recenzia Venuša v retrográde. Záber z filmu Venuša v retrográde. Foto: Filmtopia

recenzia Venuša v retrográde

Trajektórie závislosti

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Krátkometrážny hraný film Štefánie Lovasovej Venuša v retrográde, uvádzajú kiná ako predfilm k americkej snímke Sorry, Baby. Ide o intímny portrét rodiny – matky a dvoch dcér – poznačenej závislosťou. Zameriava sa na jej dôsledky, na to, čo znamená byť dieťaťom závislej osoby a aké citové bremená vytvára.

Lovasová volí formu videodenníka, ktorý vyskladala z pohľadu oboch dievčat a skúma najmä emočnú rovinu vzniknutej situácie. Materiál nakrúcaný dievčatami na mobilný telefón predstavuje súkromnú zbierku viac či menej náhodných okamihov zachytávajúcich rodinnú realitu. Zábery ale nie sú ladené veristicky – režisérka obraz výrazne štylizuje. Najmä pre staršiu sestru sa kamera stáva nástrojom nielen na zachytenie, ale aj spracovanie reality, ktorá sa vplyvom média transformuje, triešti, fragmentarizuje. V kontraste s predpokladanou „surovosťou“ amatérskeho záznamu, odpútanej kamery a pohľadu prvej osoby využíva premyslené kompozície, farebné škály a expresívnejšie svietenie, čím dochádza k estetizovaniu obrazov.

Napätie medzi formou a obsahom

Snímka sa zároveň pokúša napodobniť vizuálnu estetiku vlastnú mladšej generácii – okrem využívania prednej kamery pracuje aj s vertikálnym formátom či otáčaním obrazu. Tento prístup vytvára isté napätie medzi formou a obsahom. Štylizácia dokáže pútať o čosi viac pozornosti a oslabiť tak sústredenie sa na dej a emocionálne zaangažovanie. K tomu vo viacerých momentoch neprispievajú ani dialógy, ktoré pôsobia mierne strojene.

Film má rýchle tempo a dej sa skladá z koncentrovaných útržkovitých situácií a krátkych sekvencií. Tento rytmus zrkadlí rytmus života rodiny, kde sú momenty pokoja narúšané nepredvídateľnými výkyvmi. Lovasová však situácie neradí nahodilo. Tak, ako je v astrológii retrográdny pohyb planéty pohybom späť, aj matkina závislosť sa vracia v opakujúcich sa relapsoch. Venuša v retrográde by tak mohla byť čítaná aj ako metafora obrazu ženy, ktorá nedokáže smerovať vpred a stráca orientáciu vo vlastnom živote. Na rozdiel od tajov astrológie ale na závislosti nie je nič neuchopiteľné ani tajomné – je prítomná, konkrétna a bolestivo všedná.

Princíp príťažlivosti a odporu

Tento kolobeh sa stáva základným princípom rozprávania a preniká aj do dynamiky vzťahov. Rovnako ako nebeské telesá, matku a jej dcéry definuje princíp príťažlivosti a odporu. Striedavo sa k sebe každá po svojom orbite vzájomne približujú, aby sa vzápätí vzdialili, odvrátili. Okamihy lásky a starostlivosti pravidelne strieda odcudzenie a strata bezpečia. Film tak vytvára obraz hneď dvojitej závislosti – nielen od návykových látok, ale aj závislosti detí od svojich rodičov. Paradoxne, z oboch sa dá iba veľmi ťažko vymaniť.

Jednou z najväčších devíz filmu je, že sa neutieka k skratkovitému rozuzleniu príbehu. V závere zostáva otvorený interpretáciám, emócie necháva doznieť a pripomína, že akékoľvek zmeny smeru pohybu Venuše nie sú nič iné, než obyčajný optický klam. Aj keď sa zdá, že Venuša zmení svoju dráhu, v skutočnosti zostáva nemenná a retrográdne obdobia sú jej prirodzenou súčasťou. Pretože akékoľvek teleso, vrátane človeka, sa bude v čase pohybovať vždy iba jedným smerom.

Alebo azda existujú chvíle, keď je odklon od predpokladanej trajektórie (života) skutočne možný?

Venuša v retrográde (Slovensko, 2024)

SCENÁR A RÉŽIA Štefánia Lovasová ● KAMERA Michalea Hošková ● STRIH Marek Bihuň ● ZVUK Igor Jedinák ● KOSTÝMY Zuzana Hudáková ● ARCHITEKT Take.sceny ● HRAJÚ Karolína Michalková, Mia Sofia Arpášová, Agi Gubíková, Alica Bujňáková

MINUTÁŽ 15 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 14. 8. 2025. Venuša v retrográde sa premieta ako predfilm snímky Sorry, Baby

Hodnotenie: 75%

Záber z filmu Venuša v retrográde. Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články