Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

recenzia Koniec sveta

Obohraný film

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Mnohí z nás sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie myšlienkami vracajú k udalostiam súvisiacim s uvoľňujúcou sa farbistou šiestou dekádou minulého storočia a náhlym ohavným vstupom znepriatelených okupačných armád na československé územie. Ale najmä k rokom nasledujúcim bezprostredne po vojenskej agresii, keď sa lámali charaktery, prezliekali kabáty, z dier vyliezali šváby, umierali nádeje a onačili sa pojmy.

Z bieleho sa stávalo čierne a z čierneho biele, z nenormálneho normálne a z normálneho nenormálne, z morálneho nemorálne a z nemorálneho morálne. Tá podobnosť s dneškom človeka bolí. Isto i pre toto všetko sa nás teraz filmové príbehy opisujúce spomínanú dobu dotýkajú akosi priamejšie, bytostnejšie. Nevnímame ich iba ako spomienky na minulosť. Sprítomňujú reálne číhajúce hrozby. Po Vlnách Jiřího Mádla, ktoré sa odohrávajú v Prahe v rokoch 1967 až 1968 najmä v zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, sa do kín dostal najnovší film iného českého režiséra – Koniec sveta Bohdana Slámu. Aj jeho príbeh úzko súvisí so spoločensko-politickou atmosférou onoho obdobia.

Bohdan Sláma na seba výrazne upozornil svojím druhým dlhometrážnym, cenami ovenčeným filmom Štěstí (2005), vzťahovou drámou z vežiaka na Mostecku, z ktorého v pamäti utkveli najmä drsné scény rodičovskej neschopnosti a detského náreku. Nasledoval mierne rozpačitý Venkovský učitel (2008) a potom ešte rozpačitejšie Štyri slnká (2012), oboma sa opäť vinie línia rodič verzus dieťa.

Výborná Baba z ľadu (2017) bola pookriatím, dôležitým filmom o zanedbávaných témach, hereckým koncertom Slámovej dvornej herečky Zuzany Kronerovej. Snímka Krajina ve stínu (2020) je v niečom z celkom iného súdka. Skúmanie dramatických vlastností medziľudskej koexistencie ostáva, no ocitáme sa v časoch pred druhou svetovou vojnou a po nej, veľké dejiny prudko dopadajú na osudy obyvateľov obce, kde každý každého už celé pokolenia pozná. Koniec sveta viaceré z predchádzajúcich Slámových filmov a tém v nich obsiahnutých možno až priveľmi pripomína. Už to nie je iba o rozpoznateľnom režisérskom rukopise, autorských preferenciách, do veci sa vkradlo opakovanie, trochu únavné, neproduktívne. Príliš mnohé z Konca sveta sme už videli. U samotného Bohdana Slámu alebo vo filmoch iných režisérov.

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

Totalitné ľady sa topia, hranice sú otvorené, občania Československa majú príležitosť cestovať na Západ. Prichádza pozvanie, možnosť stráviť čas v Paríži. Na cestu sa vydávajú rodičia a starší syn; ostáva dedo, nielen preto, že sa už cíti unavený, a s ním mladší vnuk Tonda, chorľavé dieťa. Prázdninové týždne vo dvojici trávia na rodinnej vidieckej chalupe.  

Starý otec býval voľakedy príslušníkom vysokej ruskej šľachty s prístupom k cárovi. Vie hrať na klavíri, ovláda jazyky, maľuje a aj doma chodí v pletenej vestičke a saku. Je prísny, trochu odťažitý, ale milujúci. Hoci malému Tondovi mama a ostatní chýbajú, prežíva typické leto – šibalstvá, dobrodružstvá s kamarátom, spoznávanie sveta. Krčmárka a jej muž, kamarátova macocha, nemeckí manželia, noc na rozhľadni, tajný útek, smutná láska. A potom sa august 1968 prehupne do svojej druhej polovice…

Po mnohých stránkach Slámov film funguje, sledujeme oku lahodiace obrázky, výborne herecky stvárnené a spočiatku uveriteľne nakonfigurované charaktery, scénografickú aj kostýmovú dôslednosť a vkus, dianie na plátne občas presvetlí humor atď.

Lenže – nestačí to, prinajmenšom v prípade Konca sveta nie. Najväčších omylov, domnievam sa, sa tvorcovia dopustili ešte kdesi na začiatku, pred samotným filmovaním, teda vo fáze scenáristickej a dramaturgickej. Zvonku to vyzerá, že jednoducho neodolali nutkaniu dať tam všetko, čo im napadlo, čo zažili či počuli, snímka je ako povoz bez kočiša, ktorý sa raz zvrtne tým smerom, potom zas oným a dlho predlho ho nemá kto zabrzdiť. Zastaví sa, až keď kôň nadobro stratí aj posledné sily. Alebo by ten film mal zájsť ku kaderníkovi a dať sa prestrihať, v prvom rade skrátiť, tak o polhodinu.

Asi najväčšou jeho slabinou je v podstate nejestvujúci vývoj postáv. S akou mentálnou a povahovou výbavou do príbehu vstupujú, s presne takou istou ho i opúšťajú. Ani náznak posunu odniekiaľ niekam. Žiaľ, tentoraz režisérovi Bohdanovi Slámovi jeho snaha reflektovať pohnuté historické obdobie a jeho dopad na rodinu z detského pohľadu vôbec nevyšla. Okupácia v šesťdesiatom ôsmom bola len využitá, možno až zneužitá ako kulisa obohraného príbehu.

Koniec sveta
Konec světa
Česko, 2024
RÉŽIA Bohdan Sláma ● SCENÁR Ivan Arsenjev ● KAMERA Diviš Marek ● HUDBA Jakub Kudláč ● ÚČINKUJÚ Miroslav Krobot, Vojtěch Veverka, Josef Slavík, Magdalena Borová, Zuzana Mauréry, František Sládek, Michal Isteník, Zuzana Konečná, Daniel Fishera ďalší
MINUTÁŽ 134 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26.9. 2024

Hodnotenie: 50%

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Zuzany Piussi Pachová stopa. Foto: Filmtopia

Nový film Zuzany Piussi sleduje pachovú stopu

Slová páchateľ a páchnuť majú identický slovný základ. Vyplýva z toho priamy dôkaz pred súdom? Podľa nového dokumentu Zuzany Piussi to v našich končinách znamená viac ako v ostatnom civilizovanom svete, kde sa pachová identifikácia osôb v pojednávaní pred súdom nepripúšťa. Film Pachová stopa prichádza do slovenských kín 6. februára 2025.  Dlhodobé pochybnosti V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa bežnou súčasťou policajnej aj súdnej praxe stala pachová stopa identifikovaná psom. Vo vtedajšom Československu metódu prevzali zo Sovietskeho zväzu, kde ju aj pôvodne uviedli do praxe. Následne bola rozpracovaná v tajnej službe východného Nemecka.  Na základe tejto skúsenosti z minulosti môže byť v Českej republike aj na Slovensku človek dodnes uznaný za vinného a odsúdený na základe pachovej identifikácie. Hoci sa tento dôkaz berie ako nepriamy, prax je podľa režisérky Zuzany Piussi iná.  Vo svojom dokumente si kladie otázku, či je pes na rozdiel od človeka skutočne nestranný. Odhaľuje osobné príbehy ľudí odsúdených na základe tejto metódy, ktorá sa v odborných kruhoch podľa jej informácií dlhodobo spochybňuje.  Veľa prípadov Autorka dokumentov ako Nemoc tretej moci, Ukradnutý štát či Očista pracuje tentoraz so skúsenosťou, že sovietska metóda pachovej stopy využíva nespornú citlivosť a schopnosť psov identifikovať určité látky aj v stopovom množstve. V mnohých prípadoch má svoju relevanciu, problém však nastáva, keď sa v justícii povýši do...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Slnko v sieti 2024: 14 nominácií pre Vlny, 12 pre Emu a smrtihlava

Slovenská filmová a televízna akadémia zverejnila nominácie na Slnko v sieti za rok 2024. O nomináciách rozhodli v hlasovaní jej členky a členovia. Česko-slovenská historická dráma Vlny režiséra Jiřího Mádla získala 14 nominácií, o dve nominácie menej má dráma z druhej svetovej vojny režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Sedem nominácií získala vojnová dráma režiséra Miloslava Luthera Spiaci účet. Všetky tri snímky sú nominované aj na cenu za najlepší hraný film. Na Slnko v sieti za réžiu sú nominovaní Iveta Grófová, Jiří Mádl a Peter Kerekes za dokument Wishing on a Star. Snímka má celkovo štyri nominácie. V kategórii dokumentárnych filmov jej konkurujú Architektúra ČSSR 58 – 89 (r. Jan Zajíček) a Prezidentka (r. Marek Šulík). Slnko v sieti za najlepšiu animovanú snímku môže získať buď celovečerný koprodukčný film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) alebo jedna z krátkych snímok Ahoj leto (r. Martin Smatana, Veronika Zacharová) a Free the Chickens (r. Matúš Vizár). V kategórii najlepší filmový scenár je nominovaná štvorica filmov. O sošku sa uchádzajú Iveta Grófová a Peter Krištúfek (in memoriam)  s Emou a smrtihlavom, Jiří Mádl (Vlny), Peter Kerekes (Wishing on a Star) a Petr Jarchovský (Keď život chutí ). Keď život chutí má aj tretiu nomináciu – za hudbu (Michal Novinski. Tri nominácie má tiež Smršť režiséra Petra Bebjaka, po dve nominácie získali...
Záber z filmu ČERNÁK. Foto: PubRes

recenzia ČERNÁK

Vravím si, že ak mainstreamové diváctvo dospeje k takejto interpretácii pokračovania príbehu o mafiánskom bosovi, režisérovi Jakubovi Kronerovi a scenáristovi Mirovi Šifrovi sa podarilo nájsť správnu odpoveď na kritiku voči filmovému portrétovaniu skutočného zločinca v čase, keď žiada o podmienečné prepustenie. V recenzii prvej časti MIKI som filmu vyčítala nekonzistentné stvárnenie skutočného protagonistu a epizodické rozprávanie, ktoré ilustrovalo známe fakty zo života Mikuláša Černáka. Je potešujúce, že druhá časť ČERNÁK na tieto neduhy trpí v oveľa menšej miere. Bez ohľadu na kritické výhrady sa MIKI stal rekordérom návštevnosti roka 2024 – pozrelo si ho 390-tisíc divákov a diváčok. Ponechajme bokom, že ak by išlo o gangsterku o fiktívnom mafiánovi a nie o príbeh inšpirovaný skutočnými osobami a udalosťami, dozaista by nevyvolala toľko kontroverzie a sotva by vzbudila taký záujem publika. A vynechajme tiež úvahu o tom, či je rozdelenie filmu na dve časti a zároveň spracovanie vo forme minisérie producentskou stratégiou, ktorá ctí princíp hodnoty za peniaze, alebo ide o maximálnu exploatáciou jedinej látky. Druhý diel totiž prichádza do kín v čase rastúcej spoločensko-politickej nestability. A v recepčnom poli nachádza diváctvo scitlivené na obraz bezvládia, chaosu a prerastania politickej moci organizovaným zločinom. Hoci sa viaže na obdobie spred vyše dvadsiatich rokov, rezonuje s dnešnou realitou a nedôverou v štát. Ak dokáže žánrovou formou demaskovať ich korene, nezaškodí sa tejto kolektívnej (seba)reflexii podrobiť...
Zobraziť všetky články