recenzia Princezná stokrát inak Záber z filmu Princezná stokrát inak. Foto: Continental film

recenzia Princezná stokrát inak

Podmanivá rozprávková cesta k sebapoznaniu

Dorota Hinštová

Písmo: A- | A+

Predstavte si, že sa každé ráno prebudíte ako princezná. Má to iba jeden háčik – v zrkadle je sem-tam miesto mladej ženy s korunkou starý chlap, bábätko či naivný mladík. Nová česko-slovenská rozprávka Princezná stokrát inak učí deti, ako prijať samého seba napriek neistote a premenlivosti. Tlak okolia a nároky dnešnej doby sa stále stupňujú. Film pozýva do kina, aby na chvíľu zastavil čas a ukázal, že problém prijať vlastné ja môžu mať aj princezné.

Režisér Miloslav Šmídmajer sa po prvý raz od svojho debutu Peklo s princeznou vracia na plátno s rozprávkou, ktorá sa snaží byť o čosi aktuálnejšou. Scenáristicky šikovne podkopáva mýtus o tom, že svadba všetko vyrieši a namiesto toho ponúka modernejší pohľad: kým nie sme zmierení so svojím vnútorným chaosom, žiadny princ nás nezachráni.

Film cieli na rodiny s deťmi a na ploche dvoch hodín sa snaží vytvoriť priestor pre každého člena rodiny. Humor a známi herci (Zuzana Fialová, Ján Koleník atď.) bavia dospelých, zatiaľ čo deti sa môžu stratiť v rozprávkovom kráľovstve a jeho vyzdobených komnatách. Film je viac ako rozprávkou akousi novodobou terapeutickou príručkou. Najmladšej generácii ukazuje, že cesta k sebaláske nie je priamočiara. Princezná Stella nebojuje s drakmi ani so zlou sudičkou. Jej najväčším nepriateľom je ona sama.

Vážne témy dospievania s humorom

Príbeh sa zaoberá témou dospievania. Princezná Stella trpí zvláštnou a nevšednou chorobou. Vždy, keď sa preberie zo sna, jej podoba sa zmení. Kráľ sa ju snaží vydať, verí, že práve manželstvo a láska druhej osoby ju dokážu vyliečiť. Blížia sa jej osemnáste narodeniny, keď sa má konečne zobudiť vo svojej finálnej podobe. Kráľovským rodičom tak neostáva veľa času, aby našli liek na princeznine problémy. Miesto detskej rozprávky tak sledujeme príbeh tínedžerky s korunkou, ktorá rebeluje voči rodičom, nastávajúcemu manželovi, ako aj voči spoločenským konvenciám. Číta knihy, nechce svadbu, miesto toho sa chce mať iba trochu viac rada.

Estetika filmu nestojí na kráse kulís, ale na kontraste. Režisér Šmídmajer využíva prostredie zámku ako symbol poriadku, tradície a nemennosti, s ktorým kontrastuje Stellina nevyspytateľná  premenlivosť. Nepracuje s klasickou princeznovskou farebnosťou. Film sa vyhýba presladeným ružovkastým tónom, miesto nich pracuje so zemitými a prirodzenými odtieňmi.

Veľkou výzvou pre film bolo udržať kontinuitu postavy, ktorú v rôznych fázach stvárňujú iní herci.





Princezná stokrát inak (Princezna stokrát jinak, Česko/Slovensko, 2026)
RÉŽIA Miloslav Šmídmajer ● SCENÁR Tomáš Belko, Tomáš Krejčí ● KAMERA Ivan Finta ● STRIH Jakub Vansa ● HUDBA Ondřej G. Brzobohatý ● HRAJÚ Ema Businská, Filip Březina, Jan Koleník, Martin Stránsky, Zuzana Fialová, Patrície Solaříková, Martin Myšička, Martina Preissová, Tomáš Weber, Jaroslav Plesl, Petr Nárožný, Martin Mňahončák, Danica Jurčová
MINUTÁŽ 117 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 29. januára 2026

Hodnotenie: 70%

Záber z filmu Princezná stokrát inak. Foto: Continental film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články