Američan Jay Rabinowitz sa preslávil ako dvorný strihač Jima Jarmuscha (Noc na zemi, 1991; Mŕtvy muž, 1995; Ghost Dog – Cesta samuraja, 2009 a i.). Spolupracoval aj s Darrenom Aronofským (Requiem za sen, 2000; Fontána, 2006), Curtisom Hansonom (8. míľa, 2002), Toddom Haynesom (I’m Not There, 2007) či Terrenceom Malickom (Strom života, 2011). Do Bratislavy prišiel prednášať nielen pre filmových študentov a študentky na Visegrad Film Forum.
Aké dôležité bolo pre vás vzdelanie? Kým strihačka Juliette Welfling vo svojej prednáške vravela, že nemala za sebou žiadnu vzdelávaciu inštitúciu, vy ste študovali na New York University (NYU), kde ste v 80. rokoch objavili talent pre strih. Čo vám táto škola dala a ako ovplyvnila vašu kariéru?
Toto je dobrá a zaujímavá otázka. V čase, keď som študoval, som si nemyslel, že to je dôležité. Bol som nervózny z toho, že sa musím pustiť do práce. Ale keď uplynul nejaký čas, tak som si spomenul, aké to bolo podstatné. Uvedomil som si, aké dôležité bolo štúdium nielen v oblasti filmových štúdií, ale aj v rámci akéhosi všeobecného umeleckého vzdelania. Absolvoval som tam predmety venované porovnávacej religionistike alebo psychológii a tento základ v širokej škále predmetov mi v strižni veľmi pomohol. A samozrejme, aj filmové predmety, ktoré som už vtedy obľuboval a ktoré mi poskytli veľmi dobrú základňu pre život a prácu s filmami. Kurzy o Hitchcockovi a Buñuelovi či francúzskej novej vlne alebo všeobecný kurz filmovej histórie ma takisto posunuli.
Z produkčnej stránky som mal možnosť vyskúšať si rôzne pozície v rámci nakrúcania filmu a tiež trochu zažiť, aké to je strihať film. A strihanie sa mi páčilo, takže som sa rozhodol ísť touto cestou. Vzdelanie bolo oveľa dôležitejšie, než som si vtedy uvedomoval. Pomohlo aj v networkingu s ostatnými umelcami, aj keď nešlo až tak o budovanie kontaktov s inými študentmi v škole. Naozaj som s nikým neudržiaval kontakt. Nepamätám si, že by niekto z tej doby bol v mojom živote ešte dlho potom.
Ale to, že som išiel na NYU, sa nakoniec ukázalo určujúce v náhodnom zmysle, keď som sa stretol s produkčnou spoločnosťou filmu Mimo zákona (1986) Jima Jarmuscha. Všimli si v mojom životopise, kde som študoval. Jim a jeho vtedajšia strihačka Melody London tiež študovali na NYU. Možno si povedali: „Vyzerá, že má podobné zmýšľanie, možno by sme mu mohli dať prácu.“ A tak ma šťastná náhoda spojila s Jimom.
Akú najdôležitejšiu intuitívnu vlastnosť, ktorá sa nedá celkom naučiť, by mal mať strihač?
Vždy som cítil, že osemdesiat až deväťdesiat percent mojej práce je o intuícii. Je za tým technická zdatnosť. Je to remeslo. Keď som začínal, strihali sme 35 mm film. Takže sme doslova strihali pásy a lepidlom sme ich spájali a podobne. A potom sme, samozrejme, prešli na digitálnu technológiu a musel som sa naučiť nový spôsob ovládania strihacieho stroja. Ale to je naozaj malá časť mojej práce. Väčšinou ide o to, čo sa deje vo vašej hlave a ako reagujete na zábery, na to, čo filmári nakrútili, a na herecké výkony. A to je veľmi intuitívny proces.
Čo by ste chceli, aby si poslucháči vašej prednášky odniesli z vašich skúseností?
Dúfam, že si poslucháči odnesú niečo z mojej štyridsaťročnej kariéry strihača, niečo sa o tomto povolaní dozvedia a pomôže im to rozhodnúť sa, či je to naozaj niečo, čomu sa chcú v živote venovať..
Je rozdiel medzi európskymi a americkými študentmi filmu?
Neviem, či tam cítim nejaký rozdiel. Samozrejme, vnímam malé rozdiely medzi študentmi v tom, čo ich zaujíma, aký typ filmov videli alebo nevideli, ale z mojej perspektívy toho, čo môžem ponúknuť, nemením svoj prístup nijakým spôsobom.
Čo je pre vás najdôležitejšie, keď pracujete s režisérmi, ako sú Jarmusch alebo Aronofsky – vcítiť sa do ich aktuálneho rozpoloženia, prijať ich charakteristický štýl alebo priniesť niečo vlastné, čo môže obohatiť ich víziu?
Povedal by som, že prvé dva aspekty sú pre mňa veľmi dôležité a ten posledný vôbec. Naozaj sa nesnažím pri takýchto projektoch priniesť niečo zo seba. Snažím sa splniť víziu režiséra a prispôsobiť sa jeho alebo jej prístupu. Príde mi to do istej miery prirodzené, a tak to aj robím. Nesnažím sa na nich zapôsobiť alebo vnucovať svoj názor.
Musíte predvídať, ako asi daný režisér rozmýšľal nad jednotlivými scénami a ako postupoval pri ich natáčaní. Ako sa dá rozpoznať, čo by si režisér prial v strihu?
Sledujem ich, ako nakrúcajú, a držím s nimi krok v ďalšom procese. Ale až v postprodukcii si spolu naozaj sadneme a začneme pracovať na tom, akú podobu film bude mať. Toto naozaj pomáha pri postprodukcii.
Aké podstatné sú v tomto procese empatia a schopnosť predvídať ich zámer?
Je to kombinácia empatie k nim a ich vízii, k predstavám režiséra a scenáristu a taktiež empatie k hercom. Veľmi dôležitou súčasťou procesu je, keď pozerám denné zábery a keď dávam dohromady filmové scény. Často cítim blízke spojenie, najmä ak je niekto z hercov výnimočný, snažím sa precítiť jeho výkon a trochu ho formovať spôsobom, ktorý je verný tomu, ako ho predviedol. A možno sa snažím ho trochu vylepšiť a priniesť z neho to najlepšie v rôznych záberoch a tak ďalej.
Ennio Morricone zvykol hovoriť, že dobrá hudba zlý film nezachráni. Môže dobrý strihač zmeniť „zlý“ film na niečo kvalitnejšie? Ak áno, akým spôsobom?
To je zaujímavá otázka. A keď citujete Morriconeho, ja vám na to odpoviem ďalším citátom: „Všetky umelecké formy smerujú k tomu, čím je hudba.“ (Ide o citát britského esejistu a kritika Waltera Patera – pozn. red.). Myslím si, že veľmi dobre vysvetľuje to, čo robím ako strihač. Máme vizuálne umenie, maľbu, naratívne umenie v próze a poézii, ale filmová tvorba je kombináciou všetkého – do filmovej tvorby je zapojená každá stránka umenia a ja sa snažím hľadať cestu, ako to robiť.
Morriconeho citát je pekný a výstižný, ale myslím si, že
