Tváriť sa demokraticky a konať totalitársky

Možno povedať, že tvojej tvorbe dominuje jedna veľká téma, a tou je vzťah jednotlivca a spoločnosti. Spoločenské pomery vždy zasahujú do života jednotlivcov, odkláňajú ich od pôvodne zamýšľaného smerovania, nútia ich improvizovať, hľadať prijateľný kompromis medzi morálnym konaním a konaním nevyhnutným pre prežitie. Tvoj film Spiaci účet sa zaoberá konaním a správaním sa ľudí v totalitnom režime v období Slovenského štátu. Prečo si sa rozhodol znovu sa vrátiť k téme totalitného Slovenského štátu, tragického času druhej svetovej vojny, hanebnej deportácie Židov?

Prvé silné dojmy z obrazu spoločnosti sa mi zachovali zo začiatku päťdesiatych rokov. Živo si vybavujem podivnú stiesnenú náladu v základnej škole po smrti Stalina a následne Gottwalda, patetické smútočné pochody plechovo sa rozliehajúce zo školského rozhlasu, dokonca čierne pásky na rukávoch. Nechápal som to, ani nervozitu a frustráciu rodičov, ktorá sa opakovala neskôr s fatálnou pravidelnosťou po likvidácii maďarskej revolúcie ruskými tankami, počas kubánskej krízy, československej obrodnej jari. Vyvolalo to u mňa akýsi afektívny vzdor voči režimu, ale paradoxne trochu aj voči generácii mojich rodičov. Neskôr som si aj ja svoje preskákal s totalitnou byrokraciou. Takže, keď sa mi naskytla prvá príležitosť vyjadriť sa o podstate fašizoidných metód cez televízneho Mária a kúzelníka, prijal som to ako výzvu konfrontovať sa s perfídnou normalizáciou a splatiť rodičom morálny dlh. Pokiaľ žili, riešil som si svoje problémy a nevyužil som možnosť dozvedieť sa viac o ich postojoch a rozhodnutiach v zlomových časoch. Po ich odchode a s pribúdajúcimi rokmi som to oľutoval. Preto som sa v Spiacom účte, ktorým ukončujem moju tvorivú dráhu, hlbšie zaoberal tou zvrátenou dobou, v ktorej boli moji rodičia vo veku hlavných hrdinov filmu. Bola to síce podstatná, ale nie jediná motivácia. Držala ma po celé tie roky od prvotného nápadu po ukončenie realizácie.  

Skôr, než sa budeme rozprávať o filme Spiaci účet, dovolím si povedať, že podľa mňa tento film tvorí akúsi dilógiu s tvojím predchádzajúcim filmom Krok do tmy. Je to správne, alebo sa mýlim?

Pre mňa ide o akúsi trilógiu Chodník cez Dunaj, Krok do tmy, Spiaci účet. Spája ich okrem iného moje porozumenie ambivalentným postojom bežných ľudí v hraničných situáciách. V každom ide o krízu svedomia. V Kroku do tmy, voľnej adaptácii novely Alfonza Bednára Rozostavaný dom, si antihrdina spytuje svedomie za bratovu popravu počas SNP a v totalitných časoch sa v pocite odcudzenia prepadáva v ďalších zlyhaniach. S odstupom času si myslím, že roky pred a po československej Pražskej jari ’68 boli pre mňa v začiatku dospelosti rozhodujúce vo vnímaní rozpornosti zmýšľania a konania. Po skončení FAMU bola mojím takpovediac hodnotovým postgraduálom práca v slovenskej televízii. Hoci bola ideovým nástrojom komunistickej strany, niekoľkým statočným dramaturgom sa darilo prepašovať do výroby potenciálne podvratné scenáre v Prahe proskribovaných českých autorov, ako Vladimír Körner, ktorého scenáre Chodník cez Dunaj, ale aj Lekár umierajúceho času a Anjel milosrdenstva, som mal česť realizovať. Aj v televíznych inscenáciách sme sa v nebezpečných normalizačných časoch snažili sprostredkovane poukázať na rozpor medzi komunistami proklamovaným humanizmom a demagogickou manipuláciou, ktorou vtedajší režim lámal spoločnosť. Oduševňovali sme sa, že keď sú už papaláši zase usadení na stoličkách, treba im to aspoň znepríjemňovať. Reakcia bola spočiatku rozpačitá, ale po významnom ocenení v zahraničí sa prejavila rafinovanosť ich machiavelistického postoja. Tváriť sa demokraticky a konať totalitársky. Všetko vyzerá tak, že sa to práve opakuje.

Spiaci účet ukazuje nie jeden, ale hneď dva príbehy. Prvý sa odohráva v pohnutých časoch Slovenského štátu, jeho hlavnými postavami sú Jozef a Marika, ktorí si naivne mysleli, že ich čakajú najkrajšie roky –  roky spoločného života. Rýchlo však pochopili, že ich životy determinujú rôzne rušivé okolnosti, a tie nemožno jednoducho ignorovať. Je to hrubé násilie, ktorému nevedia čeliť a neschopnosť pomôcť židovským spoluobčanom. Dennodenne sa stretávajú s bezbrehým cynizmom a podlosťou najhrubšieho zrna, a čo ich najviac zaráža, že morálne zlyhanie časti obyvateľstva je také masívne, že sa nad ním už málokto pohoršuje a odsudzuje ho. Tvorba plastických a farebných filmových obrazov každodenného života si nesporne vyžadovala poctivé štúdium. Ako dlho trvalo písanie scenára a na čo si sa pri písaní primárne koncentroval?

Na odkazy z minulosti, ktoré dnes mnohí ignorujú, prekrúcajú či prinajmenšom zľahčujú. Od roku 2015 som prekopával svoj prvotný nápad, zobraziť zákulisie parlamentu slovenského štátu prostredníctvom oportúnnych prisluhovačov. Zaujalo ma literárne „svedectvo“ poslanca Pavla Čarnogurského o ľudáckych manierach, ktoré, ako vidno, pretrvávajú až dodnes. V knihách a na internete som objavil veľa pre mňa nových faktov o vtedajších pomeroch. Hlavne o zradnom vyhnaní českých a zločinnej likvidácii židovských spoluobčanov. Kniha historičky Kataríny Hradskej o esesákovi Wislicenym, ktorý dozeral na arizáciu cez korupčnícky Ústredný hospodársky úrad, ma napokon inšpirovala k terajšej podobe Spiaceho účtu. Nepriamo aj publikácia britskej autorky Julie Boydovej Cestovatelia v tretej ríši. Cituje autentické denníky a listy ľudí rôzneho veku a povolania, ktorí precestovali hitlerovské Nemecko z rôznych profesijných dôvodov, alebo ako bežní turisti. Ich spontánne dojmy a nadšené aj odsudzujúce reflexie vyvracajú často opakovaný nebezpečný sebaklam, že nacizmus a fašizmus bol sotva opakovateľný exces dejín. Aj moja celoživotná československá skúsenosť mi pripomína, že historické udalosti síce nie sú identické, ale ich podstata je rovnaká, tak ako ľudia. V treatmente filmu z roku 2016 mala minulosť ešte prevažujúci priestor. Osudy jej hrdinov boli epicky rozprestreté od takzvaného Homolovho puču a rozpadu Československa až po prvé povojnové roky, keď bol diabolský spiritus movens Wisliceny, alias filmový fiktívny Willy, odsúdený na trest smrti. Niekoľko rokov som sa zdráhal naplno pustiť do projektu, či budem mať dostatok motivácie a trpezlivosti zvládnuť takú rozsiahlu prácu adekvátnym spôsobom. Dnes som spokojný, že sa cez mnohé verzie scenára a úpravy počas nakrúcania a postprodukcie podarilo dosiahnuť plynulé a gradujúce prelínanie dvoch korelujúcich príbehov v rozmanitých dobových súvislostiach.

Druhý príbeh sa odohráva v našej prítomnosti, jeho hlavnými postavami sú Adam a Hela. Ich životný príbeh sa začne meniť vtedy, keď do neho v určitom momente zasiahne príbeh Jozefa a Mariky, Adamových starých rodičov. Ukáže sa, že prítomnosť je oplodnená minulosťou a tehotná budúcnosťou. Tou minulosťou, ktorá už nie je, ale vrhá tiene na prítomnosť, a tou budúcnosťou, ktorá ešte nie je, avšak o tom, aká bude, sa musí rozhodnúť v prítomnosti. Ukazuje sa, že tak, ako Adamovi starí rodičia museli v minulosti urobiť fatálne rozhodnutia, aj Adam a Hela musia urobiť rozhodnutie, ktoré zmení smerovanie ich životov. Zdá sa, že minulosť nemožno odstrihnúť od prítomnosti, a okrem toho, každá doba si vyžaduje urobiť kruciálne rozhodnutia, pre ktoré neexistujú hotové návody. Prečo v tvojich vzájomne spätých príbehoch dominujú otázky nad odpoveďami?   

Myslím si, že odpovede by boli, chtiac-nechtiac, morálnymi súdmi. Poučovanie ma čoraz viac otravuje. Preto som záver nechal čiastočne otvorený a nejednoznačný, nech divák sám usúdi, ako sa tá-ktorá postava vo fiktívnej budúcnosti zachová. Odpovedá tak vlastne sám sebe, čo by urobil on. Predpokladám, že katarzný zážitok diváka by tak mal byť zainteresovanejší a hlbší. K Spiacemu účtu som si vopred definoval aj pomocný podtitul – „Teraz je vždy“. Je to každý okamih nášho života. Križovatka, na ktorej sa rozhodujeme, ktorou cestou ísť ďalej, bez istoty, čo nás na nej čaká, ale v nádeji, že je správna. Vadí mi časté povrchné odsudzovania predošlých generácií, či už z čias komunistickej, alebo fašistickej totality. Na ich mieste by sme konali inak? Neboli by sme tiež pasívnymi pozorovateľmi, mlčiacou väčšinou, ktorá odvracia zrak od zločinov, hľadí len na osobný prospech a poslušne volí? Pochybujem že sme poučenejší ako boli naši predchodcovia. Posudzujeme ich cez už ukončené zlomové dejinné udalosti, ktoré berieme ako morálny príklad. Dôležité sú ale rozporuplné osobné dejiny, lebo v detailoch je skrytá pravda. Aj o Biblii sa hovorí, že jej hodnota je najmä v detailoch. Ale s otáznikmi vnímam aj orálnu históriu. Spolieha sa na ľudskú pamäť, ktorá býva vynaliezavá, ako vtipne konštatoval klasik.

A teraz pár slov ku genéze filmu Spiaci účet. Film mal tento rok premiéru, lenže od vzniku po premiéru uplynulo niekoľko rokov. Kedy si sa začal vážne zaoberať tým, že by si najprv napísal scenár a potom podľa neho nakrútil film?

Chvíľu mi trvalo, kým som sa otriasol z nevydarenej premiéry a distribúcie filmu Krok do tmy v lete 2014. Podľa mňa bola zvolená chybná mediálna kampaň, formálna a ešte aj nedotiahnutá, v multiplexoch Cinema City prechodne odmietali uvádzať slovenské filmy, na vysokých školách vrcholilo skúškové obdobie, práve bežali ME vo futbale a čo bolo najhoršie, televízia ako koproducent dookola avizovala, že film sa čoskoro bude dať vidieť na obrazovkách. A k tomu všetkému prispeli aj niektorí publicisti. Využili príležitosť odventilovať si osobné animozity hanlivými prívlastkami. Aj keď bol Krok do tmy nominovaný za Slovensko na Oscara, povedal som si, že toto predsa nemôže byť bodka za tým, o čo som sa vždy usiloval. Myslel som si, že to bude môj posledný film, ale po dlhom váhaní som sa rozhodol pustiť sa do takpovediac autorského filmu, aby som bol za všetko zodpovedný len ja. Premýšľal som, čo ma odjakživa vnútorne znepokojuje a čo som ešte naplno nevyjadril. Občas som aj zapochyboval, či môj námet a neskôr aj scenár nemá ostať len v počítači ako moje kognitívne cvičenie. Vyhovorili mi to moji najbližší a tiež aj ústretové postoje producenta Mariana Urbana a Jany Kákošovej a Magdy Glasnerovej z televízie.

Hoci by film na základe precízne spracovaných dobových reálií bolo možné žánrovo klasifikovať ako historický, podľa mňa to nie je vyslovene historický film, pretože okrem historického pozadia príbehu je veľmi dôležitá artikulácia nielen motivácie postáv, ale aj priblíženia toho, čo historické práce nikdy nedokážu presne reprezentovať, a to strach, ktorý doslova zaplavuje duše všetkých. V prvom rade je to strach tých, ktorých čakajú deportácie a robia všetko, aby sa zachránili. Potom je to strach mlčiacej a pasívne sa prizerajúcej väčšiny a dokonca je strach prítomný aj v hĺbke duše tých, ktorí sa aktívne svojím každodenným konaním podieľajú na všadeprítomnom násilí a jeho neodmysliteľnej pomocníčke – atmosfére strachu? Prečo je pre teba umeleckými prostriedkami vytváraná analógia atmosféry doby, teda toho, čo tým či oným spôsobom determinuje reč, konanie a správanie ľudí, taká dôležitá?

Ako starnem, tak ma znovu a znovu udivuje, ako reagujeme na neustále sa meniace okolnosti života. Zarážajú ma rôzne podoby súčasného oportunizmu alebo oportunizmu v nedávnej či dávnej minulosti. Na jazyku filmového rozprávania ma fascinuje, ako dokáže zhutnene, záber za záberom, vystihnúť a vyjadriť podstatu postoja a smerovania, či už jednotlivca, alebo spoločnosti. Mozaika rôznych prvkov mizanscény, dynamikou kontrastu vonkajšieho obrazu prostredia a vnútorných morálnych konfliktov hrdinov, umožňuje tvorcovi, aby divákovi poksytol akúsi božskú pozíciu vševidiaceho a vševedúceho arbitra. Ukazuje mu súvislosti medzi dejinnými udalosťami, či už v dramatických skratkách, alebo v epických opisoch. Vždy si dávam záležať, aby vnímavý divák mohol pochopiť a vychutnať čo najviac obsahu cez množstvo obrazových znakov. Zložité je odhadnúť, kedy je rozprávanie len povrchné a ploché, alebo naopak príliš presýtené a rozkošatené. Ukázať len toľko, koľko je primerané, dramaticky nevyhnutné, ani viac ani menej. Takto sa v Spiacom účte scéna bombardovania mesta zámerne odohrá len cez vtedajšiu električku a neplytvá sa produkčnými prostriedkami zbytočnou výpravnou opisnosťou. Trafiť tú správnu mieru je však otázkou tvorcovho talentu. A zhodnotenie podlieha vkusu, očakávaniu a predsudkom percipienta. To neznamená, že sa mu treba oportúnne prispôsobovať. Bytový dom, v ktorom chce Marika získať byť po vyhnaných českých susedoch, je v tej dobe nový, z konca tridsiatych rokov. Inscenačné klišé radí, že v dobových filmoch sa má vyberať zašlá architektúra, veď to bolo dávno… Ale práve tá novosť a kvalita domu umocňuje rozpornosť motivácií hrdinky. Obrazy súčasnosti a minulosti sme odlíšili esteticky, aj keď sa prelínajú bez prerušenia obsahovej kontinuity. Návraty do obdobia vojnového štátu sú iluzívne, farebné ako súdobá reklama. Prostredia, kostýmy, účesy, atmosféra, všetko je lákavé a optimistické, ako vtedy a znovu aj dnes vnucovaný falošný naratív o údajnej prosperite klérofašistického štátu ako mierového bohatého ostrova v rozbúrenom svetovom oceáne. Naša prítomnosť je naopak autenticky všedná, bez ilúzií, čiže taká, ako ju prevažne pociťujeme. Dobové kontrasty znásobuje aj hudba, ktorá je inšpirovaná štýlovo protikladnými Franczom Lisztom a Arnoldom Schönbergom. Zároveň kongeniálne odhaľuje narušené svedomie hrdinov. Verím, že všetko zostáva napriek zámernej odlišnosti organicky zovreté, aby si divák v katarznom zážitku uvedomil, že okolnosti života sa menia zdanlivo, lebo stále sme ako tí pred nami.

Od udalostí, ktoré ukazuje tvoj film, uplynulo viac ako osemdesiat rokov, napriek tomu sa z času na čas ukáže, že rozhodne nie sú dávno ukončenou a mŕtvou minulosťou, ale sú minulosťou aktívnou, pretože zasahuje do prítomnosti a determinuje budúcnosť. Zdá sa mi, že pre teba nie je dôležitá ani minulosť, ani prítomnosť, ale vzťah medzi nimi. Životy Adama a Hely mali svoje smerovanie, snívali sen o lepšej budúcnosti, ktorá vyrieši prechodné ťažkosti v prítomnosti, lenže vpád minulosti do ich života im dáva na známosť, že budúcnosť závisí od toho, aké rozhodnutia urobia v prítomnosti. Musia vyriešiť morálnu dilemu a ani jedno z možných riešení nie je ani ľahké, ani dobré a zdá sa mi, že do riešenia morálnej dilemy byť alebo mať si zapojil aj diváka tým, že záver príbehu je otvorený a každý ho môže v súlade so svojím vedomím a svedomím dopovedať. Alebo sa mýlim? 

Samozrejme, že sa ponúkali rôzne možnosti ukončenia príbehu, nielen súčasného, ale aj minulého. Marikinou smrťou, ktorá je zámerne náhodná, ale v podstate zákonitá, minulosť nekončí. Vieme, že jej manžel Jozef bol za povstania partizán a vraj nejakých fašistov aj zabil, ako sa v rodine traduje, hoci nie celkom presvedčivo. Divák si tak môže sám fabulovať, že manželkinu tragédiu napokon pomstil. Ale dá sa to domýšľať aj tak, že predvídal dôsledky svojej účasti na arizáciách a snažil sa zbaviť viny. Záleží na divákovej empatii a morálnom nastavení, ako posúdi jednotlivé charaktery hrdinov. Rovnako v súčasnosti. Adam a Hela sa vo voľnom pokračovaní príbehu môžu rozhodnúť rôzne. Či naozaj odolajú pokušeniu predať pokútne získaný obraz a vybrať zlovestný švajčiarsky účet. V scéne v kúpeľni, keď sa akoby očisťujú od špinavých myšlienok, sa zároveň nadchýnajú, k akému majetku by mohli bezprácne prísť. Adam dokonca vyhlási, že len idiot by si tie peniaze nevzal. Nerád však vykladám filmy, najmä svoj, lebo každý divák ho, samozrejme, tiež vníma a posudzuje po svojom. Rád používam sentenciu spisovateľa Pavla Vilikovského, že skutočnosťou literatúry je čitateľ. Rovnako je skutočnosťou filmu divák. Aj ja, keď s odstupom času znovu vidím svoj film, prežívam ho s čiastočne zmeneným pohľadom. 

Každý režisér má svoje umelecké sny. Väčšinu z nich si uskutočnil, avšak určite sú aj také sny, ktoré si sníval v minulosti a z rôznych príčin nemohol uskutočniť. Ktorý sa ti najčastejšie mimovoľne vynára z pamäti?

Keďže som už „dooral a kone vypriahol“, ako rád citujem priateľa scenáristu Láďu Körnera, bude to dlho zvažovaná a odsúvaná medzižánrová dokudráma. Téma, ktorú v sebe nosím a fakty k nej zbieram dokonca desaťročia. Svedectvo o trpkom postavení mladých umelcov. Nielen filmárov. Mnohých osobne aj dôverne poznám a poburuje ma, ako ťažko a väčšinou márne bojujú o naplnenie svojich ambícií. Ako ich odsúva na okraj záujmu komerčná chamtivosť a bezohľadný celebritný systém. A pretože každý musí z niečoho žiť, vymenia svoj talent a sny za to, čo sa ponúka.

Ďakujem za rozhovor, ktorý je pre mňa cenný tým, že ho okrem iného chápem ako návod na jedno z mnohých dekódovaní filmu Spiaci účet, a verím, že aj čitatelia si z neho vyberú to, čo im umožní porozumieť zmyslu filmu.