Záber z filmu Svetielka. FOTO: CinemArt SK

recenzia Svetielka

Jeden deň v živote malej Amálky

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Detstvo. Mnohokrát v umení ospevované ako čas nevinnosti, radosti, objavovania, čistej zvedavosti, otvorenosti, hravosti, fantázie, prijímania lásky a starostlivosti… Detstvo. Mnohokrát v umení opisované ako obdobie, keď je malý človek hračkou v rukách dospelých, voľky-nevoľky na nich odkázaný, neraz síce nechápajúci rozumom, ale o to väčšmi cítiaci srdcom, túžiaci po prítomnosti iných, no osamotený, hodený do vody, a svet kričí: „Plávaj, plávaj, lebo inak sa utopíš!“ Ibaže ťažko sa pláva v kalných vodách. Film českej autorky Beaty Parkanovej Svetielka je o detstve. O tom prvom i tom druhom vyššie spomenutom. O jednom zlomovom dni predškoláčky Amálky.

Javísk, v ktorých sa snímka odohráva, nie je veľa. Rodinný dom, záhrada, byt starých rodičov, les s prírodným kúpaliskom. Aj postáv je málo. Okrem Amálky už vlastne iba jej mama, otec, babka, dedko. Toľkí na tragédiu stačia. Niekedy aj dvaja stačia, napríklad keď majú dieťa a rozídu sa. Treba aj podotknúť, že tu nemáme dočinenia s tragédiou oplývajúcou výraznými dejovými zvratmi. Všetko sa deje viac-menej potichu niekedy na rozhraní osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Ale to ticho zraňuje a bolí.

Podobnú striedmosť v počte postáv či nehlučnosť ruptúr v deji nachádzame aj v predchádzajúcich dvoch Parkanovej filmoch. V tiesnivých Chvíľkach (2018) uviazne mladá súčasná žena v kolotoči pomáhania iným, neustálom napĺňaní túžob rodinných príslušníkov či všelijakých mužov. Publikum skôr než ona rozpozná, že jej dobrosrdečnosť a poddajnosť sú pre okolie iba signálom na vy/zneužívanie, a musí trpezlivo čakať, či sa hrdinke podarí vystúpiť zo zradného kruhu alebo sa utopí. Slovo (2022) sa vracia hlbšie do minulosti. Rozpráva príbeh statočného notára, ktorý v normalizačnom období odmietol vstúpiť do komunistickej strany aj napriek pomerne tvrdému protitlaku vládnej moci. Svetielka sama režisérka považuje za uzavretie tzv. rodinnej trilógie. Isto by sa dali v jej filmoch hľadať autobiografické ozveny, napokon sama o nich otvorene hovorí. Kritická obec sa im rada venuje, ale mne sú, priznávam, celkom ukradnuté. Cesty umeleckej tvorby nech sú radšej nevyspytateľné.

Amálka sa prebudí do nového dňa. Mal by byť taký, ako ten predošlý aj ten pred ním. Typický detský prázdninový deň strávený v srdci milujúcej rodiny. Lenže nebude, zdá sa. Lebo tá milujúca rodina sedí v obývačke a háda sa tak nahlas, až to Amálka počuje hore do svojej izbičky. A keď sa dievčatko pokúsi ukončiť spor len svojou čírou prítomnosťou – však doposiaľ to asi vždy zafungovalo –, vykážu ho naspäť do izbičky a odsúdia na čakanie na rozsudok. Dieťa na dospelom mori, orechová škrupinka na rozbúrených vlnách. Amálka vníma, že sa niečo deje, no ešte tomu všetkému nemôže rozumieť, je primalá. Zo všetkých kútov domu i záhrady na ňu škaredým pohľadom zazerajú nepokoj a samota, ktoré tá neschopnosť porozumieť tomu, čo sa naokolo deje, ešte väčšmi prehlbuje. Čaká ju ťažký deň. Nezodpovedané i nezodpovedateľné otázky. Napríklad táto: Kde je mama? Alebo tá o svetielkach. Musíš vliezť do tunela, aby si ich videla?

 

 





Svetielka (Světýlka, Česko/Slovensko, 2024)

RÉŽIA A SCENÁR Beata Parkanová ● KAMERA Tomáš Juríček ● HUDBA Michal Novinski ● HRAJÚ Mia Bankó, Elizaveta Maximová, Martin Finger, Veronika Žilková, Marek Geišberg, Jenovéfa Boková, Aleš Bílík

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 1. 2025

Hodnotenie: 90%

Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia pod vedením Tomáša Danaya. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým táto partia neodišla na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články