Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

recenzia Koniec sveta

Obohraný film

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Mnohí z nás sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie myšlienkami vracajú k udalostiam súvisiacim s uvoľňujúcou sa farbistou šiestou dekádou minulého storočia a náhlym ohavným vstupom znepriatelených okupačných armád na československé územie. Ale najmä k rokom nasledujúcim bezprostredne po vojenskej agresii, keď sa lámali charaktery, prezliekali kabáty, z dier vyliezali šváby, umierali nádeje a onačili sa pojmy.

Z bieleho sa stávalo čierne a z čierneho biele, z nenormálneho normálne a z normálneho nenormálne, z morálneho nemorálne a z nemorálneho morálne. Tá podobnosť s dneškom človeka bolí. Isto i pre toto všetko sa nás teraz filmové príbehy opisujúce spomínanú dobu dotýkajú akosi priamejšie, bytostnejšie. Nevnímame ich iba ako spomienky na minulosť. Sprítomňujú reálne číhajúce hrozby. Po Vlnách Jiřího Mádla, ktoré sa odohrávajú v Prahe v rokoch 1967 až 1968 najmä v zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, sa do kín dostal najnovší film iného českého režiséra – Koniec sveta Bohdana Slámu. Aj jeho príbeh úzko súvisí so spoločensko-politickou atmosférou onoho obdobia.

Bohdan Sláma na seba výrazne upozornil svojím druhým dlhometrážnym, cenami ovenčeným filmom Štěstí (2005), vzťahovou drámou z vežiaka na Mostecku, z ktorého v pamäti utkveli najmä drsné scény rodičovskej neschopnosti a detského náreku. Nasledoval mierne rozpačitý Venkovský učitel (2008) a potom ešte rozpačitejšie Štyri slnká (2012), oboma sa opäť vinie línia rodič verzus dieťa.

Výborná Baba z ľadu (2017) bola pookriatím, dôležitým filmom o zanedbávaných témach, hereckým koncertom Slámovej dvornej herečky Zuzany Kronerovej. Snímka Krajina ve stínu (2020) je v niečom z celkom iného súdka. Skúmanie dramatických vlastností medziľudskej koexistencie ostáva, no ocitáme sa v časoch pred druhou svetovou vojnou a po nej, veľké dejiny prudko dopadajú na osudy obyvateľov obce, kde každý každého už celé pokolenia pozná. Koniec sveta viaceré z predchádzajúcich Slámových filmov a tém v nich obsiahnutých možno až priveľmi pripomína. Už to nie je iba o rozpoznateľnom režisérskom rukopise, autorských preferenciách, do veci sa vkradlo opakovanie, trochu únavné, neproduktívne. Príliš mnohé z Konca sveta sme už videli. U samotného Bohdana Slámu alebo vo filmoch iných režisérov.

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

Totalitné ľady sa topia, hranice sú otvorené, občania Československa majú príležitosť cestovať na Západ. Prichádza pozvanie, možnosť stráviť čas v Paríži. Na cestu sa vydávajú rodičia a starší syn; ostáva dedo, nielen preto, že sa už cíti unavený, a s ním mladší vnuk Tonda, chorľavé dieťa. Prázdninové týždne vo dvojici trávia na rodinnej vidieckej chalupe.  

Starý otec býval voľakedy príslušníkom vysokej ruskej šľachty s prístupom k cárovi. Vie hrať na klavíri, ovláda jazyky, maľuje a aj doma chodí v pletenej vestičke a saku. Je prísny, trochu odťažitý, ale milujúci. Hoci malému Tondovi mama a ostatní chýbajú, prežíva typické leto – šibalstvá, dobrodružstvá s kamarátom, spoznávanie sveta. Krčmárka a jej muž, kamarátova macocha, nemeckí manželia, noc na rozhľadni, tajný útek, smutná láska. A potom sa august 1968 prehupne do svojej druhej polovice…

Po mnohých stránkach Slámov film funguje, sledujeme oku lahodiace obrázky, výborne herecky stvárnené a spočiatku uveriteľne nakonfigurované charaktery, scénografickú aj kostýmovú dôslednosť a vkus, dianie na plátne občas presvetlí humor atď.

Lenže – nestačí to, prinajmenšom v prípade Konca sveta nie. Najväčších omylov, domnievam sa, sa tvorcovia dopustili ešte kdesi na začiatku, pred samotným filmovaním, teda vo fáze scenáristickej a dramaturgickej. Zvonku to vyzerá, že jednoducho neodolali nutkaniu dať tam všetko, čo im napadlo, čo zažili či počuli, snímka je ako povoz bez kočiša, ktorý sa raz zvrtne tým smerom, potom zas oným a dlho predlho ho nemá kto zabrzdiť. Zastaví sa, až keď kôň nadobro stratí aj posledné sily. Alebo by ten film mal zájsť ku kaderníkovi a dať sa prestrihať, v prvom rade skrátiť, tak o polhodinu.

Asi najväčšou jeho slabinou je v podstate nejestvujúci vývoj postáv. S akou mentálnou a povahovou výbavou do príbehu vstupujú, s presne takou istou ho i opúšťajú. Ani náznak posunu odniekiaľ niekam. Žiaľ, tentoraz režisérovi Bohdanovi Slámovi jeho snaha reflektovať pohnuté historické obdobie a jeho dopad na rodinu z detského pohľadu vôbec nevyšla. Okupácia v šesťdesiatom ôsmom bola len využitá, možno až zneužitá ako kulisa obohraného príbehu.

Koniec sveta
Konec světa
Česko, 2024
RÉŽIA Bohdan Sláma ● SCENÁR Ivan Arsenjev ● KAMERA Diviš Marek ● HUDBA Jakub Kudláč ● ÚČINKUJÚ Miroslav Krobot, Vojtěch Veverka, Josef Slavík, Magdalena Borová, Zuzana Mauréry, František Sládek, Michal Isteník, Zuzana Konečná, Daniel Fishera ďalší
MINUTÁŽ 134 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26.9. 2024

Hodnotenie: 50%

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Otázka budúcnosti (r. Maroš Brázda) / Zdroj: ASFK

A posledný zhasne?

„Po dokumente Pravda je to najdôležitejšie, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary, prichádza režisér Maroš Brázda so závažnou a aktuálnou sociálnou témou. Má však širšie pole záberu, ako to bolo v predchádzajúcom filme, ktorý bol portrétom významného režiséra,“ píše v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond producent Ján Meliš. „Nový projekt poukazuje na celé Slovensko, ktoré práve teraz prechádza turbulentnými časmi, aké v jeho novodobej histórii nemajú obdobu, a v jeho spoločnosti vládne enormné napätie a situácia v nej je nestabilná a nepredvídateľná,“ dodáva Meliš. V čase, keď explikáciu písal, nemohol vedieť, že situácia bude eskalovať a v rámci záberov dokumentujúcich politicko-spoločenskú situáciu v krajine, film zaznamená aj atentát na premiéra. V centre Brázdovho záujmu je pätica nadchádzajúcich maturantov. Nevybral si ich náhodne – jedným z nich je jeho syn David. Náhoda však bola, že termín posledných parlamentných volieb, 30. 9. 2023, pripadol na rovnaký dátum, aký si budúci maturanti ešte predtým zvolili za termín svojej trochu predčasnej stužkovej. A táto náhoda bola jedným z impulzov na vznik filmu, ktorého producentom je spoločnosť Artileria a koproducentom STVR. Na parlamentné voľby, ktoré boli vnímané ako kľúčové vo vzťahu k ďalšiemu smerovaniu krajiny, Brázda nazerá z pohľadu prvovoličov. Nie sú však kľúčovou témou filmu, skôr východiskom na otváranie tém spojených so...
Foto: Jiří Šeda, Film Europe

Cez mikrokozmos kuchyne som chcel povedať čosi viac o modernom svete

Čo vás zaujalo na divadelnej hre britského dramatika Arnolda Weskera, ktorá film inšpirovala? Hru som objavil v čase svojich divadelných štúdií v Londýne. Pracoval som v kuchyni, aby som si pomohol pri splácaní školného. Aha, tak vás niekde vo filme „nájdeme“? Áno, som prítomný v niektorých charakteroch a niektorých momentoch, určite v postave mexického dievčaťa, ktoré sa príde do reštaurácie pýtať na prácu. Je nová a vykoľajená celou tou mašinériou, ktorá sa javí spočiatku ako nepriateľská, rýchla, hlučná. Takto tá práca v reštaurácii a neskôr v bare ostala v mojej pamäti a vždy som s tým chcel niečo podniknúť. Na hre, na tomto materiáli ma zaujímalo, že sa autor nesnažil prostredie „glamourizovať“, nejako ho vylepšovať a zatraktívňovať, skôr naopak. So snahou vidieť ho ako reprezentáciu stravovacieho priemyslu, kde sa kladie dôraz na kvantitu, nie na kvalitu, som sa stotožnil. Je to priemerná reštaurácia, zbavená lesku toho, čo často vidíme v médiách. Cez toto prostredie, tento mikrokozmos, som chcel povedať čosi viac o modernom svete. A jeho charakteristika dvoma slovami? Neskorý kapitalizmus. Presne nato som pri sledovaní vášho filmu myslela. Sledujeme v ňom skupinu ľudí, ktorí sú podriadení nejakej hierarchizácii, musia poslúchať a musia slúžiť. Je v tom čosi odhumanizované, a to nechcem použiť slovo nehumánne, lebo by to bolo príliš. Rozmýšľala som, čo presne takýto pocit vyvoláva... Bude to...
Zobraziť všetky články