Foto: Záber z filmu Tatami / Zdroj: ASFK

recenzia Tatami

Tamtamy

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Bubienky, ktorými sa voľakedy prenášali výstražné upozornenia na veľké vzdialenosti. Rozozvučali sa a človek reagoval. Dnes máme namiesto bubienkov mobilné telefóny. Občas nás na diaľku riadia, konáme podľa toho, čo sa v nich ozve. A máme aj vnútorné tamtamy, v hlavách, vystríhajú nás v okamihu blížiaceho sa nebezpečenstva, rachocú, ak sa chystáme do boja. Lomozia aj vtedy, keď hlavná hrdinka príbehu pôvodom iránskej režisérky (a herečky) Zar Amir Ebrahimi a izraelského režiséra Guya Nattiva vstupuje do ringu, aby sa na džudistických majstrovstvách sveta pokúsila pre svoju krajinu, Irán, vybojovať zlatú medailu. Film sa volá Tatami – podľa hrubých mäkkých žineniek, poskladaných na spôsob puzzle, používaných pri rôznych bojových športoch.

Zopár rokov predtým. Hala v gruzínskom Tbilisi. Šatne, sprchárne, prijímací vestibul, tréningové miestnosti, studené schodiská, kontrolné stanovištia, ponuré úzke chodby, kancelárie medzinárodnej džudistickej federácie, samotná manéž obklopená terasovitým hľadiskom. Športovkyne a športovci, trénerky a tréneri, ochrankári, lekári, novinárky a novinári, funkcionárky, hlasy moderátorov… pars pro toto celej zemegule a hemženia na nej. Čas príbehu (okrem neveľa krátkych návratov do minulosti a epilógu) je zámerne (v rozpore s reálnym priebehom takýchto športových zápolení) skomprimovaný do jediného dňa. Voľba čierno-bielej farebnosti upriamuje pozornosť na podstatné a pôsobí veľmi esteticky. Krv na rozbitom zrkadle a hladkom povrchu belostného umývadla nemusí byť červená, aby nás vydesila.

Leila Hosseini (Arienne Mandi) patrí na pretekoch k horúcim kandidátkam na víťazstvo. Sprevádza ju trénerka Maryam Ghanbari (Zar Amir Ebrahimi), radí jej, povzbudzuje ju, plánuje taktiku. Leila zápasy odohráva s vlasmi schovanými pod šatkou. Doma v Iráne sú jej manžel, syn, rodičia i priatelia prilepení na obrazovku televízora a bujaro sa tešia, držia svojej favoritke palce, drukujú jej cez telefón. Leila sa úspešne prediera z jedného kola súťaže do druhého. Na protiľahlej strane šampionátového pavúka sa rovnako darí izraelskej džudistke Shani Lavi (Lir Katz). A to je problém. Krutá prísnosť spravovania iránskej spoločnosti totalitnou politickou mocou vyžaduje od svojich poddaných slepú poslušnosť, absolútnu podriadenosť. Mobilné tamtamy sa rozdrnčia ako splašené. Nik nepochybuje, že rebélie, ak by k nejakým došlo, budú po návrate do vlasti nekompromisne potrestané. Sny narazia na realitu. Odvaha na strach. Nastáva perióda zložitého rozhodovania s nedozernými dôsledkami.

Je až na počudovanie, ako veľmi sa nás tu doma tento film gruzínsko-americkej proveniencie a jeho príbeh z prostredia pomerne okrajového športu týka. Jeho temné línie, keď štvavá ideológia (ne)kradmou rukou siaha na (našu) slobodu. Jeho vyzdvihovanie úlohy každého jednotlivca pri budovaní demokracie, pri jej ochrane proti zlovôli. Kuviky u nás usilovne kuvikajú – ale iba vtedy, keď sa mi to hodí, teda nie vždy a zásadne –, že politika do športu nepatrí. Dokonca aj, čo predstavuje dno nevedomosti alebo drzosti, že politika nepatrí ani do umenia. Snímka Tatami tieto bohapusté lži jednoznačne vyvracia. Robí to obsahovo i formálne veľmi príťažlivým spôsobom, predstaviteľky dvoch hlavných postáv podávajú skvelé výkony, zápasy sú snímané dynamicky, vyvolávajú napätie, kto sa v džude nevyzná, tomu pomôže zorientovať sa komentátorský voiceover, občas môže mať divák pocit, že cíti pach prepotenej telocvične.

Veríme,“ vyhlásila režisérska dvojica, „že umenie je hlasom zdravého rozumu, ktorý preniká všetkými zmätkami, trmou-vrmou a chaosom. Príbeh, ktorý sme sa v tomto filme rozhodli vyrozprávať, je príbehom priveľmi veľkého počtu umelcov a športovcov donútených vzdať sa svojich snov a niekedy donútených pre konflikty medzi systémami a vládami opustiť vlastné krajiny a svojich blízkych. Dúfame, že sme nakrútili snímku, ktorá svetu ukáže, že ľudskosť a partnerstvo vždy zvíťazia. Nech je táto umelecká a filmová spolupráca poctou týmto umelcom a športovcom a všetkým ľuďom, ktorí sa snažia hľadieť ďalej než len po besnenie slepej nenávisti a vzájomnej deštrukcie a navzdory nespočetným prekážkam spoločne budujú budúcnosť.

Tento film je výzvou na pozorné načúvanie varovných signálov tamtamov prichádzajúcich zvonka i zvnútra, na ich starostlivé posudzovanie, osvojovanie si múdrych správ a odmietanie tých neslušných, aby sme sa potom – ako jednotlivec, ako komunita, ako ľudstvo – na tatami pokúsili vyhrať boj za slušnosť a spravodlivosť.

Tatami
Gruzínsko/USA, 2023
RÉŽIA Guy Nattiv, Zar Amir Ebrahimi ● SCENÁR Guy Nattiv, Elham Erfami ● KAMERA Todd Martin ● HUDBA Dascha Dauenhauer ● STRIH Yuval Orr ● HRAJÚ Arienne Mandi, Zar Amir Ebrahimi, Jaime Ray Newman, Ash Goldeh, Lir Katz
MINUTÁŽ 105 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 24. 10. 2024

Hodnotenie: 85%

Foto: Záber z filmu Tatami / Zdroj: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články