recenzia Virtuálna priateľka Záber z filmu Virtuálna priateľka. Foto: ASFK

recenzia Virtuálna priateľka

Obchod s falošným pocitom blízkosti

Lenka Bednárová

Písmo: A- | A+

Sociálne siete nám umožňujú spojiť sa s kýmkoľvek na svete, no napriek tomu sa stále viac ľudí cíti osamelo. Osamelosť je jednou z tém, ktoré vo filme Virtuálna priateľka otvára česká dokumentaristka Barbora Chalupová. Sleduje, ako žijú ženy zarábajúce si erotickým obsahom na OnlyFans. Odvrátenej tvári internetu sa režisérka, spolu s Vítom Klusákom, venovala už v dokumentárnej snímke V sieti. Kým vtedy sledovala mužov, predátorov loviacich svoje obete medzi neplnoletými dievčatami, vo Virtuálnej priateľke situáciu ovládajú ženy. Muži platia nielen za vzrušenie, ale aj za pocit dôležitosti či blízkosti.

Barbora Chalupová tu nevyužíva inscenované sekvencie, skrytú kameru ani herečky. Nejde o investigatívu, ale o intímny observačný film postavený na autentických záberoch každodennosti zo života troch žien. Prináša pohľad na to, ako táto špecifická práca zasahuje do ich reálnych vzťahov. Pozoruhodná je aj línia sledujúca osamelého fanúšika, ktorý si predpláca jednu z nich. Nejde pritom o celkom bežného užívateľa, pretože podľa zistení režisérky viac ako 90 percent užívateľov OnlyFans sú muži žijúci vo vzťahoch. To, čo ich však spája, je hľadanie pocitu blízkosti, záujmu a v istom zmysle aj kontroly nad situáciou. Obchoduje sa tu nielen s telom, ale aj s ilúziou dokonalého vzťahu.

Partnerky, virtuálne priateľky a muži online aj offline

Virtuálna priateľka zachytáva život protagonistiek v niekoľkých rovinách. Sledujeme ich nielen pri interakcii so zákazníkmi či pri vytváraní obsahu, ale aj pri úvahách o dopade ich práce na ich osobný život či o vplyvoch na psychiku a prežívanie. Súkromné a pracovné sa mieša v prostredí ich domova.

Režisérku nezaujímajú bulvárne detaily ani senzácie súvisiace s erotickým obsahom, ale ponúka pohľad tam, kam platiaci užívatelia nevidia. Citlivo a empaticky skúma nielen to, ako sa počas jedného roka vyvíja ich práca, ale aj to, ako sa premieňajú ich skutočné vzťahy. Všetky tri protagonistky totiž žijú s partnermi. Každá z nich má pritom odlišný prístup k tejto práci, aj celkom rozdielne motivácie. Kým prvá už má za sebou pár rokov skúseností a organizuje aj workshopy pre nové záujemkyne, pre druhú je práca s telom spôsobom znovu nachádzania vlastnej hodnoty, poznačenej toxickým vzťahom z minulosti. No a pre tretiu je to asi len odbočka na ceste pri hľadaní samej seba. Virtuálna priateľka skúma, ako táto práca ovplyvňuje dôveru, blízkosť a úprimnosť v troch rozličných partnerských zväzkoch, ale nahliada aj do zákutí online známostí.

Epidémia osamelosti a ilúzia dokonalých vzťahov

Hoci platforma OnlyFans vznikla v roku 2016, jej popularita strmo narástla počas pandémie Covidu, keď možnosti socializácie klesli na nulu. OnlyFans má dnes zhruba 300 miliónov užívateľov. Väčšina žien je tu v úlohe tvorkýň obsahu a naopak, medzi fanúšikmi sú vo výraznej presile muži.

Prostredie ponúkajúce okamžitú náplasť na neželanú samotu zásadne premieňa náš pohľad na vzťahy. Virtuálna priateľka však rozpráva nielen o fyzickej samote, ale predovšetkým o pocite osamelosti a strate záujmu budovať si zdravé sociálne väzby v reálnom svete. Sen o živote bez sklamania či zlých skúseností sa tak stáva tovarom, za ktorý užívateľ ochotne platí





Virtuálna priateľka (Virtuální přítelkyně, Česko/Slovensko/Bulharsko, 2025)
SCENÁR A RÉŽIA Barbora Chalupová ● NÁMET Šimon Havel, Barbora Chalupová ● KAMERA Šimon Havel ● HUDBA Jonatan Pastirčák (Pjoni), Adam Matej ● STRIH Jakub Jelínek ● ÚČINKUJÚ Inked Dory, Tinix, Rosalinda
MINUTÁŽ 90 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 13. novembra 2025

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Virtuálna priateľka. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Zobraziť všetky články