Záber z brazílskeho oscarového filmu Stále som tu. Foto: ITAFILM

recenzia Stále som tu

Akútne posolstvo z Brazílie: Diktatúra vám siahne na rodinu

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Rubens Paiva a jeho manželka Eunice majú štyri dcéry a jedného syna. K moru im stačí iba prejsť cez cestu, z pláže dobehnú domov na obed či po loptu len tak v plavkách. Bezstarostný život v Riu de Janeiro tínedžerom zahrievajú slnečné dni, škola, kamaráti z ulice, prvé lásky, futbal, volejbal. Rodičia sa k ich želaniam a starostiam stavajú s porozumením, čo im oni plnou mierou rešpektu vracajú. Skrátka, láska je prirodzenou súčasťou tejto rodiny. Je to bunka vzťahov, ktorá funguje a drží pokope. Životopisná dráma Stále som tu hovorí o tom, ako konať, keď ju politický režim likviduje.

Naplnené obavy

Treba povedať, že Paivovci patria v Brazílii medzi tie lepšie situované rodiny. Rubens a jeho manželka sú vzdelaní ľudia, on má svoje postavenie ako inžinier a kongresman poslaneckej snemovne, ona je právnička, majú slúžku a vkusný dom.

Sú sedemdesiate roky minulého storočia a v Brazílii je už niekoľko rokov pri moci autoritársky režim, ktorý cez národnú spravodajskú službu a za pomoci armády perzekvuje nepohodlných ľudí. V dôsledku zhoršujúcej sa politickej situácie sa rodina ešte viac stmelí, ale aj vystraší a zneistí.

Obavy sa naplnia, keď Rubensa jedného dňa vojenské sily unesú z domu priamo pred manželkinými očami. Eunice ostáva s deťmi v ostro stráženom dome, neskôr aj ju zadržia a vypočúvajú. Nikto nič nevie, nikto nič nepovie. Na povrch sa dostávajú iba hmlisté informácie, ako Rubensa Paivu tajní sledovali už dávno pre podozrenie z aktivít, ktoré vojenská diktatúra považuje za podvratné. Paiva nie je súčasťou ozbrojenej gerily, patrí však k skupine ľudí, ktorí exilovým rebelom pomáhajú v kontakte s rodinnými príslušníkmi.

Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM
Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM

Telo sa nikdy nenašlo

Režisér Walter Salles vyvolal týmto filmom v rodnej Brazílii veľký ohlas a pohol zabudnutými emóciami. Zľahka, akoby mávnutím čarovného prútika, pomocou verných, nenásilných kulís a kostýmov ihneď vtiahol publikum pod pozlátku čarovnej latinskoamerickej exotiky. Téma, ktorú spracoval, krajinu dlhé roky traumatizovala.

V životopisnej dráme rekonštruuje príbeh opozičného brazílskeho politika, ktorého vojenská junta v roku 1971 uniesla, mučila a zavraždila. Inšpiroval sa pritom knihou jeho syna Marcela Paivu z roku 2014. Prípad dlhé roky nebol objasnený a telo sa nikdy nenašlo.





Stále som tu (Brazília/Francúzko, 2024)

RÉŽIA Walter Salles ● SCENÁR Murillo Hauser, Heitor Lorega ● KAMERA Adrian Teijido ● STRIH Affonso Gonçalves ● ZVUK Stéphane Thiébaut ● KOSTÝMY Cláudia Kopke ● HUDBA Warren Ellis ● HRAJÚ Fernanda Torres, Fernanda Montenegro, Maeve Jinkings, Selton Mello, Marjorie Estiano, Antonio Saboia, Humberto Carrão, Valentina Herszage, Carla Ribas
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 2. 2025
MINUTÁŽ 137 min.

 

Hodnotenie: 90%

Foto: ITAFILM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

slovenský dokumentárny film 2025 Ondřej a František Klišíkovci v dokumente Raději zešílet v divočině Foto: Arsy Versy

téma Hodnotenie slovenského dokumentárneho filmu 2025

V roku 2025 uviedli distribučné spoločnosti v slovenských kinách 15 celovečerných dokumentárnych filmov nakrútených v domácej produkcii alebo v koprodukcii s inými krajinami. Spomedzi týchto snímok bolo sedem majoritne slovenských, jeden film vznikol v paritnej koprodukcii s Českou republikou. V ďalších siedmich prípadoch bola slovenská strana len menšinovým koproducentom. Hladinu domáceho audiovizuálneho prostredia rozvlnilo aj niekoľko krátkometrážnych filmov či dokumentárna séria pre televíziu. Tieto čísla naznačujú, že dokumentárny rok 2025 sa niesol v znamení doznievajúcich dobrých čias. Z odstupu aj zblízka Potešujúcou správou o dokumentárnych filmoch, ktoré vlani prišli do slovenských kín, je v prvom rade ich tematická i estetická rôznorodosť. Zameriavajú sa na skutočne rozmanité publikum. Od toho najširšieho, priam mainstreamového, ktoré konzumuje primárne obsah VOD platforiem (Netflix, Voyo, Max), cez zvedavé a skôr klubové publikum až po vyložene niche okruh festivalových divákov a diváčok. Príjemne ma prekvapilo aj to, že tvorcovia a tvorkyne vlaňajších filmov pri práci využívali celé spektrum režijných metód a prístupov k rozprávaniu. Ich filmy navyše ponúkajú celú škálu intenzít a tónov. Záber z filmu Letopis režiséra Martina Kollara. Na festivale Cinematik v Piešťanoch získal cenu pre najlepší slovenský dokumentárny film. Foto: Film Expanded Niektoré si volia dištančné, prevažne statické snímanie ústiace až do experimentálneho, takmer galerijného filmu, akým je Letopis (r. Martin Kollar), iné sa rozhodli pre štylizovaný,...
Martin Pechlát a Emanuel Bugala vo filme Šviháci. Foto: Bontonfilm

recenzia Šviháci

Šviháci nezahanbili tradíciu rodinnej komédie. V dnešných časoch priniesli chýbajúce osvieženie z domácej kuchyne a objavili veľký detský talent. Kultové rodinné komédie s deťmi v hlavných úlohách sa nerodia často. Preto milujeme najmä tie československé. Ich pointy za desiatky rokov preveril čas a väčšinou v nich majú prsty Marie Poledňáková alebo Zdeněk Svěrák. Predsa sa však nájdu nové osobnosti, ktoré cítia, že vetrať krehké rodinné putá s humorom v srdci nie je len taká komerčná banalita a samozrejmosť. Veria v silu scenára a ešte aj majú nos na detského hrdinu. Medzi nich patrí režisér Braňo Mišík, sám kedysi výrazný detský herecký zjav. Do slovenských a českých kín teraz prišiel s filmom Šviháci. Na prvý pohľad akoby šlo len o ďalšiu produkciu vypočítanú pre konzumenta, ale je v tom čosi viac. Obnažený háčik Príbeh je vcelku jednoduchý: traja hudobníci v zmiešanom česko-slovenskom pomere chodievajú počas sezóny pravidelne do piešťanských kúpeľov za prácou. Aj sympatický Dan (Martin Pechlát) si pri týchto príležitostiach vždy zbalí svoje „fidlátka“ a odoberie sa od manželky a čerstvo dospelej dcéry z pražského bytu, aby s ostrieľanou kapelou na osvedčenom mieste slušne zarobil. Má najmilujúcejšiu rodinu, akú si len vieme predstaviť. Sám pritom pôsobí ako ojedinelý maskulínny druh bytosti, o ktorú sa možno nielen oprieť, ale ju aj na chlieb natrieť, dokonca s ňou zábavne spolužiť. Zdalo...
Oscar 2026 nominácie Fotografia z filmu Hriešnici

Hriešnici „prebili“ Jednu bitku za druhou, majú 16 nominácií na Oscara

Najviac nominácií na Oscara 2026, spolu až 16, získal hororový film Hriešnici režiséra Ryana Cooglera v hlavnej dvojúlohe s Michaelom B. Jordanom. Hviezdne obsadený satirický triler Jedna bitka za druhou Paula Thomasa Andersona má 13 nominácií. Po 9 nominácií získali snímky Frankenstein, Veľký Marty a Citová hodnota. Nominácie zverejnila americká filmová akadémia vo štvrtok 22. januára. V kategórii zahraničných filmov sa medzi nominované tituly prebojovali národní kandidáti z Brazílie, Francúzska, Nórska, Španielska a Tunisu. Viac-menej podľa očakávaní tak o Oscara súperia triler Tajný agent (r. Kleber Mendonça Filho), Drobná nehoda (r. Džafar Panahi), Citová hodnota (r. Joachim Trier), Sirat (r. Oliver Laxe) a Hlas Hind Radžab (r. Kaouther Ben Hania). Slovenským zástupcom v oscarovom súboji bol Otec Terezy Nvotovej, ktorý sa však nedostal do užšieho výberu. Naopak, do užšieho výberu v kategórii krátkych animovaných filmov sa dostali dve slovenské koprodukčné snímky. Ani Hurikán Jana Sasku, ani Zomrela som v Irpini Anastasie Falileievy však napokon nomináciu nezískali. O cenu pre najlepší celovečerný hraný film roka sa uchádza 9 filmov. Akadémia nominovala snímky Bugonia (r. Yorgos Lanthimos), F1 (Joseph Kosinski), Frankenstein (r. Guillermo del Toro), Hamnet (Chloé Zhao), Veľký Marty (r. Josh Safdie), Jedna bitka za druhou, Tajný agent, Citová hodnota, Hriešnici a Sny o vlakoch (r. Clint Bentley)....
Zobraziť všetky články