Operený Chaplin z Maďarska spoznáva hlboké výtlky gréckej cesty

Zdurený otvor sa napne a ona zatlačí – raz, dvakrát, trikrát. Stále to nie je vonku. Až po ďalších kontrakciách z nej vyhupne klzké vajíčko. Zniesla ho, sadne si naň, zohrieva ho vlastným telom. Patrí jej, veď je sliepka, ktorá vie byť mamou. Vajce však môže opatrovať len do chvíle, kým príde gazda a vezme ho. Taká je každodenná realita. A čo všetko je ešte za ňou! Hovorí o tom čiernohumorná dráma Sliepka.

Je suis sliepka

Zniesla vajce, človek jej ho vezme. Urobil to včera aj dnes, zopakuje to zajtra, pozajtra aj o týždeň. Rovnako ako jej to každý deň urobí kohút. Chytí ju zobákom za krk, skočí na chrbát a bez mihnutia oka oplodní. Ona sa zakaždým otrasie, potom ďalej hrabká, ďobe, kotkodáka. Večer sa uloží na bidlo a ráno znesie ďalšie vajce. A to vajce, rovnako ako každé predchádzajúce, nielenže nikdy nebude sliepkou, ale nezostane ani vajcom. Bude z neho praženica. A bodka.

Volajme ju Nóra, lebo to je v skutočnosti meno sliepky v najnovšom filme Györgya Pálfiho. Často pracuje pred kamerou so zvieratami a každé z nich má vždy svoje meno. Tentoraz spracoval príbeh o tom, ako sa čiernej nosnici podarí ujsť z hustých liniek obrovskej hydinárne.

Prečo práve sliepka? „Moja malá sliepka vlastne nechce nič iné, len znášať vajcia, z ktorých by sa vyliahli kuriatka. Lenže farmár vždy príde a vajíčka jej vezme. Presne taký som aj ja. Keď mi vezmú vajce, znesiem ďalšie, akurát ho schovám a potom utekám niekam preč. Z tohto pohľadu ,je suis sliepkaʻ“, vysvetľoval svoj zámer obsadiť sliepku do hlavnej úlohy uznávaný maďarský režisér v rozhovore pre internetový denník HVG.

Nie človek, ale bytosť

Pred štyrmi rokmi po voľbách sa Pálfi presťahoval s rodinou z Maďarska do Grécka. Situácia v rodnej krajine bola už v tom čase preňho nestráviteľná a ako autorovi viacerých úspešných filmových titulov ocenených doma aj vo svete (Taxidermia, Final cut, Maďarsko 2011 a ďalšie) sa mu začali v šuplíku hromadiť scenáre úzko prepojené s dianím v maďarskej kultúre. Keďže Maďarský filmový inštitút neumožňoval nakrúcať filmy tvorcom, ktorí neboli organickou súčasťou Orbánovej vládnucej moci, šanca na zrealizovanie projektov nebola žiadna. Preto sa rozhodol napísať scenár, ktorý by fungoval kdekoľvek na svete, teda cielene aj pre cudzie prostredie.

Na spoznávanie Grécka si režisér pred natáčaním vyhradil so štábom celý rok. Filmová tvorba je totiž podľa neho skvelá v tom, že nestačí danú kultúru spoznať len trocha. Treba sa do nej ponoriť tak hlboko, ako sa len dá, aby veci vôbec mohli začať fungovať a vo filme sa nevyskytli žiadne nepravdy. Gréci sa Pálfimu za ten čas krásne otvorili. Namiesto tradičnej kolísky kultúry a mekky turizmu mu ukázali svoju krajinu najmä ako odstrašujúci príklad ekonomickej cesty, na ktorej bujnie zločin a mafia.

Režisér však nechcel odbočiť od svojich koreňov, ktorými sa pri písaní scenárov odjakživa nechal viesť. Vďaka tomu dospel k myšlienke, že hlavnou postavou jeho filmu by nemal byť človek, ale bytosť, ktorú môže vziať kamkoľvek na svete a zároveň sa s ňou sám dokáže stotožniť.

Život nie je pierko

Nóra je sebavedomá predstaviteľka svojho druhu. Keď sa jej zhodou okolností podarí získať voľnosť, blúdi gréckou krajinou, až sa dostane na chudobnú vidiecku farmu. Najviac sa jej páči v izbe domu, pod posteľou dievčatka, ktoré v ňom býva. Ruky človeka však sliepku hádžu do oploteného priestoru medzi iný hyd. Obklopia ju prešľachtené prsnaté kury, ich závistlivé pohľady, podráždené laloky, skúpe klofáky. Bude tu znášať len