Záber z brazílskeho oscarového filmu Stále som tu. Foto: ITAFILM

recenzia Stále som tu

Akútne posolstvo z Brazílie: Diktatúra vám siahne na rodinu

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

s Paiva a jeho manželka Eunice majú štyri dcéry a jedného syna. K moru im stačí iba prejsť cez cestu, z pláže dobehnú domov na obed či po loptu len tak v plavkách. Bezstarostný život v Riu de Janeiro tínedžerom zahrievajú slnečné dni, škola, kamaráti z ulice, prvé lásky, futbal, volejbal. Rodičia sa k ich želaniam a starostiam stavajú s porozumením, čo im oni plnou mierou rešpektu vracajú. Skrátka, láska je prirodzenou súčasťou tejto rodiny. Je to bunka vzťahov, ktorá funguje a drží pokope. Životopisná dráma Stále som tu hovorí o tom, ako konať, keď ju politický režim likviduje.

Naplnené obavy

Treba povedať, že Paivovci patria v Brazílii medzi tie lepšie situované rodiny. Rubens a jeho manželka sú vzdelaní ľudia, on má svoje postavenie ako inžinier a kongresman poslaneckej snemovne, ona je právnička, majú slúžku a vkusný dom.

Sú sedemdesiate roky minulého storočia a v Brazílii je už niekoľko rokov pri moci autoritársky režim, ktorý cez národnú spravodajskú službu a za pomoci armády perzekvuje nepohodlných ľudí. V dôsledku zhoršujúcej sa politickej situácie sa rodina ešte viac stmelí, ale aj vystraší a zneistí.

Obavy sa naplnia, keď Rubensa jedného dňa vojenské sily unesú z domu priamo pred manželkinými očami. Eunice ostáva s deťmi v ostro stráženom dome, neskôr aj ju zadržia a vypočúvajú. Nikto nič nevie, nikto nič nepovie. Na povrch sa dostávajú iba hmlisté informácie, ako Rubensa Paivu tajní sledovali už dávno pre podozrenie z aktivít, ktoré vojenská diktatúra považuje za podvratné. Paiva nie je súčasťou ozbrojenej gerily, patrí však k skupine ľudí, ktorí exilovým rebelom pomáhajú v kontakte s rodinnými príslušníkmi.

Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM
Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM

Telo sa nikdy nenašlo

Režisér Walter Salles vyvolal týmto filmom v rodnej Brazílii veľký ohlas a pohol zabudnutými emóciami. Zľahka, akoby mávnutím čarovného prútika, pomocou verných, nenásilných kulís a kostýmov ihneď vtiahol publikum pod pozlátku čarovnej latinskoamerickej exotiky. Téma, ktorú spracoval, krajinu dlhé roky traumatizovala.

V životopisnej dráme rekonštruuje príbeh opozičného brazílskeho politika, ktorého vojenská junta v roku 1971 uniesla, mučila a zavraždila. Inšpiroval sa pritom knihou jeho syna Marcela Paivu z roku 2014. Prípad dlhé roky nebol objasnený a telo sa nikdy nenašlo.





RÉŽIA Walter Salles ● SCENÁR Murillo Hauser, Heitor Lorega ● KAMERA Adrian Teijido ● STRIH Affonso Gonçalves ● ZVUK Stéphane Thiébaut ● KOSTÝMY Cláudia Kopke ● HUDBA Warren Ellis ● HRAJÚ Fernanda Torres, Fernanda Montenegro, Maeve Jinkings, Selton Mello, Marjorie Estiano, Antonio Saboia, Humberto Carrão, Valentina Herszage, Carla Ribas
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 2. 2025
MINUTÁŽ 137 min.

 

Hodnotenie: 90%

Foto: ITAFILM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viktor Kubal: Krvavá pani . Foto: SFÚ

Krvavá pani Viktora Kubala má novú hudbu

Druhý celovečerný film Viktora Kubala Krvavá pani (1980), inšpirovaný známou legendou o Čachtickej panej, dostal novú hudobnú podobu, ktorú pre film skomponovala losangelská umelkyňa claire rousay. Jedinečná projekcia filmu spolu s koncertom claire rousay sa uskutoční v Kine Lumière vo štvrtok 3. apríla o 20.00 hod. Po úspešnej premiére v Belgicku to bude prvé a jediné uvedenie filmu s novou hudbou naživo na Slovensku. Krvavá pani je animovaný film o zločine a láske, na pozadí romantického ľúbostného príbehu s prvkami komiky i tragiky zachytáva večný boj dobra so zlom. Kreslené spracovanie legendy z Čachtického hradu patrilo v čase svojho vzniku k divácky najúspešnejším slovenským filmom v kinách. „Ide o autorský film, v ktorom prínosy tvorcu sú neodškriepiteľné a zasluhujú si úctu. Napriek redukovanej kresbe a limitovanej animácii dokáže Kubal gradovať napätie a zahrať aj na emocionálne struny diváka. Dobre odpozorované prvky hororu spojené s prirodzeným Kubalovým vzťahom k paródii, vytvorili z filmu Krvavá pani svojráznu syntézu oboch žánrov,“ hovorí o filme publicista a dramaturg Rudolf Urc, autor publikácie Viktor Kubal. Filmár, výtvarník, humorista (ASFK, SFÚ, 2010). Podľa neho je „Kubalovo dielo ukážkou dobrého vkusu a kultivovanej rozprávkovej arabesky, priebežne korenenej inteligentným humorom“. Film Viktora Kubala Krvavá pani zarezonoval aj v zahraničí. V roku 2017 mala jeho digitálne reštaurovaná podoba svetovú premiéru na prestížnom festivale...
Milan Ondrík ako Mikuláš Černák vo filme režiséra Jakuba Kronera. Foto: PubRes/Joseph Marčinský

téma Filmy o Mikulášovi Černákovi sú určené dospelým, ale na hrôze reality to nič nemení

Slovenské filmy MIKI a ČERNÁK vstúpili do kín v období, keď v našej názorovo rozdelenej spoločnosti čoraz viac hrozí príklon k legitimizácii zločinov zastrešených politickou agresiou. V priebehu niekoľkých mesiacov sa oba stali komerčne najúspešnejšími titulmi v dejinách slovenského filmu v ére samostatnosti. Pozreli sme sa na ich kampaň, prínos a mediálny dosah. Boli sme zvedaví, čo vniesli do širšej diskusie, ako ich prijali odborníci a kedy môžeme hovoriť o zneužívaní umenia. Filmový príbeh v dvoch častiach vznikol podľa scenára Mira Šifru v réžii Jakuba Kronera. Hovorí o tom, ako sa v minulosti vďaka napojeniu na slovenské vládne špičky vybudovala mafiánska sieť, v ktorej uviazlo a rukou chladnokrvných vrahov predčasne prišlo o život mnoho ľudí. Oba filmy zároveň otvorili ďalšiu možnosť vracať sa k žijúcej osobe voľakedajšieho kráľa banskobystrického podsvetia Mikuláša Černáka ako predobrazu hlavnej postavy. Pri vzniku scenárov odsúdený sám asistoval. Vyvažovanie komisie Pri žiadostiach o dotáciu stála odborná komisia Audiovizuálneho fondu pred otázkou, či tieto projekty ako umelecké diela majú šancu výraznejšie vstúpiť do širokého povedomia o ceste slovenskej spoločnosti, alebo chcú skvelo obstáť v žánri filmovej gangsterky, či iba prispejú do kytice interpretovaných verzií príbehov o slovenskej mafiánskej minulosti, ktorá nemá konca. „Snažím sa k námetu pristupovať bez predsudkov, no v scenári nenachádzam postavu, ktorá by vyvažovala antihrdinu Mikiho, ani hlbšie posolstvo, ktoré by potlačilo do...
Zobraziť všetky články