Rozhovory o smrti, ktoré liečia

Veľká skupina filmov určených detskému publiku akoby sa často vyhýbala, ba až bála, vyvolať u svojej cieľovej skupiny čo i len náznak negatívnej emócie. Tento prístup je do istej miery pochopiteľný. Zrejme by si získal podporu mnohých rodičov, no netreba zabúdať, že zatiaľ, čo fikciu môžeme „sterilizovať“ od určitých druhov emócií, v realite to, žiaľ (?), nejde.

Deti často prežívajú pocity prostredníctvom hyperbolizovaných reakcií a až postupne sa učia tieto emócie verbalizovať a regulovať. K nadobudnutiu komplexného zvládania vlastných emócií prispieva výchova, pomocná ruka, ktorá v ranom veku pomáha dieťaťu pochopiť, prečo sa cíti tak, ako sa cíti. V tomto ohľade môže byť veľmi vďačným prostriedkom aj samotný film. Detský divák má výraznú tendenciu imitovať to, čo videl na obrazovke. Podľa teórie observačného učenia psychológa Alberta Banduru sa deti učia pozorovaním a následným opakovaním správania. Film ako vizuálne médium vytvára silné modely správania. V prípade animovaných filmov sa postavičky stávajú vzormi, s ktorými sa deti ľahko identifikujú.

Prečo by teda malo byť problémom konfrontovať detského diváka aj s negatívnym súborom emócií, ak to môže mať vo výsledku pozitívny dopad na jeho mentálny vývin? Fiktívna rovina napokon umožňuje prežiť náročné situácie v bezpečnom prostredí, napríklad aj pomôcť dieťaťu, ktoré zažíva stratu člena rodiny, necítiť sa samo a prežiť pocit spolupatričnosti.

Príbehy z čarovnej záhrady sa ťažkých emócií neboja

Nový slovenský koprodukčný film Príbehy z čarovnej záhrady sa ťažkých emócií nebojí a ich citlivé spracovanie zvláda s pozoruhodnou ľahkosťou. Jedinečnú stop-motion bábkovú animáciu, doplnenú o prvky 2D animácie, vytvorila medzinárodná zostava režisérov. Tvoria ju David Súkup (Česko), Patrik Pašš (Slovensko), Leon Vidmar (Slovinsko) a Jean-Claude Rozec (Francúzsko). Film mal premiéru na Berlinale a už počas svojej preddistribučnej festivalovej cesty získal viacero ocenení. Z filmového festivalu v Plzni si odniesol hlavnú cenu Zlatý ledňáček a na Filmfest Hamburg zvíťazil v kategórii najlepší detský film. Tieto úspechy naznačujú, že súčasný animovaný film dokáže pracovať nielen s rozmanitými technickými prístupmi, ale aj s rovnako pestrou škálou emócií a rozhodne nie je sterilný.

Príbeh je vystavaný okolo trojice súrodencov Zuzky, Toma a Dereka. Tí prichádzajú navštíviť starého otca po smrti jeho manželky, teda ich starej mamy. Zuzka sa rozhodne oprášiť babičkin čarovný klobúk a po jej vzore z neho vykúzli tri príbehy. Celá rodina sa necháva viesť fantáziou a v zdanlivo vymyslených rozprávkach nachádza vytúžený pocit spolupatričnosti. Šikovne zvolená forma rozprávania umožňuje filmu plynulo prechádzať medzi filmovou realitou a svetom predstáv hlavných postáv.

Pomedzi Zuzkine príbehy z klobúka sa prelínajú scény každodenného spolužitia vnúčat so starým otcom. Hoci ich nie je mnoho, postačujú na to, aby divák pochopil dedov špecifický spôsob prežívania smútku, izoláciu. Film však napokon ukazuje, že uzatváranie sa pred svetom nie je riešením,