Záber z brazílskeho oscarového filmu Stále som tu. Foto: ITAFILM

recenzia Stále som tu

Akútne posolstvo z Brazílie: Diktatúra vám siahne na rodinu

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Rubens Paiva a jeho manželka Eunice majú štyri dcéry a jedného syna. K moru im stačí iba prejsť cez cestu, z pláže dobehnú domov na obed či po loptu len tak v plavkách. Bezstarostný život v Riu de Janeiro tínedžerom zahrievajú slnečné dni, škola, kamaráti z ulice, prvé lásky, futbal, volejbal. Rodičia sa k ich želaniam a starostiam stavajú s porozumením, čo im oni plnou mierou rešpektu vracajú. Skrátka, láska je prirodzenou súčasťou tejto rodiny. Je to bunka vzťahov, ktorá funguje a drží pokope. Životopisná dráma Stále som tu hovorí o tom, ako konať, keď ju politický režim likviduje.

Naplnené obavy

Treba povedať, že Paivovci patria v Brazílii medzi tie lepšie situované rodiny. Rubens a jeho manželka sú vzdelaní ľudia, on má svoje postavenie ako inžinier a kongresman poslaneckej snemovne, ona je právnička, majú slúžku a vkusný dom.

Sú sedemdesiate roky minulého storočia a v Brazílii je už niekoľko rokov pri moci autoritársky režim, ktorý cez národnú spravodajskú službu a za pomoci armády perzekvuje nepohodlných ľudí. V dôsledku zhoršujúcej sa politickej situácie sa rodina ešte viac stmelí, ale aj vystraší a zneistí.

Obavy sa naplnia, keď Rubensa jedného dňa vojenské sily unesú z domu priamo pred manželkinými očami. Eunice ostáva s deťmi v ostro stráženom dome, neskôr aj ju zadržia a vypočúvajú. Nikto nič nevie, nikto nič nepovie. Na povrch sa dostávajú iba hmlisté informácie, ako Rubensa Paivu tajní sledovali už dávno pre podozrenie z aktivít, ktoré vojenská diktatúra považuje za podvratné. Paiva nie je súčasťou ozbrojenej gerily, patrí však k skupine ľudí, ktorí exilovým rebelom pomáhajú v kontakte s rodinnými príslušníkmi.

Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM
Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM

Telo sa nikdy nenašlo

Režisér Walter Salles vyvolal týmto filmom v rodnej Brazílii veľký ohlas a pohol zabudnutými emóciami. Zľahka, akoby mávnutím čarovného prútika, pomocou verných, nenásilných kulís a kostýmov ihneď vtiahol publikum pod pozlátku čarovnej latinskoamerickej exotiky. Téma, ktorú spracoval, krajinu dlhé roky traumatizovala.

V životopisnej dráme rekonštruuje príbeh opozičného brazílskeho politika, ktorého vojenská junta v roku 1971 uniesla, mučila a zavraždila. Inšpiroval sa pritom knihou jeho syna Marcela Paivu z roku 2014. Prípad dlhé roky nebol objasnený a telo sa nikdy nenašlo.





Stále som tu (Brazília/Francúzko, 2024)

RÉŽIA Walter Salles ● SCENÁR Murillo Hauser, Heitor Lorega ● KAMERA Adrian Teijido ● STRIH Affonso Gonçalves ● ZVUK Stéphane Thiébaut ● KOSTÝMY Cláudia Kopke ● HUDBA Warren Ellis ● HRAJÚ Fernanda Torres, Fernanda Montenegro, Maeve Jinkings, Selton Mello, Marjorie Estiano, Antonio Saboia, Humberto Carrão, Valentina Herszage, Carla Ribas
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 2. 2025
MINUTÁŽ 137 min.

 

Hodnotenie: 90%

Foto: ITAFILM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Peter Balgha (vľavo) a Martin Hollý (vpravo). Foto: archív SFÚ

Peter Balgha

Dvadsiateho siedmeho mája pred deväťdesiatimi rokmi sa narodil slovenský dramaturg, scenárista, prozaik a pedagóg Peter Balgha. Ako dramaturg sa podpísal pod najúspešnejšie snímky z dielne Televíznej filmovej tvorby zo 60. rokov ako Krotká (r. Stanislav Barabáš, 1967), Balada o siedmich obesených (r. Martin Hollý, 1968) či Sladké hry minulého leta (r. Juraj Herz, 1969). „Balghova obrovská energia sa sústredila, rozplynula a zúročila v práci pre druhých. Originálne autorské nápady odovzdával zadarmo v prospech hmlistého ,verejnoprospešnéhoʻ cieľa. Dnešná spoločnosť by ho asi vnímala ako málo asertívneho exota, ktorý sa nedokázal presadiť ako svojbytný spisovateľ,“ povedala filmová a literárna historička Jelena Paštéková v texte v denníku Sme. „Balgha bol typom moderného manažéra, akých dodnes potrebujeme aj v umení, mal neomylný zmysel pre ľudí, a preto vedel kvôli nim aj riskovať. Urobil si tým meno a súčasne aj meno bratislavskému televíznemu štúdiu,“ napísal filmový encyklopedista Richard Blech v denníku Práca v roku 1990. Vtedy sa o Balghovi už opäť mohlo hovoriť. Normalizátori ho totiž nielenže pripravili o prácu, ale aj vystrihli z titulkov diel, na ktorých sa podieľal. Takisto ho vylúčili z profesijných zväzov. Normalizácia a výsluchy na ŠtB pre jeho politické postoje a odmietnutie okupácie sa podpísali aj na jeho podlomenom zdraví. Zomrel ako invalidný dôchodca vo veku nedožitých 37 rokov. Vedel objavovať a inšpirovať Peter Balgha sa...
Zobraziť všetky články