Tento rok sa mu nahromadili zaujímavé režisérske príležitosti. Do kín vstúpil film Miki, jeho pokračovanie Černák už je nakrútené tiež a 24. 10. má distribučnú premiéru Lóve 2. Patrí k mladej režisérskej generácii a reflektuje dobu, v ktorej vyrastal. Aký štýl rozprávania príbehov je mu blízky, či je naša spoločnosť pripravená reflektovať nedávnu minulosť a prečo je slovenská kinematografia rozdelená – o tom všetkom sme sa rozprávali s režisérom Jakubom Kronerom.
Keď ste dostali ponuku nakrútiť film Miki, rozmýšľali ste aj nad tým, či nie je ešte priskoro spracovať túto tému aj vzhľadom na to, že mnohé tie zločiny dodnes nie sú vyšetrené a uzavreté, navyše odsúdený mafiánsky boss Mikuláš Černák chce požiadať o prepustenie po odpykaní si časti trestu? Nebáli ste sa, že by film mohol, aj keď nechtiac, zmanipulovať verejnú mienku podobne ako v Česku pri filme Kajínek?
Vždy ma veľmi zaujímal žáner mafiánskych filmov, medzi moje najobľúbenejšie seriály patrí Gomora, ktorý rozpráva o reálnej neapolskej mafii v nedávnej minulosti a začal sa vysielať v roku 2014. Takže skôr som čakal, že niekto tento žáner spracuje u nás aj skôr, ale nestalo sa tak. Som rád, že sme dostali možnosť vyrozprávať príbeh, ktorý zaujíma nielen mňa, ale aj veľa divákov na Slovensku, o čom svedčia aj čísla návštevnosti (v kinách ho už videlo vyše 360 000 divákov – pozn. red.). Názory, že tento film môže ovplyvniť verejnú mienku, mi prídu veľmi naivné. Časy, keď sa filmy snažili ovplyvňovať verejnú mienku, sú už, dúfam, dávno preč a myslím si, že ani vtedy to vlastne nefungovalo. Ja verím, že ľudia sú schopní samostatne rozmýšľať a vytvoriť si vlastný názor.
Vy ste sa s Mikulášom Černákom stretli osobne, no bol to už asi iný človek než pred tými dvadsiatimi rokmi. Ovplyvnili tieto stretnutia to, aký film ste chceli nakrútiť?
Od začiatku sme vedeli, aký film chceme nakrútiť. Netočili sme dokument, ale hraný film inšpirovaný skutočnými udalosťami, čo je vždy určitá štylizácia. Pokiaľ točíte podľa životného príbehu žijúceho človeka, bolo by asi nepochopiteľné nevyužiť príležitosť stretnúť sa s ním. Ale film ako umelecké dielo je vždy fikcia a tá je výsledkom tvorby scenáristu, režiséra a ostatných kreatívnych zložiek. Je to obrovský tvorivý proces, v ktorom takéto stretnutia nezohrávajú rozhodujúcu úlohu.
Scenárista Miro Šifra preštudoval pri písaní scenára veľké množstvo materiálov a spisov zo súdov, lenže mnoho z toho ste potom museli divákovi vyrozprávať iba skratkovito, aby sa nezamotal v tom víre vražedných udalostí. Čo bolo pre vás najpodstatnejšie pri komunikácii režisér – scenárista?
S Mirom sme zo začiatku nastavovali štýl, akým chceme vyrozprávať príbeh a veľmi rýchlo sme sa dostali na spoločnú vlnu. On potom vyberal udalosti, ktoré mu najviac sedeli na vyrozprávanie tém, ktoré sme chceli v týchto filmoch mať. Pre mňa je pri práci podstatný dialóg. Veľa sme rozoberali tempo príbehu, aby sa divák ani príliš nestrácal, ani nenudil. Vedeli sme sa vždy dohodnúť na tom, čo je pre mňa dôležité z hľadiska vizuálu a pre neho z hľadiska príbehu. Spolupráca prebiehala veľmi spontánne.
Je slovenská kinematografia podľa vás pripravená viesť s divákom takýto úprimný dialóg a otvárať aktuálne témy a nedoriešené jazvy? Vynorili sa vám pri režírovaní oboch filmov Miki a Černák paralely s dnešnou spoločenskou situáciou (trestný kódex, rušenie obvinení, prepúšťanie odsúdených, prerušenie vyšetrovania exponovaných káuz)?
Počul som aj názory, že takéto témy by sme nemali zobrazovať. A to je vlastne celospoločenský problém, že ľudia sa nechcú rozprávať o náročných témach a už vôbec sa nechcú navzájom počúvať. Rozdeľujeme sa na nejaké imaginárne dve strany, dve pravdy, čierne a biele, a je to tak, podľa mňa, aj v kinematografii. Dlhé roky to vnímam tak, že sa slovenská filmová tvorba rozdeľuje na tzv. umelecké filmy a filmy pre divákov, akoby to boli dva protichodné svety. Tvorcovia potom točia filmy zväčša pre seba (a nazývajú to umením) a diváci viac vyhľadávajú zahraničnú kinematografiu ako tú našu. Za tridsať rokov sa nám nepodarilo nájsť štýl slovenského filmu, ktorý by nás definoval aj v zahraničí (ako napríklad dánsky film), a témy, o ktorých točíme filmy, často nezaujímajú ani slovenských divákov. Politika sa stala mainstreamom a vlastne všetko sa už točí iba okolo nej. Verím, že v budúcnosti sa budeme viac venovať experimentovaniu so žánrami a že naše kultúrne prostredie dokáže byť menej skostnatené a viac hravé.
Veľmi zaujímavou a výraznou zložkou vo filme Miki je hudba – tá skomponovaná Davidom Kollarom aj použité folklórne motívy zo stredného Slovenska, ktoré si mafiáni pospevujú. Je hudobná zložka dôležitou súčasťou vašich filmov a akú víziu ste Davidovi predostreli pri jej spracovaní?
Hudba je pre mňa veľmi dôležitá. Ešte pred scenárom som sa stretol s Davidom Kollarom a bavili sme sa o tom, akú mám predstavu o hudbe vo filme. Miro do scenára zakomponovával aj dobové folklórne piesne, ktoré poznal, keďže vyrastal v prostredí, kde sa film odohráva. S hudbou väčšinou pracujem pred strihom. To znamená, že David mi po prečítaní scenára posielal nejaké hudobné skice, na ktoré sme potom jednotlivé scény strihali. Tam sme si zadefinovali aj niektoré hlavné hudobné motívy a tie sme potom rozvíjali ďalej. Mám veľmi rád prácu s hudbou, lebo výrazne dotvára emóciu filmu a je plnohodnotným rozprávacím prvkom rovnako ako kamera alebo herci. Kombinácia Davidovej hudby, folklórnej hudby a dobového popu je presne to, čo som si predstavoval, a som rád, že diváci ju hodnotili veľmi pozitívne.
Vo viacerých vašich filmoch sa pohrávate s čiernym humorom, aj v Mikim odľahčuje niektoré veľmi ťažké situácie. V čom vám temný humor pomáha pri režisérskej práci? Aký druh humoru chýba v súčasnej slovenskej kinematografii?
Humor je pre mňa dôležitý nielen v práci, ale aj v živote. Je mojou súčasťou. Je, samozrejme, subjektívne, kto čo považuje za vtipné, ale z mojich skúseností viem, že aj v ťažkých situáciách som vždy vedel nájsť humor, a preto ho dávam aj do projektov, ktoré by z princípu mali byť vážne. Keď pozerám film, kde absolútne chýba humor, tak na mňa začne pôsobiť umelo a vykonštruovane. Asi je to preto, že taký svet bez humoru nepoznám.
Vaše filmy vychádzajú z obdobia, keď bratislavské ulice neboli tým najbezpečnejším prístavom pre mladých ľudí. Atmosféru tohto mesta ste zachytili aj vo filmoch Lóve a Bratislavafilm. Je táto téma pre vašu generáciu dôležitá?
Reflektoval som dobu, v ktorej som vyrastal, a tá bola určite v mnohom drsnejšia a konflikty, často aj tie fyzické, boli prítomnejšie. Nechcem to generalizovať na celú generáciu, ale u mňa to spôsobilo záujem o možno tvrdšie žánre. V puberte som sa dostal k tvorcom ako Guy Ritchie alebo Quentin Tarantino, v animácii k seriálu South Park a určite ma to formovalo v tom zmysle, že som sa chcel priblížiť k tomuto štýlu rozprávania príbehov. U nás som nikoho podobného nezachytil, tak som sa vydal na tú cestu sám.
Koncom októbra príde do kín film Lóve 2, ktorý sa väčšinu času odohráva v Thajsku, kde ste spolupracovali s miestnym štábom. Točiť v takýchto podmienkach bolo náročné, ale určite to obohatilo aj váš ďalší prístup k točeniu. V čom? Aké boli najväčšie rozdiely v prístupe medzi slovenskými a thajskými profesionálmi?
Vždy ma lákalo točiť v zahraničí. Je pre mňa veľmi obohacujúce prísť v práci do kontaktu s inými krajinami a ľuďmi, ktorí rozmýšľajú možno trochu inak. Veľmi sa mi páči pracovať aj so zahraničnými hercami, mojím snom je natočiť film v inom jazyku, nielen v inej krajine. Thajsko som si vybral, lebo tá krajina ma veľmi zaujala, na začiatku svojím vizuálom, ale neskôr aj kinematografiou, o ktorej u nás vlastne nič nevieme. Začal som tam chodiť do kina, videl som veľa thajských filmov a dostal som chuť niečo v spolupráci s nimi urobiť. Štáb, ktorý sme mali, bol absolútne profesionálny, čiže pracovne tam veľké rozdiely neboli. Ľudsky som však vnímal, že sa snažia možno viac ako u nás. Je to dané aj tým, že je tam veľká konkurencia, a teda sa snažia pracovať tak, aby ste s nimi v budúcnosti znovu chceli spolupracovať. V tom prostredí som získal naozaj veľa skúseností, ktoré ma posunuli dopredu.
Pred pár rokmi ste povedali, že by ste nechceli byť škatuľkovaný ako režisér jedného žánru. Ktorý žáner vás ešte láka? Ktorý je pre vás najväčšou výzvou? A ktorý by možno mladí režiséri mohli na Slovensku ešte viac rozvíjať?
Stále to tak je. Vnímam to tak, že každým ďalším projektom sa chcem naučiť niečo nové. Tých žánrov, ktoré ma lákajú, je veľa – či už sci-fi, horor, muzikál, historický film, alebo rozprávka pre deti. Mám pár nápadov, ktoré nechávam dozrieť, a uvidím, čo obstojí v skúške časom. Lebo ak ma nejaká téma alebo námet baví aj niekoľko rokov, tak viem, že je to niečo, čomu by som sa mal venovať.
V poslednej dobe ma veľmi zaujal ázijsky štýl, či už sú to kórejské filmy, alebo thajské filmy, ktoré pracujú s niekoľkými žánrami v rámci jedného filmu. Film sa začne ako tínedžerská komédia a postupne prejde napríklad do psychologického hororu. Považujem to za veľmi originálne a inšpirujúce. Mladí režiséri by sa v prvom rade nemali báť skúšať nové veci a dúfam, že sa už nebudú zameriavať iba na naše teritórium, ale budú hľadať témy, ktoré by mohli mať presah aj do iných krajín, a budú ich aj spracovávať filmovým jazykom, ktorý je na medzinárodnej úrovni.
