Záber z brazílskeho oscarového filmu Stále som tu. Foto: ITAFILM

recenzia Stále som tu

Akútne posolstvo z Brazílie: Diktatúra vám siahne na rodinu

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Rubens Paiva a jeho manželka Eunice majú štyri dcéry a jedného syna. K moru im stačí iba prejsť cez cestu, z pláže dobehnú domov na obed či po loptu len tak v plavkách. Bezstarostný život v Riu de Janeiro tínedžerom zahrievajú slnečné dni, škola, kamaráti z ulice, prvé lásky, futbal, volejbal. Rodičia sa k ich želaniam a starostiam stavajú s porozumením, čo im oni plnou mierou rešpektu vracajú. Skrátka, láska je prirodzenou súčasťou tejto rodiny. Je to bunka vzťahov, ktorá funguje a drží pokope. Životopisná dráma Stále som tu hovorí o tom, ako konať, keď ju politický režim likviduje.

Naplnené obavy

Treba povedať, že Paivovci patria v Brazílii medzi tie lepšie situované rodiny. Rubens a jeho manželka sú vzdelaní ľudia, on má svoje postavenie ako inžinier a kongresman poslaneckej snemovne, ona je právnička, majú slúžku a vkusný dom.

Sú sedemdesiate roky minulého storočia a v Brazílii je už niekoľko rokov pri moci autoritársky režim, ktorý cez národnú spravodajskú službu a za pomoci armády perzekvuje nepohodlných ľudí. V dôsledku zhoršujúcej sa politickej situácie sa rodina ešte viac stmelí, ale aj vystraší a zneistí.

Obavy sa naplnia, keď Rubensa jedného dňa vojenské sily unesú z domu priamo pred manželkinými očami. Eunice ostáva s deťmi v ostro stráženom dome, neskôr aj ju zadržia a vypočúvajú. Nikto nič nevie, nikto nič nepovie. Na povrch sa dostávajú iba hmlisté informácie, ako Rubensa Paivu tajní sledovali už dávno pre podozrenie z aktivít, ktoré vojenská diktatúra považuje za podvratné. Paiva nie je súčasťou ozbrojenej gerily, patrí však k skupine ľudí, ktorí exilovým rebelom pomáhajú v kontakte s rodinnými príslušníkmi.

Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM
Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM

Telo sa nikdy nenašlo

Režisér Walter Salles vyvolal týmto filmom v rodnej Brazílii veľký ohlas a pohol zabudnutými emóciami. Zľahka, akoby mávnutím čarovného prútika, pomocou verných, nenásilných kulís a kostýmov ihneď vtiahol publikum pod pozlátku čarovnej latinskoamerickej exotiky. Téma, ktorú spracoval, krajinu dlhé roky traumatizovala.

V životopisnej dráme rekonštruuje príbeh opozičného brazílskeho politika, ktorého vojenská junta v roku 1971 uniesla, mučila a zavraždila. Inšpiroval sa pritom knihou jeho syna Marcela Paivu z roku 2014. Prípad dlhé roky nebol objasnený a telo sa nikdy nenašlo.





Stále som tu (Brazília/Francúzko, 2024)

RÉŽIA Walter Salles ● SCENÁR Murillo Hauser, Heitor Lorega ● KAMERA Adrian Teijido ● STRIH Affonso Gonçalves ● ZVUK Stéphane Thiébaut ● KOSTÝMY Cláudia Kopke ● HUDBA Warren Ellis ● HRAJÚ Fernanda Torres, Fernanda Montenegro, Maeve Jinkings, Selton Mello, Marjorie Estiano, Antonio Saboia, Humberto Carrão, Valentina Herszage, Carla Ribas
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 2. 2025
MINUTÁŽ 137 min.

 

Hodnotenie: 90%

Foto: ITAFILM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmová kritička a redaktorka Emília Kincelová. Foto: Miro Nôta

rozhovor Emília Kincelová

Desaťročia pestuje filmovú kritiku na Slovensku, stále čaká na film o Tisovi. Ulica je nervózna. Tak vníma Emília Kincelová momenty, keď to v spoločnosti politicky vrie. V mladosti uverila takejto predtuche, čo jej zachránilo život. Z prvej novinárskej skúsenosti začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia musela rýchlo vytriezvieť – opovážila sa totiž komentovať globálny obchod so zbraňami. Tvrdí, že je rada, keď sa niečo deje, i keď nie vždy jej je do smiechu. Možno aj táto črta ju predurčila venovať sa napokon celý život filmovej publicistike a kritike. Pamätá si rôzne obdobia slovenskej kinematografie. V marci oslávila deväťdesiate narodeniny a tvrdí, že slovenský film pozabudol na to, čo hýbe svetom. Pochádzate z Lučenca. Máte zmiešané korene?  Ak máte na mysli maďarské korene, tie nemám, hoci po maďarsky hovorím. Je to celé trochu zložitejšie. Nie ste prvé, čo sa ma na to pýtate. Zrejme ostala v mnohých falošná predstava, že celé južné Slovensko je maďarské. Omyl. Žilo tam veľa Slovákov, možno viac ako Maďarov, a aj iné národnosti – Nemci, Bulhari a iní. Mesto Lučenec však počas druhej svetovej vojny spadalo pod Maďarsko. Čo to znamenalo pre vašu rodinu? Otec bol právnik, starý otec sudca, ale už na penzii. Vo všeobecnosti Slováci, ktorí pracovali v advokácii a vo verejnej správe, nemohli v Maďarsku vykonávať prax. Dosť...
Peter Dubecký Zlatá kamera Peter Dubecký s cenou Zlatá kamera a Fero Fenič. Foto: IFF Art Film/Marek Rohaľ

Hercovu misiu si prevzala Anna Šišková, Zlatú kameru Peter Dubecký

Tridsiatydruhý ročník Medzinárodného filmového festivalu Art Film sa začal v piatok 19. júna 2026 v košickej Kunsthalle slávnostným odovzdávaním čestných cien. Organizátori si tentoraz pre návštevníkov festivalu prichystali prekvapenie. Hoci držiteľov čestných cien ohlasujú vopred, udelenie Zlatej kamery Petrovi Dubeckému držali až do otvorenia festivalu v tajnosti.   Cenu Zlatá kamera za výrazný prínos pre oblasť kinematografie prišiel počas večera vyhlásiť režisér, scenárista, producent a zakladateľ českého festivalu Febiofest Fero Fenič. Vyhlasovanie na úvod nechtiac zdramatizoval strašidelne vyzerajúcim pádom z pódia. Našťastie sa však pozbieral a mohol tak odovzdať Zlatú kameru generálnemu riaditeľovi Slovenského filmového ústavu Petrovi Dubeckému. „Film milujem od svojich troch-štyroch rokov, keď otec premietal a ja som mu pri tom pomáhal. Zostalo to v rodine. Toto ocenenie si absolútne vážim. Mandát v Slovenskom filmovom ústave mám ešte rok a pol, takže skúsim ešte veľa vecí urobiť pre kultúru, ktorá v súčasnosti naozaj nie je v dobrej kondícii,“ povedal pri preberaní ceny Dubecký. Okrem vedenia Slovenského filmového ústavu roky viedol aj Asociáciu slovenských filmových klubov. Do júna 2025 pôsobil ako predseda Rady ASFK. Takisto pôsobí ako prezident MFF Febiofest Bratislava. Ďalšiu Zlatú kameru si neskôr prevezme nemecký režisér Fatih Akin. Misia robiť svet lepším Za mimoriadny prínos hereckému umeniu ocenil festival tento...
recenzia Backrooms: Za stenou Renate Reinsve vo filme Backrooms: Za stenou. Foto: Forum Film

recenzia Backrooms: Za stenou

Nezávislá americká produkčná a distribučná spoločnosť A24 uviedla v posledných rokoch niekoľko úspešných autorských filmov – spomedzi nich napríklad sci-fi komédiu Všetko, všade, naraz (2022), ktorá vyhrala sedem Oscarov. A24 sa vo svojej tvorbe zameriava na netradičné snímky, často bizarné horory redefinujúce limity tohto žánru. Psychologický horor Backrooms: Za stenou (2026) sa stal od jeho májovej premiéry ich najzárobkovejším filmom. Režíroval ho len dvadsaťročný Kane Parsons. Úspech filmu Backrooms: Za stenou vychádza z popularity jeho predchodcu, internetového seriálu založeného na fiktívnych found footage záznamoch. Kane Parsons ho vytvoril v roku 2022 ako reakciu na virálnu fotografiu vyprázdneného kancelárskeho interiéru, vďaka ktorej sa „the backrooms” stali hororovou povesťou o desivých fiktívnych priestoroch. Parsons pracuje s vizuálom pôvodnej fotografie aj v seriáli, a neskôr aj vo svojom celovečernom filme. Oba zasadzuje do nekonečného bludiska, náhodne rozdeleného priečkami so žltou tapetou, pokrytého celoplošným kobercom a nepríjemným bzučiacim osvetlením. Desivé priestory Film pracuje s prvkami found footage, no nestavia na nich celý príbeh. Sledujeme dve línie hlavných postáv, terapeutku Mary Kline (Renate Reinsve) a jej klienta Clarka (Chiwetel Ejiofor), majiteľa krachujúceho obchodu s nábytkom. Clarke sa pre nezhody s manželkou a problémy s alkoholom dočasne presťahuje do svojho obchodu. No časom zisťuje, že sa...
Zobraziť všetky články