Slovensko-rakúska scenáristka a režisérka Alexandra Makarová uviedla na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary svoj najnovší film Perla v lokálnej premiére. Intímna dráma zasadená do začiatku 80. rokov sleduje Perlu, ktorá utiekla zo socialistického Československa. Vo Viedni vychováva dcéru a snaží sa vybudovať si kariéru v umení. Zároveň čelí tlaku minulosti a vzťahom, ktoré ju stále viažu k rodisku. Režisérka, ktorá vyrastala vo Viedni v rodine umelcov, v rozhovore pre filmsk.sk rozpráva o autobiografických inšpiráciách, spolupráci s rakúsko-slovenským štábom a vizuálnych východiskách, ktoré formovali jej najnovší film.
Film Perla je mimoriadne osobný, inšpirovaný ženami z vašej rodiny a vaším vlastným detstvom. Pamätáte si moment, keď ste si uvedomili, že tento príbeh potrebujete vyrozprávať ako film?
Myslím, že úplne prvým impulzom bolo napísať príbeh o mame, o žene ako Perla. Moja mama bola veľmi mladá a ja som nemala také klasické, bezproblémové detstvo. Inštinktívne som chcela pochopiť, prečo sa Perla správa tak, ako sa správa. Naša rodina pochádza z Ruska. Emigrovali sme po Októbrovej revolúcii, a to vyhnanstvo, nemožnosť vrátiť sa späť, úplné vytrhnutie z koreňov, to sa prenášalo cez generácie. Môj pradedo, otec mojej babky, strávil desať rokov v gulagu. Tá skúsenosť roztrhala rodinu a traumatizovala celé pokolenia. Témy ako hlad a zima na Sibíri či neistota, či blízky človek vôbec žije… To všetko mám v sebe dodnes. Aj môj ďalší film sa bude venovať podobnej tematike. Perla vznikala z dlhodobého záujmu o to, ako sa človek správa v extrémnych situáciách. Fascinuje ma, prečo dokáže byť krutý a hrozný, a ako na to vplýva systém, v ktorom žije.
Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali pocit vykorenenia. Bol film Perla pre vás aj návratom domov?
Je to téma, ktorá sa tiahne našou rodinou už viac než sto rokov. Jediná, kto dnes žije na Slovensku, je moja babka. Všetci ostatní sa rozptýlili po Európe. Korene sa nedajú len tak vytrhnúť, miesto, kde sa narodíte a vyrastáte, vo vás zostane. Ja som vyrastala vo Viedni, ale keď čítam kritiky, stále sa ma dotkne, keď niekto povie: „Ona už nežije na Slovensku, nie je Slovenka, nevie.“ Potom sa sama seba pýtam, kto určuje, odkiaľ človek je? A ako sa má cítiť niekto, kto je mixom viacerých kultúr?
Narážate tým aj na reakcie, že nemáte „právo“ nakrúcať o Slovenkách?
Áno. Väčšinou to hovoria ženy. Ako keby som nemala právo nakrútiť film o žene, ktorá žije na Slovensku, lebo tam nežijem. No ja k písaniu scenárov aj ku tvorbe postáv pristupujem tak, že chcem, aby boli ambivalentné. Poznám ľudí, ktorí sa správajú hlúpo alebo robia zlé rozhodnutia, taký je život. Zaujímavé je, že práve ženy majú s Perlou často problém: „Ako môže byť taká hlúpa? Prečo to robí? Veď musela vedieť.“ Ale keby boli všetci ľudia na svete múdri, takéto príbehy by sme vôbec nemali. Možno je to spojené s materstvom, máme určitú predstavu, ako má „správna“ mama vyzerať. A keď sa objaví iný obraz, mnohých to vyruší.
Vo filme pracujete s motívom matky a materstva, ktorý inšpirovala vaša mama. Zapojili ste ju nejako do prípravy scenára alebo výroby?
Nie, vôbec nie. Ona je maliarka, robí úplne iné veci ako ja. Keď píšem, som sama, hoci potom pracujem v tíme, proces písania je pre mňa individuálny. Moja mama má ateliér, pracuje sama pre seba a má takú povahu, že nikdy nešlo o to, aby „kontrolovala“ scenár alebo si ho vyžiadala na čítanie. Myslím, že by to pre ňu bolo dokonca namáhavé.
Samozrejme, keď som mala otázky, napríklad kde vtedy pracovala, akí boli ľudia okolo nej, na také veci som sa pýtala. Ale náš vzťah je komplikovaný a hoci je vo filme veľa autobiografických prvkov, Perla nie je moja mama.
Ako ste si určovali hranicu medzi tým, čo je skutočné, a tým, čo je fikcia?
Nešlo mi o to, aby som všetko robila presne tak, ako sa to stalo. Mám pocit, že slúžim príbehu a postavám, snažím sa ustúpiť dozadu a nevnucovať tam svoje „musí tam byť toto“. Keď to funguje pre dej, nechám to tam, keď nie, tak nie. Až neskôr som si uvedomila, koľko materiálu z môjho života sa tam dostalo nevedome. Postupne v Perle stále viac vidím aj samu seba.
Bol pre vás ten film aj istou formou terapie?
Myslela som si, že možno urovná môj vzťah s mamou. To sa nestalo, ale Perla ma inšpirovala byť silnejšou. Spomínam si na moment v postprodukcii, keď sme už robili zvuk a museli sme si opäť pozrieť celý film. Mala som za sebou ťažký týždeň, bola som unavená a mala som pocit, že nič nezvládam. A zrazu som si uvedomila: Perla, napriek všetkému, čo zažije, stále stojí. A ja som si povedala: „Tak aj ja musím stáť!“ V tom zmysle ma Perla urobila silnejšou.
Vo filme riešite traumy, materstvo aj ženské témy. Považujete ho za feministický?
Áno, ale od začiatku som ho tak nekoncipovala. Ja potrebujem k príbehu emocionálny prístup, nie koncept typu „teraz idem nakrútiť feministický film“. Tým, že Perla je taká, aká je, a ešte k tomu v tej dobe, je to feministický film, ukazuje iný koncept materstva a iný pohľad na život ženy v prostredí, ktoré bolo oveľa náročnejšie než dnes.
Nedávno sme mali premiéru vo Francúzsku a na rozhovore sa ma mladá francúzska novinárka pýtala, prečo sa v bývalých komunistických krajinách feminizmus ešte nediskutuje v takom rozsahu. Odpoveď je, že tam boli iné témy, iné problémy a nebol priestor na veľký feminizmus.
Vnímali ste postavu Perly ako feministickú?
Neviem, či by som to takto pomenovala. Niektoré jej činy sa mi pri písaní zdali úplne jasné, iné vôbec nie, lebo to, čo robí, nie je „normálne“. Ale rozumiem jej a obdivujem, že si na to trúfne. Má odvahu ísť proti prúdu, a to je pre mňa fascinujúce. Normálne si pamätám, že ku koncu nakrúcania sme si s Rebekou Polákovou, ktorá hrá Perlu, hovorili, že nám Perla bude chýbať. Je totiž odvážna a to sa len tak nevidí.
