Trajektórie závislosti

Krátkometrážny hraný film Štefánie Lovasovej Venuša v retrográde, uvádzajú kiná ako predfilm k americkej snímke Sorry, Baby. Ide o intímny portrét rodiny – matky a dvoch dcér – poznačenej závislosťou. Zameriava sa na jej dôsledky, na to, čo znamená byť dieťaťom závislej osoby a aké citové bremená vytvára.

Lovasová volí formu videodenníka, ktorý vyskladala z pohľadu oboch dievčat a skúma najmä emočnú rovinu vzniknutej situácie. Materiál nakrúcaný dievčatami na mobilný telefón predstavuje súkromnú zbierku viac či menej náhodných okamihov zachytávajúcich rodinnú realitu. Zábery ale nie sú ladené veristicky – režisérka obraz výrazne štylizuje. Najmä pre staršiu sestru sa kamera stáva nástrojom nielen na zachytenie, ale aj spracovanie reality, ktorá sa vplyvom média transformuje, triešti, fragmentarizuje. V kontraste s predpokladanou „surovosťou“ amatérskeho záznamu, odpútanej kamery a pohľadu prvej osoby využíva premyslené kompozície, farebné škály a expresívnejšie svietenie, čím dochádza k estetizovaniu obrazov.

Napätie medzi formou a obsahom

Snímka sa zároveň pokúša napodobniť vizuálnu estetiku vlastnú mladšej generácii – okrem využívania prednej kamery pracuje aj s vertikálnym formátom či otáčaním obrazu. Tento prístup vytvára isté napätie medzi formou a obsahom. Štylizácia dokáže pútať o čosi viac pozornosti a oslabiť tak sústredenie sa na dej a emocionálne zaangažovanie. K tomu vo viacerých momentoch neprispievajú ani dialógy, ktoré pôsobia mierne strojene.

Film má rýchle tempo a dej sa skladá z koncentrovaných útržkovitých situácií a krátkych sekvencií. Tento rytmus zrkadlí rytmus života rodiny, kde sú momenty pokoja narúšané nepredvídateľnými výkyvmi. Lovasová však situácie neradí nahodilo. Tak, ako je v astrológii retrográdny pohyb planéty pohybom späť, aj matkina závislosť sa vracia v opakujúcich sa relapsoch. Venuša v retrográde by tak mohla byť čítaná aj ako metafora obrazu ženy, ktorá nedokáže smerovať vpred a stráca orientáciu vo vlastnom živote. Na rozdiel od tajov astrológie ale na závislosti nie je nič neuchopiteľné ani tajomné – je prítomná, konkrétna a bolestivo všedná.

Princíp príťažlivosti a odporu

Tento kolobeh sa stáva základným princípom rozprávania a preniká aj do dynamiky vzťahov. Rovnako ako nebeské telesá, matku a jej dcéry definuje princíp príťažlivosti a odporu. Striedavo sa k sebe každá po svojom orbite vzájomne približujú, aby sa vzápätí vzdialili, odvrátili. Okamihy lásky a starostlivosti pravidelne strieda odcudzenie a strata bezpečia. Film tak vytvára obraz hneď dvojitej závislosti – nielen od návykových látok, ale aj závislosti detí od svojich rodičov. Paradoxne, z oboch sa dá iba veľmi ťažko vymaniť.

Jednou z najväčších devíz filmu je, že sa neutieka k skratkovitému rozuzleniu príbehu. V závere zostáva otvorený interpretáciám, emócie necháva doznieť a pripomína, že akékoľvek zmeny smeru pohybu Venuše nie sú nič iné, než obyčajný optický klam. Aj keď sa zdá, že Venuša zmení svoju dráhu, v skutočnosti zostáva nemenná a retrográdne obdobia sú jej prirodzenou súčasťou. Pretože akékoľvek teleso, vrátane človeka, sa bude v čase pohybovať vždy iba jedným smerom.

Alebo azda existujú chvíle, keď je odklon od predpokladanej trajektórie (života) skutočne možný?