Záber z filmu Svetielka. FOTO: CinemArt SK

recenzia Svetielka

Jeden deň v živote malej Amálky

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Detstvo. Mnohokrát v umení ospevované ako čas nevinnosti, radosti, objavovania, čistej zvedavosti, otvorenosti, hravosti, fantázie, prijímania lásky a starostlivosti… Detstvo. Mnohokrát v umení opisované ako obdobie, keď je malý človek hračkou v rukách dospelých, voľky-nevoľky na nich odkázaný, neraz síce nechápajúci rozumom, ale o to väčšmi cítiaci srdcom, túžiaci po prítomnosti iných, no osamotený, hodený do vody, a svet kričí: „Plávaj, plávaj, lebo inak sa utopíš!“ Ibaže ťažko sa pláva v kalných vodách. Film českej autorky Beaty Parkanovej Svetielka je o detstve. O tom prvom i tom druhom vyššie spomenutom. O jednom zlomovom dni predškoláčky Amálky.

Javísk, v ktorých sa snímka odohráva, nie je veľa. Rodinný dom, záhrada, byt starých rodičov, les s prírodným kúpaliskom. Aj postáv je málo. Okrem Amálky už vlastne iba jej mama, otec, babka, dedko. Toľkí na tragédiu stačia. Niekedy aj dvaja stačia, napríklad keď majú dieťa a rozídu sa. Treba aj podotknúť, že tu nemáme dočinenia s tragédiou oplývajúcou výraznými dejovými zvratmi. Všetko sa deje viac-menej potichu niekedy na rozhraní osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Ale to ticho zraňuje a bolí.

Podobnú striedmosť v počte postáv či nehlučnosť ruptúr v deji nachádzame aj v predchádzajúcich dvoch Parkanovej filmoch. V tiesnivých Chvíľkach (2018) uviazne mladá súčasná žena v kolotoči pomáhania iným, neustálom napĺňaní túžob rodinných príslušníkov či všelijakých mužov. Publikum skôr než ona rozpozná, že jej dobrosrdečnosť a poddajnosť sú pre okolie iba signálom na vy/zneužívanie, a musí trpezlivo čakať, či sa hrdinke podarí vystúpiť zo zradného kruhu alebo sa utopí. Slovo (2022) sa vracia hlbšie do minulosti. Rozpráva príbeh statočného notára, ktorý v normalizačnom období odmietol vstúpiť do komunistickej strany aj napriek pomerne tvrdému protitlaku vládnej moci. Svetielka sama režisérka považuje za uzavretie tzv. rodinnej trilógie. Isto by sa dali v jej filmoch hľadať autobiografické ozveny, napokon sama o nich otvorene hovorí. Kritická obec sa im rada venuje, ale mne sú, priznávam, celkom ukradnuté. Cesty umeleckej tvorby nech sú radšej nevyspytateľné.

Amálka sa prebudí do nového dňa. Mal by byť taký, ako ten predošlý aj ten pred ním. Typický detský prázdninový deň strávený v srdci milujúcej rodiny. Lenže nebude, zdá sa. Lebo tá milujúca rodina sedí v obývačke a háda sa tak nahlas, až to Amálka počuje hore do svojej izbičky. A keď sa dievčatko pokúsi ukončiť spor len svojou čírou prítomnosťou – však doposiaľ to asi vždy zafungovalo –, vykážu ho naspäť do izbičky a odsúdia na čakanie na rozsudok. Dieťa na dospelom mori, orechová škrupinka na rozbúrených vlnách. Amálka vníma, že sa niečo deje, no ešte tomu všetkému nemôže rozumieť, je primalá. Zo všetkých kútov domu i záhrady na ňu škaredým pohľadom zazerajú nepokoj a samota, ktoré tá neschopnosť porozumieť tomu, čo sa naokolo deje, ešte väčšmi prehlbuje. Čaká ju ťažký deň. Nezodpovedané i nezodpovedateľné otázky. Napríklad táto: Kde je mama? Alebo tá o svetielkach. Musíš vliezť do tunela, aby si ich videla?

 

 





Svetielka (Světýlka, Česko/Slovensko, 2024)

RÉŽIA A SCENÁR Beata Parkanová ● KAMERA Tomáš Juríček ● HUDBA Michal Novinski ● HRAJÚ Mia Bankó, Elizaveta Maximová, Martin Finger, Veronika Žilková, Marek Geišberg, Jenovéfa Boková, Aleš Bílík

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 1. 2025

Hodnotenie: 90%

Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Štefan Kvietik a Emília Vášáryová vo filme Medená veža. Foto: Archív SFÚ / Václav Polák

nový pohľad Medená veža

Dá sa o filme populárnom už viac ako päťdesiat rokov povedať ešte niečo nové? Podstatné je, že stále rezonuje a nezapadol do zabudnutia ako mnohé iné diela jeho éry. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme Medenou vežou (réžia: Martin Hollý, 1970). Monument odolný zubu času Horský film Martina Hollého ml. Medená veža (1970) je priam notoricky známym čriepkom slovenskej kinematografie sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hollý, debutujúci snímkou z „veľkej trojky roku 1962“ Havrania cesta, už vtedy ukázal, že v jeho záujme nie je držať sa schém skupinového hrdinstva ani vytvárať nevýrazné, plocho napísané postavy. Zaujali ho autentické ľudské charaktery – komplexné bytosti vymykajúce sa tradičným budovateľským ideálom. Občas pijú alkohol, bijú sa, nelegálne prekračujú štátne hranice, kradnú... A napriek tomu ich v žiadnom prípade nemožno nazvať antagonistami. Hollého pohľad na príbehy postáv je empatický a ľudský. Prečítajte si archívny rozhovor so Štefanom Kvietikom Bez agitácie Vznik režisérových snímok zo začiatku sedemdesiatych rokov, teda „tatranské filmy“ Medená veža a Orlie pierko (1971), motivovala dobová potreba preorientovať slovenskú tvorbu z inovatívnych pokusov novej vlny späť k jednoduchšie uchopiteľnej narácii a zábave. Divák sa chce zabávať. Hollý tento dopyt naplnil – avšak svojsky....
Záber z filmu Tá druhá. Foto: Film Expanded

V tieni súrodenca

Máme ich na očiach, ale často ich nevidíme. Sklenené deti vyzerajú ako obyčajné deti, doma však žijú v tieni súrodenca, ktorý si vyžaduje väčšiu pozornosť rodiny. Observačný dokumentárny film Tá druhá režisérky Marie-Magdaleny Kochovej približuje prehliadanú tému zdravých súrodencov v rodinách s deťmi so špeciálnymi potrebami. Johana má osemnásť rokov a po maturite sa chystá odísť z rodného malomesta na vysokú školu. Posledný ročník na strednej škole je pre ňu náročnejší než pre jej spolužiakov – vo svojej rodine má totiž nezastupiteľnú úlohu. Denne pomáha so starostlivosťou o mladšiu sestru s postihnutím. Cez všetku lásku sa musí vymaniť z očakávaní blízkeho okolia, nájsť si vlastný priestor a opustiť sestrin tieň. „O deťoch žijúcich s postihnutím a ich rodičoch sme počuli mnoho príbehov. Rodičia však nie sú jediní, ktorí sú silne ovplyvnení špeciálnymi potrebami svojich detí. Často to sú ešte ich súrodenci, bratia a sestry, ktorí sú okolnosťami nútení predčasne dospieť, aby pomáhali s náročnou rodinnou situáciou. Preto som si ako svoju protagonistku vybrala Johanu a rozhodla sa natočiť film, ktorý sprostredkuje perspektívu týchto súrodencov, sklenených detí, tých druhých,“vysvetlila režisérka. „Jej príbeh je tiež mojím príbehom, rovnako ako príbehom milióna ďalších ľudí po celom svete žijúcich v podobnej situácii. Aj ja som sestrou dievčatka s postihnutím. Vyrastala som po jej...
Zobraziť všetky články