Medzi Jánošíkom a Al Caponem?

Režisér Jakub Kroner o ňom nakrútil dvojfilm Miki a Černák. Prvý diel mal premiéru v lete, druhý príde do kín budúci rok. A ohlásená je aj televízna miniséria. Projekt sa ešte pred uvedením stal tŕňom v oku vedeniu rezortu kultúry, keďže malo pocit, že sa príliš propaguje postava mafiána na úkor národného hrdinu Goliana.

Hoci virtuálna dilema medzi filmovým hrdinom a zloduchom je vedená na politickú objednávku, otvára zaujímavú otázku. Či sa nám to páči, alebo nie, mafiánski bosovia raného kapitalizmu sú vpísaní do DNA novodobých slovenských dejín. A kinematografia ako jeden zo spôsobov spracúvania kolektívnej pamäti sa s týmito dejinami prirodzene konfrontuje. Kým filmy o významných postavách histórie vznikajú spravidla pri príležitosti výročí, filmy o zločine a mafii sú kontinuálne divácky atraktívne. Lenže ako zločincov portrétovať?

Pomocou sociálnej teórie žánrov možno popularitu gangsteriek vysvetliť tým, že okrem napätia a akcie ponúkajú charizmu gangstra ako antisystémového rebela, projekciu podprahovej diváckej túžby po úspechu aj terapeutickú predstavu o potrestanom zločine. Dejiny kinematografie ponúkajú rôzne modely na portrétovanie gangstra, no v slovenskom filme dominuje model prepájajúci kriminálny žáner a skutočné udalosti, ktorý demaskuje fungovanie štátneho aparátu na princípoch organizovaného zločinu. Miki sa napája skôr na túto líniu než na tradíciu gangsterky, a tým otvára ďalšiu otázku: ako vo filmovej fikcii portrétovať reálnych a v prípade Černáka aj právoplatne odsúdených žijúcich zločincov?

Film sa začína informáciou o tom, že bol inšpirovaný skutočným príbehom. Podobnosť so skutočnosťou je zjavná: počnúc využitím všeobecne známych faktov o Černákovcoch cez skutočné mená až po titulky orientujúce publikum v čase a mieste. Hoci scenárista Miro Šifra navštívil Černáka vo väzení a čerpal aj z vlastných spomienok na Horehronie v divokých 90. rokoch, film Miki sa pohybuje medzi realitou a fikciou. Na ich priesečníku hľadá vysvetlenie toho, ako sa z poctivého Mikiho stal brutálny bos Černák, a modeluje vlastnú interpretáciu skutočného príbehu. 

Kľúče k tejto interpretácii by mohli byť rôzne. Mohol by to byť film o banalite zla, ktoré slušní ľudia prehliadajú, až ich celkom ovládne. Alebo film o rodine hľadajúcej stratégiu prežitia v drsnom kraji a drsných časoch. Príbeh o vzťahu dvoch bratov. Tiež by to mohol byť príbeh o tom, ako sa v 90. rokoch demokracia rodila spoločne s organizovaným zločinom. Alebo aj paródia na sebaštylizáciu okázalého mafiána. Film Miki obsahuje náznaky všetkých týchto výkladov. Zobrazuje matku tvrdošijne prehliadajúcu rastúce bohatstvo, farára, ktorý chváli jej dobrých synov, či úradníčku, ktorá radšej odvráti zrak od krvi vytekajúcej zo skrine, v ktorej černákovci prenášajú mŕtvoly. Zachytáva ekonomickú traumu regiónu po páde socializmu. Načrtáva silný vzťah bratov Černákovcov a charakter rozvážneho staršieho brata Mikiho a impulzívneho mladšieho brata Vlada. Ukazuje prepojenie mafie a sudcov, právnikov a vedenie obchodných podnikov. A tiež zobrazuje Černáka s jeho povestným tigrom, ako priam komicky nasáva silu a ušľachtilosť šelmy. 

Problém filmu Miki nie je v tom, či je jedna interpretácia legitímnejšia než iná, ale že žiadna z nich nie je konzistentná. Tvorcovia doň totiž v túžbe nakrútiť mainstreamový film dostali všetko a nič naraz. Rozprávanie radí jednu epizódu k druhej bez dramatickej gradácie. Ilustratívne sa snaží preniknúť do psychológie Mikiho (ako napr. keď v aute čaká na matku, ktorej chce oznámiť smrť brata, a v ruke zviera ruženec). Film premárnil šancu rozprávať o prostredí, z ktorého Černák vzišiel, a nezachránia to ani príležitostné panorámy hornatého kraja. Na rozdiel od iných krimi trilerov ako Únos, Sviňa či Vojna policajtov je v Mikim politické pozadie zločinu prítomné len latentne, hlbšia analýza mocenských sietí sa nekoná. Dobový kolorit zostáva len pri kostýmoch, účesoch a maskách z 90. rokov. A ozaj dobrý kasting nivočia dialógy, v ktorých brutálni zabijaci rozprávajú takmer bez vulgarizmov sťaby z čítanky slovenskej literatúry.

Film Miki tak maľuje portrét Mikuláša Černáka medzi Jánošíkom a Al Caponem. Nejde o to, či má mať valašku alebo klobúk Fedora – oba atribúty môžu reflektovať jeho insitne eklektickú sebaštylizáciu. Ale ak sa tvorcovia nerozhodnú pre tóninu, v ktorej chcú jeho príbeh vyrozprávať, len sotva môže byť výsledok harmonický.