Záber z brazílskeho oscarového filmu Stále som tu. Foto: ITAFILM

recenzia Stále som tu

Akútne posolstvo z Brazílie: Diktatúra vám siahne na rodinu

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Rubens Paiva a jeho manželka Eunice majú štyri dcéry a jedného syna. K moru im stačí iba prejsť cez cestu, z pláže dobehnú domov na obed či po loptu len tak v plavkách. Bezstarostný život v Riu de Janeiro tínedžerom zahrievajú slnečné dni, škola, kamaráti z ulice, prvé lásky, futbal, volejbal. Rodičia sa k ich želaniam a starostiam stavajú s porozumením, čo im oni plnou mierou rešpektu vracajú. Skrátka, láska je prirodzenou súčasťou tejto rodiny. Je to bunka vzťahov, ktorá funguje a drží pokope. Životopisná dráma Stále som tu hovorí o tom, ako konať, keď ju politický režim likviduje.

Naplnené obavy

Treba povedať, že Paivovci patria v Brazílii medzi tie lepšie situované rodiny. Rubens a jeho manželka sú vzdelaní ľudia, on má svoje postavenie ako inžinier a kongresman poslaneckej snemovne, ona je právnička, majú slúžku a vkusný dom.

Sú sedemdesiate roky minulého storočia a v Brazílii je už niekoľko rokov pri moci autoritársky režim, ktorý cez národnú spravodajskú službu a za pomoci armády perzekvuje nepohodlných ľudí. V dôsledku zhoršujúcej sa politickej situácie sa rodina ešte viac stmelí, ale aj vystraší a zneistí.

Obavy sa naplnia, keď Rubensa jedného dňa vojenské sily unesú z domu priamo pred manželkinými očami. Eunice ostáva s deťmi v ostro stráženom dome, neskôr aj ju zadržia a vypočúvajú. Nikto nič nevie, nikto nič nepovie. Na povrch sa dostávajú iba hmlisté informácie, ako Rubensa Paivu tajní sledovali už dávno pre podozrenie z aktivít, ktoré vojenská diktatúra považuje za podvratné. Paiva nie je súčasťou ozbrojenej gerily, patrí však k skupine ľudí, ktorí exilovým rebelom pomáhajú v kontakte s rodinnými príslušníkmi.

Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM
Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM

Telo sa nikdy nenašlo

Režisér Walter Salles vyvolal týmto filmom v rodnej Brazílii veľký ohlas a pohol zabudnutými emóciami. Zľahka, akoby mávnutím čarovného prútika, pomocou verných, nenásilných kulís a kostýmov ihneď vtiahol publikum pod pozlátku čarovnej latinskoamerickej exotiky. Téma, ktorú spracoval, krajinu dlhé roky traumatizovala.

V životopisnej dráme rekonštruuje príbeh opozičného brazílskeho politika, ktorého vojenská junta v roku 1971 uniesla, mučila a zavraždila. Inšpiroval sa pritom knihou jeho syna Marcela Paivu z roku 2014. Prípad dlhé roky nebol objasnený a telo sa nikdy nenašlo.





Stále som tu (Brazília/Francúzko, 2024)

RÉŽIA Walter Salles ● SCENÁR Murillo Hauser, Heitor Lorega ● KAMERA Adrian Teijido ● STRIH Affonso Gonçalves ● ZVUK Stéphane Thiébaut ● KOSTÝMY Cláudia Kopke ● HUDBA Warren Ellis ● HRAJÚ Fernanda Torres, Fernanda Montenegro, Maeve Jinkings, Selton Mello, Marjorie Estiano, Antonio Saboia, Humberto Carrão, Valentina Herszage, Carla Ribas
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 2. 2025
MINUTÁŽ 137 min.

 

Hodnotenie: 90%

Foto: ITAFILM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články