Vojna sa skončila, nastúpila korupcia. Žiaden strach, víťazí absurdita

„Vrtieť psom“ je stará známa a mnohokrát odskúšaná taktika. Stačí si spomenúť na Dustina Hoffmana s Robertom de Nirom, ktorí v slávnej komédii Barryho Levinsona dali svetu lekciu o tom, aký bezmedzný vplyv môže mať siedma veľmoc na ľudské predstavy o vojne a mieri a čoho všetkého je schopná politická moc. 

Práve túto paralelnú realitu, umocnenú aktuálnou životnou skúsenosťou filmára postihnutého dôsledkami vojny, rozohral ukrajinský režisér Roman Bondarčuk vo filme Redakcia. 

Z pľacu na front

Najprv však pár slov k jeho vzniku. Krátko nato, ako Rusko vo februári 2022 vstúpilo na územie Ukrajiny, sa naplno rozbehli boje v Chersonskej oblasti, kde Bondarčukov tvorivý tím ešte nedávno pracoval. 

Čo-to však už bolo natočené vrátane záberov s obľúbeným ukrajinským hercom Vasylom Kucharským. Vytvoril postavu malú rozsahom, no silnú a zapamätateľnú. Zároveň bol jedným z tých, ktorí hneď v prvý deň vojny odišli na frontovú líniu a chopili sa zbrane. 

V septembri 2023 bol Kucharskyj ťažko zranený a v nemocnici bojoval o život. Koncom toho istého roka zraneniam podľahol. Mal 42 rokov.

Podobný osud stihol aj hlavného strihača filmu Viktora Onyska. Česť ich pamiatke, sláva Ukrajine. 

Tragická správa hlboko zasiahla celý filmový štáb. S pribúdajúcimi dňami, týždňami a mesiacmi pod ruskou agresiou sa šanca na dotiahnutie projektu vytrácala. 

Sila produkčného vstupu

Napokon sa predsa len podarilo film dokončiť. Stalo sa tak aj vďaka koprodukcii so slovenskou spoločnosťou Silverart. Redakciu po prvý raz videli diváci vo februári na festivale Berlinale, slovenskú premiéru mal na MFF Art Film. Teraz prichádza do slovenskej distribúcie. 

Etapy vzniku filmu v súčasnosti rezonujú o to viac, že značnú mieru neslobody a propagandistického vplyvu intenzívne pociťuje aj slovenská spoločnosť. 

Preto je na mieste brať pri vstupe koprodukčných partnerov a podpory AVF do úvahy, že okrem profesionálneho aktu ide aj o prejav spolupatričnosti, empatie, úcty a pomoci.

Príbeh filmu, ktorý sa pôvodne sústredil na spoločenskú situáciu na juhu Ukrajiny pol roka pred vojnou, totiž v momente ruskej agresie splynul s realitou. 

Nemusí byť, ako je

Atmosféra v spoločnosti je citeľná – vo vzduchu visí konflikt. Akoby sa neoplatilo za žiadnu cenu stáť mimo spolkov masírujúcich ľudské mozgy, či už ide o politiku, médiá, ezoteriku, alebo vedu. 

Jura pracuje v prírodovednom múzeu a venuje sa výskumu svišťov. Ako fotografa ho však v teréne zaujmú nielen rastliny a živočíchy, ale aj rozličné témy hodné investigatívnej žurnalistiky. 

Citlivo vníma, že udalosti, ktoré počas svojich výjazdov zachytáva v hľadáčiku fotoaparátu, sú zločiny. Vie, kto založil požiar v lese na chránenom území, prečo sa kamufluje zavádzanie plynovodu, ako sa podvádza v politickej kampani, ktorý z podnikateľov je napojený na politickú špičku, že sa tu zneužívajú ženy. Zistil, kam zmizol nepohodlný svedok. Zažil, ako strieľajú do tých, čo nemlčia, prežil útok konkurenčných gangov. 

Redakcia? Píš, ako ti vravím

Všetko má zdokumentované a rád by kauzy spracoval, preto sa rozhodne pôsobiť v novinách. Rýchlo však zisťuje, že odhaľovať skutočnosť nemá pre koho, redakciu to nezaujíma. Šéf príspevky neprijíma, iba jednostaj prízvukuje: buď pôjdeš na voľnú nohu a nikto za teba neručí, alebo budeš písať, ako ti vravím, čiže ohýbaj fakty, veď podporou politického kandidáta sa dajú zabezpečiť všetky potrebné istoty. 

Nezávislý novinársky priestor teda ostáva natoľko oklieštený, že jedinou možnosťou pre Juru je informačný kanál v podobe sociálnych sietí, kam chodí s kožou na trh úplne sám. 

Podobnú frustráciu prežíva aj novinárska kolegyňa a aktivistka s feministickým pohľadom na svet. Napriek individualizmu, v ktorom obaja vyrastajú, ich čosi spája, a nie je to len mladícka energia. Obaja nazerajú na svet cez spoločný hodnotový rebríček, ktorý im napovedá, že v postfaktickej ére, kde nič nemusí byť tak, ako naozaj je, aj keď sú informácie originálne, dôkazy rukolapné a zdroje dôveryhodné, je nevyhnutné hľadať skutočnú pravdu. 

Vôľa žiť

S ústrednou postavou biológa Juru sa neherec Dmytro Bahnenko môže smelo identifikovať minimálne na úrovni žurnalistiky. Protagonista totiž v skutočnosti pôsobí ako novinár a momentálne sa stále zdržiava na ostreľovanom území Ukrajiny. 

Mladého biológa stvárňuje ako melancholického muža, ktorý sa nebojí ostať rovným človekom, hoci čelí všeobecnému úpadku spoločnosti. Je dobrým synom svojej matky. Tá však hľadá šťastie v náručí muža napojeného na moc a to, že sa necháva manipulovať, ospravedlňuje skúsenosťou z minulosti, ktorá ju naučila držať krok. 

Hoci ona v spoločnej domácnosti ponúka synovi iba obraz nenaplneného partnerského a profesijného života, on v sebe nachádza hlboký cit a veľkú vôľu žiť. 

Podoby zúfalstva

Film Redakcia hovorí tvrdým, fragmentárnym a ironizujúcim jazykom o tom, ako niekedy v čistom zúfalstve nezostáva nič iné, iba sa na najväčších tragédiách zabaviť. Režisér pritom využíva ostré strihy, nečakane strieda zmeny prostredí a navodzuje zdanlivo nesúvisiace atmosféry, ktoré udržiavajú dej filmu na jednej veľkej vlne sarkastickej ilúzie, filozofického podobenstva, detektívnej zápletky aj absurdnej situácie.

Diváka tento prístup môže miasť a chvíľami ho oberá o možnosť zachytiť sa vedome budovanej konštrukcie scenára. V škále pocitov mu však dovoľuje lavírovať medzi dezilúziou z fungovania sveta, nádejou, že vojna sa čoskoro skončí, hrozbou, že zločin nebude potrestaný, dilemou, či sa dá žiť v korupcii, ale aj vierou, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. A to nie je málo.