Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970).

Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk.

V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988).

Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si na prítomnosť štábu zvykli a aj vďaka tomu, že si ho nevšímali, vznikli nádherné fotografie. Polák dokonca tvrdí, že by mu tie zábery mohol závidieť aj velikán Tibor Huszár. Nechcel byť takzvaným výtvarníkom, ale súčasne chcel, aby boli snímky dobre nakomponované: „Dobrý fotograf by mal byť v prvom rade dobrý dizajnér.“

Fotografické dokumentovanie konkrétnych scén z nakrúcania filmu malo okrem konkrétneho propagačného významu často aj pragmatický či praktický zmysel. Režisér si na základe záberov mohol odkontrolovať, či jednotlivé scény natočené v daný deň na seba logicky nadväzujú.

Krásne vizuály Polák zachytil aj pri práci s ďalšou režisérskou legendou – Jurajom Jakubiskom. Išlo o okrem iných aj o známe rozprávky ako Perinbaba (1985) či Pehavý Max a strašidlá (1987).

Aj pri pohľade režiséra Miloslava Luthera na rivalitu medzi Mozartom a Salierim – Zabudnite na Mozarta (1985) – mal úplnú tvorivú slobodu a mohol sa voľne pohybovať po filmovom pľaci. Fotografie boli dokonca také vydarené, že koproducent zo Západného Nemecka ich prezentoval na každom kroku aj na mnohých výrobkoch.

Po Nežnej revolúcii fotil Polák napríklad film Jánošík – Pravdivá história (2009) v réžii Kasie Adamik a Agnieszky Holland, okrem toho však dostal príležitosť pracovať aj na viacerých zahraničných filmových produkciách. Medzi tie najznámejšie patrí napríklad Dračie srdce (r. Rob Cohen, 1996) alebo koprodukčný film Vzkriesenie (2001) od bratov Tavianiovcov. Jeho skúsenosť často bola taká, že zahraničné filmové štáby boli doslova zaskočené a prekvapené vysokou úrovňou miestnych štábov a hercov.

Václav Polák vníma zmeny v technológiách, s ktorými sa pracuje pri fotografovaní. Stále však tvrdí, že najviac záleží na konkrétnom fotografovi, ktorý má schopnosť rozprávať obrazom a tak sprostredkovať konkrétne zachytené udalosti.