„Ako študentka Vysokej školy múzických umení som film neuznávala, trošku som ním opovrhovala,“ hovorí divadelná, filmová a televízna herečka Božidara Turzonovová. K filmovej cene Igric pribudlo v jej zbierke ocenení koncom apríla Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre.
Pred filmovou kamerou ste debutovali už počas vysokoškolských štúdií vo filme Most na tú stranu (r. Vladislav Pavlovič, 1961). Z čoho pramenil kedysi trošku opovržlivý vzťah k filmu?
V študentských časoch pre mňa malo silu a význam divadlo. O divadle vychádzali vtedy dobré knihy a časopisy, čítali sme skvelé Divadlo, ktoré vychádzalo v Prahe a ktorého šéfredaktorom bol Milan Lukeš, aj poľský Dialog. Pre mňa bolo práve divadlo médium, ktoré išlo do hĺbky a odkrývalo podstatu. Možno preto ma vtedy film akosi neťahal. Filmovačky ako spomínaný Most na tú stranu som brala ako záležitosti, ktoré patria k nášmu štúdiu. V tých časoch sme ako partia robili dokonca aj dabingy. Naživo.
A potom, ten bezprostredný účinok na diváka, teraz sa hovorí feedback, cítite len v divadle, v kine, a pri filmovaní ho necítite.
Ale v hľadisku kinosály predsa môžete sledovať reakcie publika.
To som nikdy nerobila, ani pri premiérach som nebola v hľadisku. Neviem, čo je to za smiešny ostych. Dokonca aj keď mal film Božská Ema premiéru v Spojených štátoch amerických, ostala som mimo sály. Prosto som odviedla svoju prácu najlepšie ako som vedela a výsledok kompletne prenechávam bohom.
Nezohral istú úlohu vo vzťahu k filmu neúspešný konkurz na hlavnú postavu vo filme Nylonový mesiac (r. Edurad Grečner, 1965)?
Kniha Jaroslavy Blažkovej bola v tých časoch, teda v polovici šesťdesiatych rokov náš kultový román. Pozvali nás s Julom Satinským na kamerové skúšky, mali sme hrať hlavné postavy. Asi sme ich nebrali až tak vážne, nevzali nás. Ale keď som videla, že napokon vybrali „naturščičku“, povedala som si, že asi kvôli autenticite.
Čo napokon prelomilo bariéru a film ste „vzali na milosť“?
Patrilo to k mojej práci, ale film je veľmi ťažká záležitosť. Mimoriadne náročná na koncentráciu, aby som si ustriehla svoj vnútorný emotívny skript, lebo začneme zábermi z konca, potom točíme scénu zo začiatku, proste v jeden deň sa nakrúca aj viacero navzájom nesúvisiacich scén a ja musím mať stále na zreteli ťah svojej postavy. Považujem to za ťažkú prácu, ťažšiu ako v divadle, kde pracujete šesť týždňov na predstavení, ktoré sa potom časom usádza.
V šesťdesiatych rokoch ste točili jednu televíznu inscenáciu za druhou, prvú hlavnú filmovú rolu vám priniesol sci-fi príbeh Akce Bororo (r. Otakar Fuka, 1972). Hrali ste mimozemšťanku Ori-Anu zo vzdialenej planéty, ktorá priletí na zem zachrániť indiánsky kmeň. Čím sa vám nakrúcanie zapísalo do pamäte?
Veľmi zaujímavá bola predovšetkým téma, osemdesiat percent faktov vo filme je autentických. Po filmovačke sme sedávali pri táboráku a diškurovali s režisérom Otakarom Fukom, kameramanom Josefom Vanišom aj spisovateľom Ludvíkom Součkom, autorom kníh Tušení stínu aj Tušení souvislostí. Vaniš sa spolu s režisérom Vladimírom Sísom dostali ešte v päťdesiatych rokoch do Tibetu, kam v tých rokoch nesmel nikto, a rozprávali nám svoje zážitky – ako tam ochoreli, ako im spadli do vody škatule s nakrúteným materiálom, proste rôzne zázračné zážitky.
S filmom Akce Bororo súvisí aj iná zvláštna vec. Pred asi desiatimi rokmi som dostávala hromady listov od ľudí z hnutia bojujúceho proti „začipovaniu“ ľudí. Spomínali v nich moje repliky z tohto filmu. Vtedy som často hosťovala v Brne, raz ma pri vchode do divadla zastavil mládenec a podal mi celú škatuľu „ufónskej“ literatúry. Veľmi ma to prekvapilo, ale aj jemne vydesilo, že tento film sa im zdal prorocký a dosť aktuálny.
A keď sme raz boli v Gruzínsku na observatóriu pozorovať zatmenie mesiaca, spomínala som dcére pri tých prístrojoch nakrúcanie Akcie Bororo. Do mojich slov sa započúval prítomný astronóm a povedal: Mal som dvanásť rokov, keď som ten film videl, a vtedy som sa rozhodol stať sa astronónom. Bolo to milé.
O režisérovi Jiřím Krejčíkovi kolovali chýry, že je postrach hercov a „cholerik, čo škrtí herečky“. Vy ste s ním točili až štyrikrát (televíznu komédiu Psíčci lorda Carltona, 1970, poviedkový film Hry lásky šálivé, 1971, krimidrámu Podezření, 1972, historickú drámu Božská Ema, 1979). Ako sa s ním spolupracovalo?
Miroslav Ondříček, s ktorým som točila Božskú Emu, hovoril: To ste ešte nevideli, ako sa chová Fellini! Režisér Miroslav Macháček zas hádzal z veľkej diaľky stoličky. Krejčík nestrpel, aby sa ani stafážistka v tridsiatom rade rozprávala indiferentne o niečom inom, všetci museli byť pri veci. Viete, keď tvoríte nejaké dielo a vidíte, že niekto vám kazí robotu svojou nedbalosťou, ľahostajnosťou, nekoncentrovanosťou, tak to nahnevá. On mal povahu malého chlapca, ktorému niekto ničí jeho stavbu, chápala som ho. Veľmi sme sa uznávali a mali sme sa radi.
Vo filmoch ste stvárnili slávne osobnosti českej kultúrnej scény, okrem Emy Destinovej aj Karolínu Světlú (Příbeh lásky a cti, r. Otakar Vávra, 1977). Ako na vaše obsadenie reagovali české kolegyne? Nezávideli?
Ak aj áno, neviem o tom, nikto mi to nedal najavo. Keby to mala hrať Sophia Loren, mňa by to prestalo zaujímať. Ja som dostala scenár. Pre mňa bolo dôležité, že teraz mám prácu, musím obstáť, musím postavu do seba integrovať, urobiť, ako najlepšie viem a ako si to koniec-koncov film zaslúži. Na podobné podružné veci som nebrala ohľad. A potom, všetci sme tušili, o čom film je. Nebola to žiadna autobiografia, Zdeněk Mahler napísal scenár „na motívy“ osudu svetoznámej opernej speváčky, ktorej osobná tragédia sa stala manifestom v časoch normalizácie. Všetci hovorili: „My ten film dokončíme, i kdybychom na tom prodělali gatě.“ Preto ma neskôr veľmi zarazilo, keď muž, čo v ankete Najväčší Čech promoval Emu Destinovú, ktorá skončila na šiestom mieste, pri charakteristike jej osudu vyrozprával obsah filmu Božská Ema. So skutočným životom veľkej českej dramatickej speváčky to však nemalo priveľa spoločného.
Keď sme začali Božskú Emu nakrúcať, Národné divadlo v Prahe sa práve rekonštruovalo. Kvôli filmovačke však rekonštrukciu zastavili. Na mieste hľadiska už bola obrovská jama, ale javisko ešte zostalo nedotknuté. Stafáž tvorili najnoblesnejší ľudia, dáma, ktorej dedko mal kedysi hotel Esplanade, bývalý veľvyslanec za Jana Masaryka v Spojených štátoch, proste noblesa. Na javisko príde Ema a spieva Libušino proroctvo. No slávny ostrič, ktorého všetci volali Pišta a ktorého si požičiavali americké štáby, plakal, že zábery sú neostré. Preto postavili scénu pre nakrútenie toho výseku v Hostivaři, aby to pri strihu nejako prepojili. Prišiel tam aj Pavel Landovský, aby sa rozlúčil. Vedela som, prečo odchádza, povedal, že podpísal Chartu 77 a uvedomoval si, že zničí svoju rodinu. Bola som veľmi nešťastná, plakala som a Lanďák mi zo žartu povedal: Vieš čo? Až budeš stará a nikto ťa už nebude chcieť, ja sa vrátim a zoberiem si ťa…
Jiří Bartoška hral v Příběhu lásky a cti Jana Nerudu, vy Karolínu Světlú. Dvoch osamelých umelcov, ktorí sa do seba zaľúbili. Ako sa vám spolupracovalo?
On asi ten film nemá rád, ale ja áno, je veľmi kvalitný. Juro Bartoška je odo mňa asi o päť rokov mladší, v tom čase to bolo pre mňa veľa. Ale sujet je krásny a je skvelé, že profesor Otakar Vávra ho nakrútil omnoho skôr, ako Angličania točili Rozum a cit či Pýchu a predsudok, teda filmy tohto typu. Je to vlastne viktoriánska doba, ale tu v Prahe. Krásne urobené, úžasná výprava, čo rekvizitár, to kunsthistorik na slovo vzatý, nádherná kamera… Vlastná mama ma nespoznala, taká som bola peknučká.
Ale s Jurom Bartoškom sme sa stretli na pľaci už o pár rokov skôr, keď sme točili Hry lásky šálivé. Môj muž, ktorého hral Miloš Kopecký, odchádza do Benátok a pred cestou si vyberá prstene. Kazetu so šperkami prinášajú dve pážatá, ktorým nič dobré z očí nepozeralo – jeden bol Pavel Trávníček a druhý Juro Bartoška. Dvaja milí vykukovia.
Na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave pribudla v lete 2018 pamätná dlaždica s vaším menom a podpisom. Pri tejto príležitosti ste si ako film, ktorým ste chceli priblížiť svoju tvorbu, vybrali psychologickú drámu Penelopa (r. Štefan Uher, 1977).
Jednak som si film zvolila kvôli režisérovi, ktorým bol Štefan Uher, jednak kvôli príbehu, ktorý sa mi veľmi páčil. Hrala som reštaurátorku, ktorej úlohou je obnoviť vzácnu zámockú fresku s príbehom antickej hrdinky, čakajúcej na svojho muža. Pri nakrúcaní som sa v istej chvíli pohoršovala nad jedným momentom v scenári a neuvedomila si, že ho s Alfonzom Bednárom robil aj Štefan Uher. Veľmi múdry, láskavý, citlivý a o všetkom pochybujúci človek. Až neskôr som si uvedomila, že ho moja poznámka určite zasiahla. Dodnes ho prosím o odpustenie za svoju hlbokú netaktnosť.
O rok skôr ako Penelopu ste nakrúcali s režisérom Václavom Vorlíčkom komédiu Bouřlivé víno (1976). Ako sa nakrúcalo na juhu Moravy?
Príjemne. Robila som s ním všetky tri „vína“, aj Zralé víno (1981) a Mladé víno (1986). V čase nakrúcania komédie Bouřlivé víno som už mala druhé dieťa a bola som lačná za prácou, takže som schmatla scenár. S hrôzou sme však potom s kolegami zistili: Pane bože, veď je to normalizačný scenár! Točilo sa vo Veľkých Bíloviciach a keďže sa tam pri nakrúcaní voľnej trilógie zišla celá plejáda komikov ako František Filipovský, Miloš Kopecký, Vladimír Menšík, Jiří Sovák a mnoho ďalších, nakrúcanie bolo veľmi príjemné. Prichádzala som úplne vyšťavená po náročnom predstavení v Slovenskom národnom divadle a po strašnom ampexe v televízii… Nakrúcalo sa pred povestnými moravskými „sklípkami“, takže večery po práci boli krásne. Pred každým „sklípkom“ pohostenie, vínečko a každý z vinárov pozýval: „Pojďte, Božidárko, naše je lepší, dejte si…“ A smiech a smiech a smiech. Do toho Menšík a okolo neho hromada zakrvavenej vaty, pretože si hľadal žilu, kam by si mohol pichnúť injekciu, ktorou zaháňal svoju alergickú astmu.
V plejáde popredných režisérov, s ktorými ste spolupracovali, je aj Jan Svěrák. Obsadil vás do svojho filmu Vratné lahve (2007).
To bolo mimoriadne pekné nakrúcanie. Obaja Svěrákovci, otec aj syn, boli skvelí. So synom Janom sme sa poznali už skôr, v roku 1992 sme sa ocitli spolu v jury na festivale v Karlových Varoch. Denne sme sa schádzali a pozerali filmy, bolo to hrozné, skutočne som dostávala otravu filmom. Neviem, či pod vplyvom tohto nášho stretnutia, jednoducho mi poslal scenár komédie Vratné lahve. Hral v nej aj Pavel Landovský, ktorý sa so mnou pred rokmi rozlúčil počas nakrúcania Božskej Emy so slovami, ktoré som už spomínala. A v tom filme sme skutočne mali svadbu, bolo to milé a pôvabné.
Pokiaľ ide o televíznu tvorbu, popri divadle a filme ste občas stihli aj šesť, sedem televíznych projektov. Nechýbali medzi nimi ani seriály, napríklad Parížski mohykáni, Vivat Beňovský či Útek zo zlatej krajiny. Nemálo skúseností s nakrúcaním televíznych seriálov máte aj po roku 1989, dokážete preto porovnať spôsob práce.
Pred rokom 1989 išlo o tvorbu. Zábery, vzťahy, dialógy, všetko sa vybrusovalo, bola to koncentrovaná tvorivá práca. Po roku 1989 sa seriály prefabrikovali, aj ich nazývajú produkty. Pre mňa mali ekonomický prínos. Inak, Panelák bol prvý, pri ktorom som si povedala: Bože, ako hlboko som klesla! Vlastne nie… Prvýkrát som si to povedala, keď sme dabovali Rodinu Addamsovcov, lenže čím dlhšie som na tomto seriáli robila, tým viac som si uvedomovala, že je skutočne kvalitne nakrútený. Odkladala som si korunky a kúpila od priateľky krídlo, lebo naše si zobrali do domu rodičia a ja som zostala bez klavíra.
Ale vrátim sa k seriálu Panelák. Scenár napísal Andy Kraus, ktorého som učila, a nahovoril mňa aj s Ďurkom Slezáčkom, aby sme do toho išli. Tú postavu, ktorá je svojím spôsobom „streštená“ a trošku excentrická, som doslova zostrojila, nemá so mnou nič spoločné. Chcela som vedieť, ako vyzerá celý vizuál, preto som prvé diely pozerala. A k môjmu radostnému prekvapeniu som sa bavila. Bola som dokonca na prvé časti Paneláku pyšná, pretože išlo o pôvodný projekt, nebol to odkúpený zahraničný formát.
Kedy vám bolo na pľaci najťažšie?
Pri nakrúcaním Božskej Emy. Ten film mal posolstvo a ja som cítila, že mi robota proste uniká pomedzi prsty. Keď prišla najťažšia, kľúčová scéna, povedala som si: ani keby fúriky padali, nedovolím, aby ma niekto vyrušoval. S tým pocitom som vošla do ateliéru. Ktosi sa zasmial a ja som na neho doslova zazrela. Všetci cítili, že som napätá, že v ateliéri musí byť mŕtve ticho a všetko koncentrované na ten moment. Pamätám si, že som zbadala, ako sa tam niekto baví, až mi bolo do plaču. No a navyše Krejčík! Chcel, aby som to zahrala tak, ako mi začal predvádzať. Ja na to, pán režisér, hádam nechcete, aby som to hrala takto?! Bolo to čosi medzi Goldoniho Mirandolínou a Tajovského ráznou Žofou zo Statkov-zmätkov. Však táto postava je Božská Ema! Jediný raz došlo medzi nami k stretu, v tej chvíli som cítila, ako v ruke zvieram popolník.
Momentálne nakrúcate v Prahe. Na akom projekte tam pracujete?
V Modrom salóne Slovenského národného divadla hráme komornú inscenáciu Sova, ktorej autorkou je veľmi talentovaná Natalie Kocab, dcéra hudobníka Michaela Kocába. V hre formuluje veci, ktoré sa zatiaľ nikdy nevyslovili. Zaumienila si, že z textu tejto divadelnej hry urobí osemdielny rodinný seriál. A jej rodina si zaumienila, že postavu starej mamy Marty musím hrať zasa ja. Na javisku som emeritná profesorka literatúry, ktorá aj varí, stará sa a háda sa s vnučkou. V seriáli som psychologička, asi táto postava dostala aj trošku autobiografické prvky, pretože mamička Michaela Kocába bola psychologička. Obsah je v podstate ten istý, ale forma je už, samozrejme, iná.
Pred filmovou i televíznou kamerou a na divadelnom javisku ste stvárnili stovky postáv. Ako sa dokážete od nich odstrihnúť v reálnom živote?Vždy som si na tom dala veľmi záležať, považovala som a dodnes to považujem za znak profesionality. Po skončení Božskej Emy a jej premiére v New Yorku som začala nakrúcať ďalší film – komédiu Anděl s ďáblem v těle (r. Václav Matějka, 1983). Moja postava pani Stolařovej bola fakticky bordelmama. Krejčík mi vtedy hovoril: „Ale Božidárko, vždyť vy jste byla Emou!“ Stretol ma Gusto Valach a pýtal sa, či som to musela točiť. Ja na to, ale ja som profesionálka, nemôžem predsa chodiť s apartným klobúkom a spievať Kde domov můj. Ani to nemám rada na kolegoch, ktorí hrajú hoci detektívov či profesorov a potom aj v reálnom živote stále majú hrozivý pohľad detektíva či meritórnosť profesora. Je mi to smiešne. Pozrite sa na americké filmy, hoci Madisonské mosty. Je v nich nádherná láska, ale film sa skončí a sme znova v realite. Americkí herci ani nehovoria – hral som to a to. Tie filmy sa žijú, ale skončia. A s nimi aj ten výsek života.
