ťažké ubrániť sa zvláštnemu pocitu: sledujeme fragmenty zo životov ľudí redukované na spisy, na základe ktorých sa rozhoduje o ich osude.

Marek Šulík vo svojom časozbernom dokumente konfrontuje kolektívnu aj individuálnu pamäť s nedávnou minulosťou – čo zostalo vryté, stalo sa súčasťou politickej popkultúry alebo upadlo do zabudnutia v záplave iných (nečakaných) udalostí. Režisér sa ne(u)bráni jemnému pátosu (ktorého predávkovaním trpeli takmer všetky dokumentárne filmy posledných rokov zamerané na výraznú osobnosť), skôr sa tým však napája na spoločensko-politický diskurz vnímania Zuzany Čaputovej, ktorá zvládla funkciu hlavy štátu bez excesov. Tie, ktoré vznikali vo vláde, uzemňovala svojim pokojným prístupom. Jej nekonfliktnosť môže byť niekedy iritujúca (aspoň pre autorku tohto textu), nemožno jej však uprieť, že práve absencia urážok a osočovania oponentov bola tým, čo ju odlišovalo od predstaviteľov ako vládnej koalície, tak aj opozície.

Šulík voči svojej protagonistke pociťuje súcit a úctu, nehanbí sa za svoju snahu priblížiť sa jej, Čaputová ho však málokedy pustí bližšie – niekedy doslova, keď nemôže vstúpiť do miestnosti vzhľadom na povahu prerokovávaného obsahu, inokedy to nie je bližšie ako na dĺžku pár viet. Jej vyjadrenia napriek tomu nepôsobia neautenticky, sú skôr výrazom jej pevne nastavených hraníc, aj čo sa týka napríklad vyjadrovania na adresu iných politicky aktívnych osôb. Spôsob, akým volí slová (pochopiteľne často, najmä pri prejavoch, za pomoci svojho tímu), je za každých okolností sofistikovaný a diplomatický, aj keď je s kamerou a režisérom sama v pracovni.

V súčasnej spoločensko-politickej situácii je sledovanie Prezidentky akousi kolektívnou terapiou, spomínaním na to, čo sa za uplynulých päť rokov stalo. Dianie na Slovensku však nedáva do kontextu celosvetového posunu k pravicovému extrémizmu, a tak publiku – napriek proklamácii, že demokracia nie je o jednom človeka – po odchode z kina akosi automaticky sprevádza introspekcia: ako sme mohli dopustiť, že Čaputová už nechce kandidovať, namiesto širšej otázky s komplikovanejšími odpoveďami: čo presne sa stalo a čo môžeme ako občania a občianky teraz robiť?