Najúspešnejšia konšpiračná operácia československej Štátnej bezpečnosti na prelome 50. rokov mala názov akcia Monaco. Pražské vedenie tajnej polície pod vedením sovietskych poradcov ju viedlo voči miestnemu francúzskemu konzulátu v Bratislave. Akcia sa skončila popravou dvoch československých občanov a uväznením ďalších. Tému formou dokudrámy spracoval režisér Dušan Trančík. Film venoval prvému československému ponovembrovému ministrovi vnútra a zakladateľovi Ústavu pamäti národa Jánovi Langošovi.
Film Akcia Monaco ide do kín v dobe, keď sa ruší voľno 17. novembra. Ako vnímate tento kontext?
Ide najmä o mladú generáciu. Výročia ako 17. november, Deň ústavy a podobne sa musia pripomínať ďalším generáciám ako výnimočné dátumy. Pre kryptokomunistov to nie je významný dátum, ale to sme vedeli. A vieme to už dosť dlho.
Je zaujímavé sledovať, ako vnímajú našu nedávnu minulosť mladí ľudia, ktorí majú skrz rodinnú históriu, perzekúcie počas komunizmu, traumu koncentračných táborov, k udalostiam privátny vzťah. Sú poučení. Vy sám máte k obdobiu, ktoré film zachytáva, takýto osobný presah.
Môj biologický otec emigroval v roku 1948. Vrátil sa po 42 rokoch a stal sa čestným predsedom Demokratickej strany, ale to už vlastne nič neznamenalo, pretože bol osemdesiatnik. Moja rodina sa v rámci akcie B musela vysťahovať mimo Bratislavy. Prvú školu som tak absolvoval v Trenčíne, druhú v Piešťanoch, kde som aj zmaturoval. Ale viete, nerád v týchto súvislostiach hovorím o sebe.
Môj osobný pohľad na vec je v súzvuku s Bérénice, dcérou francúzskeho konzula Étienna Manac’ha, ktorý bol vyhnaný z Československa. Ona na konci filmu hovorí, akým spôsobom v ďalekom Bretónsku pomáhali všetkými možnými spôsobmi Ukrajine cez Poľsko. A mne to vypovedá o jednej veci – chceme byť Európania, alebo chceme patriť do východného bloku? A tak je to aj s obyvateľstvom tejto krajiny, tohto nádherného Slovenska. Spoločnosť je napríklad dlho rozdelená v pohľade na Tisa. Ja som nakrúcal Tisove tiene (1998) v dobe, keď polovica ľudí chcela, aby bol vymenovaný za svätého a pre druhú polovicu bol vojnovým zločincom. Sledujeme, ako sa spoločnosť nevie dohodnúť na ničom. Nacionalisti absolútne neakceptujú demokraciu ani spoločnosť, ktorá sa ešte stále na tú demokraciu podobá. Oni sú nespokojní a vítajú autokraciu, ktorú reprezentuje súčasná vláda.
Ak sa pýtame, prečo boli možné všetky tie hrôzy v 50. rokoch, tak vo filme Akcia Monaco je pomenovaný jeden z dôvodov. Veľa ľudí malo minulosť zo Slovenského štátu a boli veľmi ochotní kolaborovať s najtvrdším komunistickým režimom aj preto, aby sa ututlala ich minulosť – či už donášačská, gardistická alebo arizátorská. Je to veľmi silná línia filmu.
Povedali ste to veľmi výstižne. Ja som to vyjadril svojím filmom. Snažil som sa o tom hovoriť cez príbeh akcie Monaco, ktorý objavil historik Jozef Jablonický a napísal o tom historické pojednanie. Mojou autorskou alebo spoluautorskou snahou, keďže som postupoval na základe už existujúceho námetu, bolo okrem faktov povedať nevypovedané. Preto som nakrútil dokudrámu s hranými pasážami, vernými fakticite príbehu.
My sme sa o vtedy ešte len pripravovanom filme Akcia Monaco rozprávali vo Film.sk aj pred štyrmi rokmi a vtedy ste povedali, že človek musí byť poctivý, ak pracuje s pamäťou a históriou.
Spolupracoval som napríklad s Pavlom Kosatíkom a snažil som sa zaangažovať aj ďalších historikov. Chcel som, aby to v hraných pasážach nebolo nejakým spôsobom okázalé. Nakrúcanie bolo veľmi rýchle, mal som dokonalú prípravu a v podstate v spolupráci s kostymérkou, s maskérom, s architektom, ktorí všetko pripravil, to vzniklo veľmi rýchlo. Nechcel som byť deklamatívny alebo tlačiť na pílu, aby vo filme prišlo k interpretáciám, ktoré majú veľmi dôležitú interpunkciu. Je náročné z celého kontextu, z podstaty, vytiahnuť to najúprimnejšie a nakrútiť to veľmi jednoducho. Nič som neprikrášľoval.
Niekedy je veľmi dôležité ísť rovno po veci a nekomplikovať pohľad na udalosti.
