Sirat, most úzky ako čepeľ noža, ktorý spája nebo a peklo

Režisérovi Oliverovi Laxemu tentokrát jeho najnovší úlet vyšiel. Road movie začínajúce na technopárty v púšti severnej Afriky zaujalo programových poradcov MFF Cannes. Treba spomenúť, že Oliver Laxe sa pri filme Sirat zdisciplinoval. Stal sa divácky ústretovejším a jednou nohou vstúpil do rámca mainstreamu, elegantne, so cťou a ľahkosťou. Podobne ako vo svojich predchádzajúcich filmoch však i tu pracuje s informáciami neúplne, úsporne a neustále núti diváka pýtať sa: prečo?

Formálne je Sirat štandardným hraným filmom balansujúcim na hranici žánrov. Rozprávanie je tradičné a prísne realistické, v podstate ide o konvenčné záberové štruktúry, lineárne a kauzálne. Bez nejakých umeleckých ozvláštnení používa síce staromódne prelínačky, ale nie ako významový prvok, naopak, používa ich na vyvolanie emocionálneho stotožnenia s dejom. Jediným ozvláštnením, naozaj jediným narušením chodu naratívu je tu flashforward, jeden krátky záber stratený medzi ostatnými, ktorý diváka prenesie do budúcnosti deja a vyvolá očakávanie. Ak si ho teda divák vôbec všimne. Je to také malé žmurknutie režiséra smerom k hľadisku. Nemuselo by tam byť, ale je fajn, že tam je. Prečo nie.

Mimoriadne intenzívna emócia

Sirat sa skladá z dvoch častí. Hlavným motívom je cesta, putovanie. Referenčným pozadím príbehu je fikčný svet, kde sa všetko zjavne vymklo spod kontroly a vypukol chaos, akási neprehľadná vojna, predzvesť konca. Vedľajším motívom prvej časti je otcovo hľadanie dcéry, tomu zodpovedajú aj motivácie a dynamika úvodnej hodiny filmu. V druhej časti sa vedľajší motív aj motivácie funkčne menia. Príbeh sa stáva trilerom, dobrodružstvom v púšti, mení sa na peklo za zvukov techno hudby. Most sme spolu s našimi fyzicky a psychicky hendikepovanými hrdinami prekročili. Dominantou je Smrť. K nej smerujú všetky línie filmu, vzťahujú sa k nej od začiatku a keď k nej v polovici príde, vzťahujú sa k nej aj tie významové línie, ktoré nasledujú.

Nakrútené je to celé krásne. Vizuálna atraktivita nebezpečnej prírody je zobrazená brilantne, kompozične dokonale. Rafinovane prispieva k mimoriadne intenzívnej emócii, ktorú film vyvoláva. Nielen v scénach na mínovom poli.

Sirat je pozoruhodný, vizuálne auditívny zážitok, aj keď nemáte radi techno (ja tú hudbu neznášam) a nevyvoláva u vás extatický tranz. Ale i tak film funguje. Využíva kontrast chladne pôsobiacej odľudštenej opakujúcej sa rytmizovanej hudby a pomalých záberov na fascinujúce teplé farby pôsobivej krajiny, v ktorej sa techno ozýva. Koniec koncov, zrejme platí veta, ktorá vo filme zaznie: „Táto hudba nie je na počúvanie, ale na tancovanie.“

Séria emocionálnych šokov bez pátosu

K silnému, už spomenutému emocionálnemu pôsobeniu prispieva aj civilný, autentický herecký prejav. Nepochybne je príčinou zmiešanie hercov s nehercami, čo sa tentokrát podarilo, aj keď Sergi López, v istom zmysle hlavná postava filmu, ako jediný skúsený herecký profesionál vyčnieva spomedzi ostatných nadmernou presnosťou mimiky a gesta. Vyčnieva ukážkovým psychologickým herectvom. Ale to mohol byť zámer – jeho postava Otca je jediná, ktorá nie je nonstop pod vplyvom (LSD, alkoholu, hašišu a marihuany). Aj keď koniec putovania obsahuje silný náznak, že sa pod vplyvom (techno hudby) môže dostať do subštandardného stavu i on.

V druhej polovici filmu jeho tvorcovia pripravili sériu emocionálnych „šokov“, nečakaných a silných, ale nikdy pri tom neskĺzli za hranicu pátosu či nedajbože klišé. Tento film nie je banálny, aj keď je emocionálny. No a ak sa nedáte emóciami úplne pohltiť, tak si všimnete voľné a vzdialené ohlasy Bergmanovho Mlčania, Climaxu Gaspara Noé a Clouzotovej (aj Friedkinovej) Mzdy strachu… Takže niet sa čo čudovať, že Sirat na MFF Cannes v roku 2025 získal Cenu poroty.

Pomerne prekvapujúci, ale na druhej strane asi mnohými divákmi očakávaný záverečný obraz je v tomto hranom filme funkčný, dramaturgicky motivovaný (viď flashforward vyššie). Dá sa interpretovať ako svet rútiaci sa odnikiaľ nikam, ale je tu viac kódov a široké sémantické pole. A toto Oliver Laxe vie – vyviazať znaky z ich tradičných významových vzťahov a rozšíriť možnosti ich chápania. Samozrejme, poznáme niekoľko druhov kvalitného alkoholu, ktoré to dokážu, a nepochybne aj niektoré drogy. Ale dokáže to aj umenie.

Čo by bolo keby?

Na záver okienko s názvom „Čo by bolo keby.“

Keby partička našich hrdinov v úvodnej sekvencii poslúchla príkaz armády o evakuácii, vôbec nič by sa nestalo. Nuž ale koho by už zaujímal iluzívny svet o poslušných ľuďoch dodržiavajúcich pravidlá, v ktorom sa nič neudeje? To nie je rečnícka otázka. Odpoveď znie: dokumentaristov, našťastie. Vplyv dokumentarizmu na Laxeho filmy je evidentný. Pretože vo filme Sirat sú najpôsobivejšími scénami tie, ktoré sú nakrútené vyjadrovacími prostriedkami príznačnými pre dokument. Preto bude dokumentárny film, i keď priťahuje menšiu mediálnu pozornosť ako hraný, vždy pre vývoj kinematografie najdôležitejší.