Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

recenzia Koniec sveta

Obohraný film

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Mnohí z nás sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie myšlienkami vracajú k udalostiam súvisiacim s uvoľňujúcou sa farbistou šiestou dekádou minulého storočia a náhlym ohavným vstupom znepriatelených okupačných armád na československé územie. Ale najmä k rokom nasledujúcim bezprostredne po vojenskej agresii, keď sa lámali charaktery, prezliekali kabáty, z dier vyliezali šváby, umierali nádeje a onačili sa pojmy.

Z bieleho sa stávalo čierne a z čierneho biele, z nenormálneho normálne a z normálneho nenormálne, z morálneho nemorálne a z nemorálneho morálne. Tá podobnosť s dneškom človeka bolí. Isto i pre toto všetko sa nás teraz filmové príbehy opisujúce spomínanú dobu dotýkajú akosi priamejšie, bytostnejšie. Nevnímame ich iba ako spomienky na minulosť. Sprítomňujú reálne číhajúce hrozby. Po Vlnách Jiřího Mádla, ktoré sa odohrávajú v Prahe v rokoch 1967 až 1968 najmä v zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, sa do kín dostal najnovší film iného českého režiséra – Koniec sveta Bohdana Slámu. Aj jeho príbeh úzko súvisí so spoločensko-politickou atmosférou onoho obdobia.

Bohdan Sláma na seba výrazne upozornil svojím druhým dlhometrážnym, cenami ovenčeným filmom Štěstí (2005), vzťahovou drámou z vežiaka na Mostecku, z ktorého v pamäti utkveli najmä drsné scény rodičovskej neschopnosti a detského náreku. Nasledoval mierne rozpačitý Venkovský učitel (2008) a potom ešte rozpačitejšie Štyri slnká (2012), oboma sa opäť vinie línia rodič verzus dieťa.

Výborná Baba z ľadu (2017) bola pookriatím, dôležitým filmom o zanedbávaných témach, hereckým koncertom Slámovej dvornej herečky Zuzany Kronerovej. Snímka Krajina ve stínu (2020) je v niečom z celkom iného súdka. Skúmanie dramatických vlastností medziľudskej koexistencie ostáva, no ocitáme sa v časoch pred druhou svetovou vojnou a po nej, veľké dejiny prudko dopadajú na osudy obyvateľov obce, kde každý každého už celé pokolenia pozná. Koniec sveta viaceré z predchádzajúcich Slámových filmov a tém v nich obsiahnutých možno až priveľmi pripomína. Už to nie je iba o rozpoznateľnom režisérskom rukopise, autorských preferenciách, do veci sa vkradlo opakovanie, trochu únavné, neproduktívne. Príliš mnohé z Konca sveta sme už videli. U samotného Bohdana Slámu alebo vo filmoch iných režisérov.

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

Totalitné ľady sa topia, hranice sú otvorené, občania Československa majú príležitosť cestovať na Západ. Prichádza pozvanie, možnosť stráviť čas v Paríži. Na cestu sa vydávajú rodičia a starší syn; ostáva dedo, nielen preto, že sa už cíti unavený, a s ním mladší vnuk Tonda, chorľavé dieťa. Prázdninové týždne vo dvojici trávia na rodinnej vidieckej chalupe.  

Starý otec býval voľakedy príslušníkom vysokej ruskej šľachty s prístupom k cárovi. Vie hrať na klavíri, ovláda jazyky, maľuje a aj doma chodí v pletenej vestičke a saku. Je prísny, trochu odťažitý, ale milujúci. Hoci malému Tondovi mama a ostatní chýbajú, prežíva typické leto – šibalstvá, dobrodružstvá s kamarátom, spoznávanie sveta. Krčmárka a jej muž, kamarátova macocha, nemeckí manželia, noc na rozhľadni, tajný útek, smutná láska. A potom sa august 1968 prehupne do svojej druhej polovice…

Po mnohých stránkach Slámov film funguje, sledujeme oku lahodiace obrázky, výborne herecky stvárnené a spočiatku uveriteľne nakonfigurované charaktery, scénografickú aj kostýmovú dôslednosť a vkus, dianie na plátne občas presvetlí humor atď.

Lenže – nestačí to, prinajmenšom v prípade Konca sveta nie. Najväčších omylov, domnievam sa, sa tvorcovia dopustili ešte kdesi na začiatku, pred samotným filmovaním, teda vo fáze scenáristickej a dramaturgickej. Zvonku to vyzerá, že jednoducho neodolali nutkaniu dať tam všetko, čo im napadlo, čo zažili či počuli, snímka je ako povoz bez kočiša, ktorý sa raz zvrtne tým smerom, potom zas oným a dlho predlho ho nemá kto zabrzdiť. Zastaví sa, až keď kôň nadobro stratí aj posledné sily. Alebo by ten film mal zájsť ku kaderníkovi a dať sa prestrihať, v prvom rade skrátiť, tak o polhodinu.

Asi najväčšou jeho slabinou je v podstate nejestvujúci vývoj postáv. S akou mentálnou a povahovou výbavou do príbehu vstupujú, s presne takou istou ho i opúšťajú. Ani náznak posunu odniekiaľ niekam. Žiaľ, tentoraz režisérovi Bohdanovi Slámovi jeho snaha reflektovať pohnuté historické obdobie a jeho dopad na rodinu z detského pohľadu vôbec nevyšla. Okupácia v šesťdesiatom ôsmom bola len využitá, možno až zneužitá ako kulisa obohraného príbehu.

Koniec sveta
Konec světa
Česko, 2024
RÉŽIA Bohdan Sláma ● SCENÁR Ivan Arsenjev ● KAMERA Diviš Marek ● HUDBA Jakub Kudláč ● ÚČINKUJÚ Miroslav Krobot, Vojtěch Veverka, Josef Slavík, Magdalena Borová, Zuzana Mauréry, František Sládek, Michal Isteník, Zuzana Konečná, Daniel Fishera ďalší
MINUTÁŽ 134 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26.9. 2024

Hodnotenie: 50%

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články