Záber z filmu Svetielka. FOTO: CinemArt SK

recenzia Svetielka

Jeden deň v živote malej Amálky

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Detstvo. Mnohokrát v umení ospevované ako čas nevinnosti, radosti, objavovania, čistej zvedavosti, otvorenosti, hravosti, fantázie, prijímania lásky a starostlivosti… Detstvo. Mnohokrát v umení opisované ako obdobie, keď je malý človek hračkou v rukách dospelých, voľky-nevoľky na nich odkázaný, neraz síce nechápajúci rozumom, ale o to väčšmi cítiaci srdcom, túžiaci po prítomnosti iných, no osamotený, hodený do vody, a svet kričí: „Plávaj, plávaj, lebo inak sa utopíš!“ Ibaže ťažko sa pláva v kalných vodách. Film českej autorky Beaty Parkanovej Svetielka je o detstve. O tom prvom i tom druhom vyššie spomenutom. O jednom zlomovom dni predškoláčky Amálky.

Javísk, v ktorých sa snímka odohráva, nie je veľa. Rodinný dom, záhrada, byt starých rodičov, les s prírodným kúpaliskom. Aj postáv je málo. Okrem Amálky už vlastne iba jej mama, otec, babka, dedko. Toľkí na tragédiu stačia. Niekedy aj dvaja stačia, napríklad keď majú dieťa a rozídu sa. Treba aj podotknúť, že tu nemáme dočinenia s tragédiou oplývajúcou výraznými dejovými zvratmi. Všetko sa deje viac-menej potichu niekedy na rozhraní osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Ale to ticho zraňuje a bolí.

Podobnú striedmosť v počte postáv či nehlučnosť ruptúr v deji nachádzame aj v predchádzajúcich dvoch Parkanovej filmoch. V tiesnivých Chvíľkach (2018) uviazne mladá súčasná žena v kolotoči pomáhania iným, neustálom napĺňaní túžob rodinných príslušníkov či všelijakých mužov. Publikum skôr než ona rozpozná, že jej dobrosrdečnosť a poddajnosť sú pre okolie iba signálom na vy/zneužívanie, a musí trpezlivo čakať, či sa hrdinke podarí vystúpiť zo zradného kruhu alebo sa utopí. Slovo (2022) sa vracia hlbšie do minulosti. Rozpráva príbeh statočného notára, ktorý v normalizačnom období odmietol vstúpiť do komunistickej strany aj napriek pomerne tvrdému protitlaku vládnej moci. Svetielka sama režisérka považuje za uzavretie tzv. rodinnej trilógie. Isto by sa dali v jej filmoch hľadať autobiografické ozveny, napokon sama o nich otvorene hovorí. Kritická obec sa im rada venuje, ale mne sú, priznávam, celkom ukradnuté. Cesty umeleckej tvorby nech sú radšej nevyspytateľné.

Amálka sa prebudí do nového dňa. Mal by byť taký, ako ten predošlý aj ten pred ním. Typický detský prázdninový deň strávený v srdci milujúcej rodiny. Lenže nebude, zdá sa. Lebo tá milujúca rodina sedí v obývačke a háda sa tak nahlas, až to Amálka počuje hore do svojej izbičky. A keď sa dievčatko pokúsi ukončiť spor len svojou čírou prítomnosťou – však doposiaľ to asi vždy zafungovalo –, vykážu ho naspäť do izbičky a odsúdia na čakanie na rozsudok. Dieťa na dospelom mori, orechová škrupinka na rozbúrených vlnách. Amálka vníma, že sa niečo deje, no ešte tomu všetkému nemôže rozumieť, je primalá. Zo všetkých kútov domu i záhrady na ňu škaredým pohľadom zazerajú nepokoj a samota, ktoré tá neschopnosť porozumieť tomu, čo sa naokolo deje, ešte väčšmi prehlbuje. Čaká ju ťažký deň. Nezodpovedané i nezodpovedateľné otázky. Napríklad táto: Kde je mama? Alebo tá o svetielkach. Musíš vliezť do tunela, aby si ich videla?

 

 





Svetielka (Světýlka, Česko/Slovensko, 2024)

RÉŽIA A SCENÁR Beata Parkanová ● KAMERA Tomáš Juríček ● HUDBA Michal Novinski ● HRAJÚ Mia Bankó, Elizaveta Maximová, Martin Finger, Veronika Žilková, Marek Geišberg, Jenovéfa Boková, Aleš Bílík

MINUTÁŽ 78 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 1. 2025

Hodnotenie: 90%

Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z animovaného filmu Tajomstvo krištáľovej planéty. Foto: Continental Film

Kľúčom k záchrane krištáľovej planéty je priateľstvo

Do kín prichádza animák Tajomstvo krištáľovej planéty. Vznikol v česko-chorvátsko-slovenskej koprodukcii. Myšlienka stelesniť dobrodružstvo jednej kolonizovanej planéty na filmovom plátne má vyše tridsať rokov. Zrodila sa v hlave chorvátskeho režiséra Dušana Vukotića, ktorý bol už v tom čase držiteľom Oscara. Získal ho v roku 1961 za svoj krátky animovaný film Surogat, v ktorom vtipne a vrelo konfrontuje ľudskú spoločnosť s jej konzumnými návykmi. Neskôr scenár nového filmu o krištáľovej planéte dokonca predstavil kolegom, no už ho nemohol zrealizovať. Zomrel v roku 1998. „Vtedy som už bol do projektu zainteresovaný. Neskôr som sa opýtal jeho manželky, či by som mohol tento film vytvoriť, bol som presvedčený, že je to krásny a výnimočný príbeh,“ hovorí dnes Arsen Anton Ostojić. A tak pod vedením tohto režiséra, scenáristu a producenta vznikol film Tajomstvo krištáľovej planéty. Podieľal sa na ňom aj slovenský a český tím a koprodukcia práve vstupuje do našich kín. Nevšedná dvojica Animovaná rozprávka Tajomstvo krištáľovej planéty zavedie divákov na vzdialenú, nedávno kolonizovanú planétu, kde sa jedenásťročná Rea spriatelí s nečakaným tvorom žijúcim v podzemných jaskyniach krištáľovej planéty. Príbeh o priateľstve, odvahe a ochrane života však čoskoro prerastie do nebezpečnej výpravy. Mláďa podobné dinosaurovi a volá sa Burgy a Rea mu po dramatickom odlúčení od jeho matky pomáha nájsť cestu domov. Zdanlivo jednoduchá misia sa...
Martin Hollý pri nakrúcaní filmu Jeden deň pre starú paniu (1966). Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Martin Hollý

Začínal v päťdesiatych rokoch minulého storočia ako dokumentarista, od šesťdesiatych rokov nakrúcal hrané filmy. Na konte ich má, vrátane televíznych, vyše tri desiatky. Režisér Martin Hollý patril k najvýraznejším rozprávačom filmových príbehov na Slovensku. Narodil sa 11. augusta 1931, teda pred 95 rokmi. Pochádzal z umeleckej rodiny. Jeho otec Martin Hollý starší bol režisérom aj hercom. Starý otec Jozef Hollý bol zase evanjelický farár, spisovateľ a dramatik – okrem iného napísal hry ako Kubo či Geľo Sebechlebský. Martin Hollý mladší sa v mladosti venoval ochotníckemu divadlu. Neskôr ho prijali na divadelnú fakultu, potom svoje rozhodnutie korigoval a Andrejovi Bagarovi oznámil, že prestupuje na film. Štúdium na FAMU však nedokončil. Zamestnal sa v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Tu začínal ako asistent Vlada Kubenka a v krátkom filme podľa vlastných slov dostal „základnú školu dokumentu“. Už so svojím prvým vlastným dokumentárnym filmom Na vedľajšej koľaji (1957), portrétom starého rušňovodiča parnej lokomotívy v čase elektrifikácie železníc, získal ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Edinburghu. Nakrútil aj snímku o živote drevorubačov Ľudia na vode (1958) či dokument o práci členov banskej záchrannej stanice v Handlovej Akcia 37 (1959). Ešte predtým vyhral konkurz na pomocného režiséra hraného filmu na Barrandove. Ako pomocný režisér sa podpísal napríklad pod snímky Ladislava Helgeho Jarní povětří (1961) či Bílá oblaka (1962)....
Zobraziť všetky články