Záber z brazílskeho oscarového filmu Stále som tu. Foto: ITAFILM

recenzia Stále som tu

Akútne posolstvo z Brazílie: Diktatúra vám siahne na rodinu

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Rubens Paiva a jeho manželka Eunice majú štyri dcéry a jedného syna. K moru im stačí iba prejsť cez cestu, z pláže dobehnú domov na obed či po loptu len tak v plavkách. Bezstarostný život v Riu de Janeiro tínedžerom zahrievajú slnečné dni, škola, kamaráti z ulice, prvé lásky, futbal, volejbal. Rodičia sa k ich želaniam a starostiam stavajú s porozumením, čo im oni plnou mierou rešpektu vracajú. Skrátka, láska je prirodzenou súčasťou tejto rodiny. Je to bunka vzťahov, ktorá funguje a drží pokope. Životopisná dráma Stále som tu hovorí o tom, ako konať, keď ju politický režim likviduje.

Naplnené obavy

Treba povedať, že Paivovci patria v Brazílii medzi tie lepšie situované rodiny. Rubens a jeho manželka sú vzdelaní ľudia, on má svoje postavenie ako inžinier a kongresman poslaneckej snemovne, ona je právnička, majú slúžku a vkusný dom.

Sú sedemdesiate roky minulého storočia a v Brazílii je už niekoľko rokov pri moci autoritársky režim, ktorý cez národnú spravodajskú službu a za pomoci armády perzekvuje nepohodlných ľudí. V dôsledku zhoršujúcej sa politickej situácie sa rodina ešte viac stmelí, ale aj vystraší a zneistí.

Obavy sa naplnia, keď Rubensa jedného dňa vojenské sily unesú z domu priamo pred manželkinými očami. Eunice ostáva s deťmi v ostro stráženom dome, neskôr aj ju zadržia a vypočúvajú. Nikto nič nevie, nikto nič nepovie. Na povrch sa dostávajú iba hmlisté informácie, ako Rubensa Paivu tajní sledovali už dávno pre podozrenie z aktivít, ktoré vojenská diktatúra považuje za podvratné. Paiva nie je súčasťou ozbrojenej gerily, patrí však k skupine ľudí, ktorí exilovým rebelom pomáhajú v kontakte s rodinnými príslušníkmi.

Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM
Fernanda Torres ako Eunice v brazílskom oscarovom filme Stále som tu. Foto: ITAFILM

Telo sa nikdy nenašlo

Režisér Walter Salles vyvolal týmto filmom v rodnej Brazílii veľký ohlas a pohol zabudnutými emóciami. Zľahka, akoby mávnutím čarovného prútika, pomocou verných, nenásilných kulís a kostýmov ihneď vtiahol publikum pod pozlátku čarovnej latinskoamerickej exotiky. Téma, ktorú spracoval, krajinu dlhé roky traumatizovala.

V životopisnej dráme rekonštruuje príbeh opozičného brazílskeho politika, ktorého vojenská junta v roku 1971 uniesla, mučila a zavraždila. Inšpiroval sa pritom knihou jeho syna Marcela Paivu z roku 2014. Prípad dlhé roky nebol objasnený a telo sa nikdy nenašlo.





Stále som tu (Brazília/Francúzko, 2024)

RÉŽIA Walter Salles ● SCENÁR Murillo Hauser, Heitor Lorega ● KAMERA Adrian Teijido ● STRIH Affonso Gonçalves ● ZVUK Stéphane Thiébaut ● KOSTÝMY Cláudia Kopke ● HUDBA Warren Ellis ● HRAJÚ Fernanda Torres, Fernanda Montenegro, Maeve Jinkings, Selton Mello, Marjorie Estiano, Antonio Saboia, Humberto Carrão, Valentina Herszage, Carla Ribas
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 2. 2025
MINUTÁŽ 137 min.

 

Hodnotenie: 90%

Foto: ITAFILM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fjord Mungiu Cannes Záber z filmu Fjord. Foto: MFF Cannes

Zlatú palmu získal Fjord o progresívnej spoločnosti

Zlatú palmu na 79. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Cannes získala dráma Fjord. Nakrútil ju rumunský režisér Cristian Mungiu. „Film rozpráva o násilí, ktoré dnes vidíme v spoločnosti,“ povedal Mungiu o príbehu rumunsko-nórskeho páru a ich detí. „Nie je to film o Nórsku, je o severských krajinách, ktoré istým spôsobom reprezentujú túto veľmi progresívnu spoločnosť, v ktorú veľmi veria a tiež veria, že je dobrá pre každého,“ povedal filmár na tlačovej konferencii po vyhlásení cien. „Žil som v komunistickej krajine a nie je nič otravnejšie než žiť niekde, kde si niekto iný myslí, že vie lepšie ako vy, čo je pre vás dobré.“ Film Fjord rozpráva o strete hodnotových svetov. „Treba povzbudiť postoj, v ktorom sa neponáhľame tak jednoducho súdiť druhých. Je dobré ustúpiť o krôčik späť a pochopiť, že všetci používame mnoho stereotypov, klišé a zjednodušení, aby sme druhých súdili. Delíme ľudí do kategórií, ale viete – ľudia sú ľudia a každý je iný. Vždy, keď si doprajete slobodu a trpezlivosť spoznať druhých, pochopíte, že nie sú od vás až takí odlišní. Keď sa sústredíte iba na odlišnosti, uvidíte v druhom nepriateľa“ povedal Mungiu. Cena za réžiu pre dva filmy a troch režisérov Fjord vznikol v koprodukcii Rumunska, Francúzska a severských krajín. Hlavné úlohy v ňom stvárňujú Sebastian Stan a Renate Reinsve. Mungiu už jednu Zlatú palmu má – získal ju...
Karel Taissig: Smrt krásných srnců.

Na jeho filmových plagátoch sa krajiny nezaobídu bez ľudí a more je ich zrkadlom

Český maliar, grafik a ilustrátor Karel Teissig významne ovplyvnil československú filmovú plagátovú tvorbu. Výstava jeho diel v bratislavskom kine Lumière nadväzuje na celoročný výstavný projekt Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989. Výstava potrvá do 31. augusta. Projekt Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989 predstavil v Kine Lumière tvorbu štyroch najvýznamnejších predstaviteľov plagátovej tvorby Milana Grygara, Zdeňka Zieglera, Karla Vacu a Josefa Vyleťala. V priestoroch kina tak návštevníci a návštevníčky od marca minulého roka do apríla tohto roka videli výber 130 plagátov. Reprezentujú to najlepšie, čo v plagátovej tvorbe u nás vzniklo. Kino Lumière spolupracovalo na výstave s Pavlom Rajčanom, kurátorom výstavného cyklu a zbierky autorských výtvarných filmových plagátov Terryho ponožky. Ide o najväčšiu súkromnú zbierku filmových plagátov v Českej republike. Projekt nadväzuje na výstavu plagátov Karla Teissiga, jedného z najdôležitejších predstaviteľov československého filmového plagátu. Maliar, grafik a ilustrátor Karel Teissig študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na Académie Royale des Beaux-Arts v Bruseli. Vo svojej práci sa zameriaval na plagátovú tvorbu, drobnú a užitú grafiku, ilustráciu, knižnú grafiku a kresbu. Vystavovať začal v 50. rokoch minulého storočia. Úspech doma a v zahraničí mu priniesla predovšetkým tvorba filmových plagátov, ktoré realizoval najčastejšie technikou koláže a maľbou. V rokoch 1959 až 1989 pracoval pre Ústrednú požičovňu filmov, pre ktorú v tomto období vytvoril 103 filmových plagátov. Za plagát k...
Režisér Martin Gonda. Foto: Miro Nôta

rozhovor Martin Gonda

Predstavte si, že každý rozhovor na tému filmu, ktorý chcete režírovať, vám v hlave generuje množstvo obrazov. Najradšej by ste ich všetky nakrútili a použili, no bol by to nekonečný film. Aj o tom hovorí Martin Gonda, keď opisuje autentické filmárske prostredie a špecifickú prácu s nehercami počas nakrúcania. O tom, že takúto metódu tvorby má veľmi rád, svedčí aj jeho dráma Potopa, ktorá tohto roku získala šesť ocenení Slnko v sieti. Režisér v nej cez vzťah otca a dcéry zachytáva časy plánovania výstavby Starinskej priehrady predznamenávajúce zánik niekoľkých východoslovenských dedín. V hlavnej úlohe sa predstavila nielen ocenená neherečka Sára Chripáková, ale aj rusínčina ako jazyk, ktorý dotknutú komunitu reprezentuje. Váš film Potopa vytiahol z minulosti boľavé osudy ľudí, ktorých vysídlili počas výstavby priehrady. Nechceli opustiť svoje korene, museli sa vyrovnať so stratou domova, ale aj túžili po novej kvalite života. Čím je vám táto historická téma blízka? Najviac zo všetkého ma fascinuje obraz sveta, ktorý končí, a zároveň vie, že končí. Niektorí ľudia v ňom sú nútení žiť ďalej, hádať sa, milovať, dospievať. Rovnako ako naše postavy vo filme Potopa, Mara a Alexander. Je na nich, čo z umierajúceho sveta si vezmú do toho nového. Čosi také sa deje aj v súčasnosti. Aj dnes máme často pocit, že sa všetko mení a zajtra to bude...
Zobraziť všetky články