Jeden deň v živote malej Amálky

Detstvo. Mnohokrát v umení ospevované ako čas nevinnosti, radosti, objavovania, čistej zvedavosti, otvorenosti, hravosti, fantázie, prijímania lásky a starostlivosti… Detstvo. Mnohokrát v umení opisované ako obdobie, keď je malý človek hračkou v rukách dospelých, voľky-nevoľky na nich odkázaný, neraz síce nechápajúci rozumom, ale o to väčšmi cítiaci srdcom, túžiaci po prítomnosti iných, no osamotený, hodený do vody, a svet kričí: „Plávaj, plávaj, lebo inak sa utopíš!“ Ibaže ťažko sa pláva v kalných vodách. Film českej autorky Beaty Parkanovej Svetielka je o detstve. O tom prvom i tom druhom vyššie spomenutom. O jednom zlomovom dni predškoláčky Amálky.

Javísk, v ktorých sa snímka odohráva, nie je veľa. Rodinný dom, záhrada, byt starých rodičov, les s prírodným kúpaliskom. Aj postáv je málo. Okrem Amálky už vlastne iba jej mama, otec, babka, dedko. Toľkí na tragédiu stačia. Niekedy aj dvaja stačia, napríklad keď majú dieťa a rozídu sa. Treba aj podotknúť, že tu nemáme dočinenia s tragédiou oplývajúcou výraznými dejovými zvratmi. Všetko sa deje viac-menej potichu niekedy na rozhraní osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Ale to ticho zraňuje a bolí.

Podobnú striedmosť v počte postáv či nehlučnosť ruptúr v deji nachádzame aj v predchádzajúcich dvoch Parkanovej filmoch. V tiesnivých Chvíľkach (2018) uviazne mladá súčasná žena v kolotoči pomáhania iným, neustálom napĺňaní túžob rodinných príslušníkov či všelijakých mužov. Publikum skôr než ona rozpozná, že jej dobrosrdečnosť a poddajnosť sú pre okolie iba signálom na vy/zneužívanie, a musí trpezlivo čakať, či sa hrdinke podarí vystúpiť zo zradného kruhu alebo sa utopí. Slovo (2022) sa vracia hlbšie do minulosti. Rozpráva príbeh statočného notára, ktorý v normalizačnom období odmietol vstúpiť do komunistickej strany aj napriek pomerne tvrdému protitlaku vládnej moci. Svetielka sama režisérka považuje za uzavretie tzv. rodinnej trilógie. Isto by sa dali v jej filmoch hľadať autobiografické ozveny, napokon sama o nich otvorene hovorí. Kritická obec sa im rada venuje, ale mne sú, priznávam, celkom ukradnuté. Cesty umeleckej tvorby nech sú radšej nevyspytateľné.

Amálka sa prebudí do nového dňa. Mal by byť taký, ako ten predošlý aj ten pred ním. Typický detský prázdninový deň strávený v srdci milujúcej rodiny. Lenže nebude, zdá sa. Lebo tá milujúca rodina sedí v obývačke a háda sa tak nahlas, až to Amálka počuje hore do svojej izbičky. A keď sa dievčatko pokúsi ukončiť spor len svojou čírou prítomnosťou – však doposiaľ to asi vždy zafungovalo –, vykážu ho naspäť do izbičky a odsúdia na čakanie na rozsudok. Dieťa na dospelom mori, orechová škrupinka na rozbúrených vlnách. Amálka vníma, že sa niečo deje, no ešte tomu všetkému nemôže rozumieť, je primalá. Zo všetkých kútov domu i záhrady na ňu škaredým pohľadom zazerajú nepokoj a samota, ktoré tá neschopnosť porozumieť tomu, čo sa naokolo deje, ešte väčšmi prehlbuje. Čaká ju ťažký deň. Nezodpovedané i nezodpovedateľné otázky. Napríklad táto: Kde je mama? Alebo tá o svetielkach. Musíš vliezť do tunela, aby si ich videla?