Slovo amatér má v bežnom jazyku viac či menej pejoratívny význam. Označuje „diletanta“ alebo „neprofesionála“, postaveného do protikladu k odborníkovi či profesionálovi. Ale pri definícii pojmu amatérsky film, o ktorom bude aj tento text, je dobré sa pozrieť na pôvodný význam tohto slova. Vychádza z latinského amator („milovník“, „ten, kto miluje“), odvodeného od slovesa amare – milovať. Do francúzštiny prešlo ako amateur, odkiaľ sa rozšírilo do väčšiny európskych jazykov vrátane slovenčiny. Z tohto pohľadu je amatér človek, ktorý niečo robí z lásky. Napríklad film. Krásne o tom píše avantgardná filmárka a filmová teoretička Maya Deren.
Nejde o „rodinné“ videá
Hoci viem, že neexistuje jediná vždy platná definícia amatérskeho filmu, ktorá by uspokojivo zastrešila všetky súvislosti jeho existencie v dejinách a sociokultúrnych súvislostiach, pre potreby tohto textu budem amatérsky film chápať ako jeden zo spôsobov umeleckej komunikácie, ktorý sa vymedzuje nielen voči profesionálnemu filmu, ale aj voči rodinným videám a iným dokumentačným záznamom.
Od profesionálneho filmu ho odlišuje predovšetkým absencia ekonomického tlaku. Amatér netvorí preto, aby uživil seba či štáb, ani preto, aby uspokojil diváka, distribútora či producenta. Spoločné majú remeslo, filmový jazyk a často aj ambície… Od rodinného videa ho zas odlišuje zámer komunikovať prostredníctvom obrazu. Teda vedomá tvorivá, estetická či výrazová ambícia presahujúca čisto dokumentačnú funkciu. Hoci môžu existovať aj výnimky.
Amatérsky film sa zároveň dá vnímať ako celý ekosystém. Zahŕňa aj spôsob jeho prezentácie, odovzdávania skúseností a vzdelávania, ale aj archivovania a teoretického bádania – paralelný k tomu profesionálnemu a zároveň s ním veľmi úzko prepojený.
Na Slovensku ho zastrešuje filmový odbor Národného osvetového centra (NOC) spolu s ďalšími kultúrnymi a vzdelávacími inštitúciami, filmovými klubmi, krúžkami, ale aj jednotlivcami – lektormi a teoretikmi, ale aj praktikmi – profesionálmi, ktorí sa amatérom na rôznych platformách venujú. Iní, ktorí síce amatérske filmy netvoria, pomáhajú, aby mohli vznikať a dostávať sa k divákom.
Začínal u Karola Kállaya
„V mladosti ma fascinovalo všetko, čo súviselo s optikou – bývali sme vtedy v Spišskej Belej, rodisku vynálezcu Jozefa Maximiliána Petzvala. Na základnej škole som mal učiteľa fyziky, ktorý bol aj zakladateľom múzea, venovaného Petzvalovým vynálezom v oblasti úžitkovej optiky, teda aj fotografie. Môj otec bol tiež veľmi schopným fotografom. Na strojníckej priemyslovke v Košiciach v roku 1962 som sa teda prihlásil do fotokrúžku, ktorý viedol významný fotoreportér Karol Kállay a tam som sa upísal reportážnej fotografii. Skúšal som všeličo a nakoniec som si z fotografií začal zliepať skladačky tak, aby postupným prezeraním vznikol príbeh. Fotky som poskladal vedľa seba a zozadu som im lepiacou páskou spojil strany. Vznikol pás, ktorý sa dal poskladať do balíčka a pri prezeraní sa odvíjal ako príbeh vo filme. To bol zrejme začiatok mojich filmárskych pokusov,“ spomína pre Filmsk.sk Ľubomír Patsch z Liptovského Hrádku – žijúca legenda amatérskeho filmu.
Minulý rok oslávil osemdesiate narodeniny a jeho filmografia obsahuje neuveriteľný počet audiovizuálnych diel. „K dnešnému dátumu (1. 8. 2026) sa v mojom archíve nachádza celkom 4 095 ucelených titulov (2 365 samostatných dokumentov a reportáží a 1 730 reportáží z kolektívnych projektov odvysielaných v televíziách Pribylina, Liptovská Porúbka a Važec),“ približuje filmár.
Prvú videokameru zabezpečil podnik
Prvé praktické skúsenosti získal u filmára Michala Mačičku, keď v roku 1985 vstúpil do klubu filmových amatérov pri podniku TESLA Liptovský Hrádok. Natáčal na formát Super 8, ale éra celuloidu sa v tom čase už pomaly chýlila ku koncu. „V roku 1989 dostal klub od zriaďovateľského podniku prvú VHS videokameru. Návod bol iba v angličtine, tak som sa podujal preložiť ho. Popri prekladaní som sa naučil kameru ovládať a mohol som ju ako prvý začať používať. Kameru sme si požičiavali, ale mnohých zarytých ‚celuloidových‘ filmárov táto nová technika odrádzala. Nechceli do nej investovať a klub sa bez ďalšej podpory od podniku v roku 1991 rozpadol. Mne to bolo veľmi ľúto, preto som v roku 1992, spolu s Dušanom Červeňom, založil nové zoskupenie amatérskych filmárov pod názvom ART ŠTÚDIO,“ opisuje Patsch.
Zmenou záznamovej technológie si prešiel ešte niekoľkokrát. Nikdy však nestratil chuť sa vzdelávať. „Aj v mojom veku sa totiž vždy je čomu priučiť – tak ako kedysi sme sa my mladí učili od starších, rovnako dnes sa my starší učíme, ako udržať krok s mladými. A to je vo sfére amatérskeho filmu neskutočne príťažlivé dobrodružstvo,“ povedal mi v našom rozhovore v roku 2019. Keď sme komunikovali nedávno, zmienil sa, že tento rok by chcel s amatérskou filmovou tvorbou skončiť. Ak je to tak, dá sa to pochopiť, ale bude to škoda, lebo dokumentaristi jeho typu sú veľkou vzácnosťou.
Filmfest Hrádok/Nižná, Oravská osmička aj Tatranský kamzík
Ľubomír Patsch stál pri zrode filmovej súťaže Rodinné video – Filmfest Hrádok (1998) pôvodne určenej pre začínajúcich amatérskych filmárov. Súťaž sa stále koná. Od roku 2023 ju pod názvom Filmfest Nižná organizuje amatérsky filmový ORFIKLUB z Nižnej na Orave. Vznikol v roku 1962 pri podniku TESLA Orava a zaslúžili sa o to aj manželia Kľačanskí – legendárny pár filmových amatérov. V Nižnej sa konala aj svojho času dôležitá celoslovenská súťaž filmových amatérov s názvom Oravská osmička (1965), ktorá však zanikla. Filmfest Nižná by mal byť jej pokračovateľom.
ART ŠTÚDIO a Ľubomír Patsch dlhé roky organizovali aj súťaž Tatranský kamzík (1973). Za roky svojej existencie sa transformovala na medzinárodné podujatie. Jej miesto konania sa od roku 2023 presunulo do Liptovkého Jána a organizuje ju ďalší významný amatérsky filmový klub z Liptova – Nicolausfilm, ktorý sídli v Liptovskom Mikuláši.
Od skečov k dokumentom
Nicolausfilm vznikol v roku 1983 pri vojenskej vysokej škole v Liptovskom Mikuláši. Jeho zakladateľom je významný amatérsky filmár Ján Kuska. Na svoje začiatky si spomína takto: „S amatérskym filmovaním som začal v roku 1979 v krúžku amatérskeho filmu pri vysokoškolskom S-klube Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave, viac-menej náhodne. Pôvodne sme chceli spolu s kamarátmi – spolužiakmi fotografovať, no o fotografický krúžok bol veľký záujem, a tak sme sa prihlásili do filmového krúžku, aj keď dovtedy nikto z nás nedržal kameru v ruke. No zobrali nás, lebo sme sa tam prihlásili ako jediní a navyše vedúci krúžku odišiel zo školy. Takže sme ostali vlastne samoukmi. V klube bola jedna kamera na 8mm film, jedna 8mm premietačka, nejaká „mokrá“ lepička na film, magnetofón, a to bolo všetko.“
Keď Ján Kuska začínal, najbližšie mu boli krátke hrané skeče, humorné a satirické filmy. Postupne si však našiel cestu aj k dokumentárnym filmom, publicistike a reportážam. Na konte má viac ako stovku filmov a úspechy aj na medzinárodných podujatiach.
Nicolausfilm pod jeho vedením je jedným z najaktívnejších amatérskych filmových klubov na Slovenku. „Spoločné stretnutia nám pri tvorbe umožňujú konzultovať naše filmové diela od námetu až po hotový film. Každý z nás je iný a odhodlaný konzultovať v inej fáze rozpracovania svojho filmu, ale filmom to pomáha. Myslím, že sú lepšie, ako keby na ne bol každý sám. Súťaže a filmové prehliadky sú zase miestom, kde si svoje filmy konfrontujeme s inými filmármi a vymieňame skúsenosti. Veľkou školou sú rozbory súťažných filmov s profesionálmi. V klube riešime aj spoločné nakrúcania, organizovanie premietaní, súťaží, logistiku účastí na workshopoch a filmových súťažiach. Aj spoločné rodinné stretnutia,“ uzatvára Kuska. Dôkazom o činnosti klubu je aj kronika, ktorá má už niekoľko zväzkov.
Westernové paródie pod taktovkou Indiána
Amatérsky filmový klubu URTICA FILM zo Žihľavy (miestna časť obce Pôtor v okrese Veľký Krtíš) je tiež spojený s dôležitým filmovým podujatím – s festivalom HAH – Hraný amatérsky humor (1990) v Dolnej Strehovej. Klub URTICA FILM začal fungovať v roku 1975. Od svojho vzniku sa zameriava na paródie westernov a filmov o kovbojoch a indiánoch. Hlavným scenáristom, režisérom a vedúcim skupiny je Ivan Vredík, povolaním lesný inžinier, ale v prostredí amatérskeho filmu známy ako Indián.
„Pochádzam z učiteľskej rodiny – starý otec Koloman nacvičoval v dedine divadlo, po ňom aj môj otec. Ja som sa rozhodol, že budem pokračovať v rodinnej línii, ale filmovou tvorbou,“ opisuje Vredík, ktorý do filmovania neraz zapojil celú dedinu. I celú rodinu. Obaja jeho synovia sa dnes venujú filmu profesionálne. A nedávno začala takto tvoriť aj jeho vnučka.
„Prvý film som natočil v roku 1973 na formát Super 8. V roku 1975 sme natočili prvý western Kaňon samé zlato. Názov bol požičaný z rovnomenného poviedkového filmu s Ivanom Palúchom. Trval šesť minút. Ozvučený bol pomocou LP platne a mal veľký úspech. Od toho roku až dodnes natáčame hlavne tento žáner, ale s humorom,“ spomína Ivan Vredík, ktorý za svoje humorné videá a paródie vyhral dve videokamery v televíznej relácii Za pokus to stojí. Pre klub to v polovici 90. rokov znamenalo definitívny prechod k VHS technológii. Neskôr prešli na digitál. Čo bude nasledovať ďalej?
„V súčasnosti letí umelá inteligencia. Toho roku sme urobili prvý takýto film – videoklip Deň je krásny, kde sme oživili fotografie podľa spevu a melódie…,“ uzatvára Vredík.
Kolegovia, iba s menšími možnosťami
Na rozdiel od vyššie spomínaných pánov Miroslav Kalach nezažil „analógovú dobu“. Začal hneď s digitálnou technikou. Rád fotografoval, ale k filmu sa dostal hlavne cez svoju záľubu v počítačoch. Prvý si kúpil už v roku 1986 a úplne tejto technike prepadol. Prvú kameru mal v roku 2000 a bola digitálna.
„Keď som zvládol prvé zábery, potreboval som ich dostať do počítača a zostrihať. Tak som vyrazil na INVEX – počítačový veľtrh do Brna a dokúpil k počítaču strihovú kartu a strihový program a začal vytvárať prvé videá. Vzhľadom na to, že digitálna kamera bola v tom čase vzácnosť, musel som prvé filmy prehrávať na VHS kazety, aby ich bolo možné vôbec premietnuť,“ opisuje Kalach. Nebol členom amatérskeho filmového klubu, ale ako zamestnanec ŽSR sa prihlásil do organizácie FISAIC (Medzinárodná federácia pre kultúru a voľný čas železničiarov), ktorá organizovala súťaže aj semináre a letnú filmovú školu. „Podujatia vždy viedli filmoví profesionáli, ktorí nás amatérov nebrali ako niečo menej, ale ako kolegov s menšími možnosťami,“ opisuje Kalach.
„Ako železničiar som si vymyslel projekt Vlakom okolo Slovenska (2019). Jeho cieľom bolo obísť Slovensko vlakom tak, aby cesta čo najtesnejšie kopírovala hranice a spoznať Slovensko z okien rôznych druhov vlakov, aj poukázať na niektoré zaujímavosti spojené s vlakovou dopravou. Film som zrealizoval spolu s mojím kolegom filmárom, železničiarom Františkom Babinom. Vo vlakoch, ktorých bolo 18, sme strávili vyše 22 hodín, prešli 1275 kilometrov a za film získali niekoľko ocenení doma aj v zahraničí,“ približuje Kalach. Od tohto projektu začal tvoriť s Františkom Babinom pod spoločnou značkou B&K film (Babin & Kalach). Tvoria hlavne dokumentárne filmy, reportáže a krátke vtipné hrané filmy.
Najlepšie prázdniny, ktoré nikdy nevideli
Amatérsky film bol v minulosti doménou najmä mužov. Občas sa však medzi nimi vyskytla aj žena ako napríklad Ľubica Romerová zo Žiaru nad Hronom.
„Bola som vedúcou fotografického krúžku pri závodnom klube v Žiari nad Hronom a hneď vo vedľajšej miestnosti bol filmový krúžok. Viedli ho na tú dobu, pre nás mladých fotografov starší páni, ktorí nám prišli veľmi vážni. Raz prišiel medzi nás najmladší z nich, Janko Sebechlebský, ktorý začal točiť hraný film na prijímacie skúšky na FAMU a potreboval pomoc. Tak sa stalo, že sme v tom filme všetci hrali. Mne sa ušla aj funkcia vodičky, maskérky a samozrejme som robila fotodokumentáciu z natáčania.
