Podmanivá rozprávková cesta k sebapoznaniu

Predstavte si, že sa každé ráno prebudíte ako princezná. Má to iba jeden háčik – v zrkadle je sem-tam miesto mladej ženy s korunkou starý chlap, bábätko či naivný mladík. Nová česko-slovenská rozprávka Princezná stokrát inak učí deti, ako prijať samého seba napriek neistote a premenlivosti. Tlak okolia a nároky dnešnej doby sa stále stupňujú. Film pozýva do kina, aby na chvíľu zastavil čas a ukázal, že problém prijať vlastné ja môžu mať aj princezné.

Režisér Miloslav Šmídmajer sa po prvý raz od svojho debutu Peklo s princeznou vracia na plátno s rozprávkou, ktorá sa snaží byť o čosi aktuálnejšou. Scenáristicky šikovne podkopáva mýtus o tom, že svadba všetko vyrieši a namiesto toho ponúka modernejší pohľad: kým nie sme zmierení so svojím vnútorným chaosom, žiadny princ nás nezachráni.

Film cieli na rodiny s deťmi a na ploche dvoch hodín sa snaží vytvoriť priestor pre každého člena rodiny. Humor a známi herci (Zuzana Fialová, Ján Koleník atď.) bavia dospelých, zatiaľ čo deti sa môžu stratiť v rozprávkovom kráľovstve a jeho vyzdobených komnatách. Film je viac ako rozprávkou akousi novodobou terapeutickou príručkou. Najmladšej generácii ukazuje, že cesta k sebaláske nie je priamočiara. Princezná Stella nebojuje s drakmi ani so zlou sudičkou. Jej najväčším nepriateľom je ona sama.

Vážne témy dospievania s humorom

Príbeh sa zaoberá témou dospievania. Princezná Stella trpí zvláštnou a nevšednou chorobou. Vždy, keď sa preberie zo sna, jej podoba sa zmení. Kráľ sa ju snaží vydať, verí, že práve manželstvo a láska druhej osoby ju dokážu vyliečiť. Blížia sa jej osemnáste narodeniny, keď sa má konečne zobudiť vo svojej finálnej podobe. Kráľovským rodičom tak neostáva veľa času, aby našli liek na princeznine problémy. Miesto detskej rozprávky tak sledujeme príbeh tínedžerky s korunkou, ktorá rebeluje voči rodičom, nastávajúcemu manželovi, ako aj voči spoločenským konvenciám. Číta knihy, nechce svadbu, miesto toho sa chce mať iba trochu viac rada.

Estetika filmu nestojí na kráse kulís, ale na kontraste. Režisér Šmídmajer využíva prostredie zámku ako symbol poriadku, tradície a nemennosti, s ktorým kontrastuje Stellina nevyspytateľná  premenlivosť. Nepracuje s klasickou princeznovskou farebnosťou. Film sa vyhýba presladeným ružovkastým tónom, miesto nich pracuje so zemitými a prirodzenými odtieňmi.

Veľkou výzvou pre film bolo udržať kontinuitu postavy, ktorú v rôznych fázach stvárňujú iní herci.