Kostýmová návrhárka Katarína Štrbová Bieliková. FOTO: Miro Nôta

rozhovor Katarína Štrbová Bieliková

Umelecká tvorba je vnútorná potreba nezávislá od podmienok

Mariana Jaremková

Písmo: A- | A+

S kostýmovou výtvarníčkou Katarínou Štrbovou Bielikovou sme sa vo Film.sk naposledy rozprávali pred šiestimi rokmi. Vtedy zazneli mnohé postrehy a názory a bolo zaujímavé sa k nim vrátiť a zreflektovať ich, no zhovárali sme sa aj filmoch Vlny (rozhodnutie, či film postúpi do finálnej pätice titulov nominovaných na Oscara, sa mala spolu s ostatnými tvorcami dozvedieť 17. januára, teda v deň svojich narodenín, ale termín sa posunul pre ničivé požiare v Los Angeles. Vlny nakoniec oscarovú nomináciu nezískali), Ema a smrtihlav, ako aj o pripravovanej snímke Nepela.

Naposledy sme sa stretli, keď ste uzatvárali veľmi hektické pracovné obdobie. Za tých ostatných šesť rokov máte za sebou asi desať celovečerných filmov a pár seriálov vrátane kostýmovo náročnejšej minisérie Božena o Božene Němcovej. Je to z pohľadu vašej profesie veľa?

Myslím si, že to je také plné nasadenie. Tri filmy za dva roky je optimálny stav, plus nejaký čas zaberie seriál. V podstate som sa nezastavila ani počas korony, mala som pauzu asi mesiac. A pretože to prišlo práve v období príprav filmu Slúžka, mohla som doma študovať, robiť návrhy, komunikovať s režisérkou prostredníctvom zoomov a v lete sme už nakrúcali, proces bol plynulý. Ale pred tými šiestimi rokmi bolo naozaj obdobie, keď už som cítila, že je toho veľa, že už by som mala trochu aj prijímať, nielen zo seba vydávať. Film je veľká mentálna investícia, dopĺňanie inšpirácie, zmyslu – tomu tiež treba venovať čas.

Aj keď má človek svoju prácu rád, baví ho a napĺňa, po istom čase môže prísť pocit rutiny, v horšom prípade vyhorenia, potreba novej energie a, áno, aj zmyslu práce…

Keď sa pozriem na uplynulých šesť rokov, tak posledný rok som mala úplne netypický, takmer som nenakrúcala, až v decembri, po asi ročnej pauze. Nebolo to plánované, vyhradila som si čas na jeden veľký projekt, z ktorého som sa nakoniec rozhodla odísť, lebo som sa tam ľudsky prestala cítiť dobre. Chvíľu to pre mňa nebolo úplne radostné rozhodnutie, trvalo mi, než som sa s tým vyrovnala, a potom som si povedala, že je čas zastaviť sa a porozmýšľať. A otvorila som v sebe iné komnaty. Dovolila som si robiť veci „len tak“, niečo ako voľnú tvorbu, ale to je taký vzletný názov. Otvorila som sa novým možnostiam vyjadrenia a „objavila“ som vyšívanie a v druhej polovici roka som sa mu venovala naplno. Teraz som si musela dať chvíľu pauzu, pretože opäť rozbiehame filmy, ale sľúbila som si, že v každom roku si vyhradím čas na seba a svoju voľnú tvorbu. Už dlho sa pohybujem v kolektívnom umení, takže, prirodzene, narastá istá frustrácia z toho, že nie všetko vyjde. Veci, do ktorých sa človek naplno investuje, nie sú napokon viditeľné, pretože po mne nastúpia ďalšie profesie. Boli momenty, keď som bola aj veľmi sklamaná, lebo sme si napríklad neporozumeli s kameramanom, neukázal to, čo bolo z môjho pohľadu a, samozrejme, aj v kontexte filmu dôležité. Viem, že film nie je iba o kostýmoch, ale keď vidím, že pod „kantňou“ zostali dobré veci, tak mi je to strašne ľúto. Hovorím o koprodukčnom filme Alma a Oskar. Bolo to pre mňa sklamanie, pretože som z práce mala veľkú radosť, bavila ma a mala som aj celkom dobré realizačné podmienky.

Vráťme sa ešte k vyšívaniu ako voľnej tvorbe…

O fiber arte alebo textile arte sa teraz veľa hovorí. Pre mňa je to kresba ihlou. Takže voľná výšivka.

Na Slovensku s výšivkou pracuje napríklad Ivana Šáteková a vytvára zaujímavý komentár doby…

Áno, poznám jej tvorbu a páči sa mi. Môj prístup je iný. Venujem sa abstraktnejším veciam. Zatiaľ som robila krajiny a chcela by som sa posunúť ešte viac k abstrakcii, mám pocit, že som ešte stále príliš usadená v realite. Ale je to úžasná oblasť a vlastne je to úplne logické. Keď som na pľaci dlho musela čakať a bolo treba prišiť gombík, tak som povedala, dajte, ja to prišijem. A pripomenula som si, aká je to úžasná meditatívna činnosť. Fyzický kontakt s materiálom, prepojenie mysle s každým malým pohybom… To ma vždy upokojilo a posadilo do seba. Vtedy som si uvedomila, že mi to veľmi chýba. Ja všetko vymyslím, nakreslím, ale materiál už potom majú v rukách iní ľudia. Takže to bolo úplne prirodzené, ako okolo mňa boli látky, farby a všetko, že som siahla po vyšívaní a chcem sa vyjadrovať týmto spôsobom. No stále cítim toľko možností, ktoré som ešte vôbec neobjavila, a veľmi sa teším, ako ich budem, asi až do konca života, objavovať. Vlastne mi to dalo i pocit slobody. Mám k čomu odísť, aj keď ma to neuživí.

Študovali ste a do praxe vstupovali v dobe, keď internet ešte nebol taký dostupný, dnes sa, samozrejme, zrýchlil aj celý proces nakrúcania – k tomu sa ešte vrátime –, tak keď hovoríme o ručnom vyšívaní, robievate si rešerše ešte aj „po starom“, v knižniciach, archívoch?

Stále to kombinujem. Samozrejme, internet je skvelý, keď si o druhej v noci niečo zmyslíte, tak si to nájdete, nemusíte čakať, kým otvoria knižnicu. Ale na internete sú, aspoň z môjho pohľadu, veci dosť rozptýlené. A keď si potrebujem, hlavne na začiatku, naštudovať danú tému do hĺbky, tak siaham po knihách a dobových časopisoch. Je to koncentrovanejšia práca. A internet používam ako nástroj, ktorý je stále k dispozícii, ale až keď mám, práve konzervatívnou cestou, vytvorený základ.

Keď už sme v tejto sfére, stále kreslíte výlučne rukou na papier?

Priznám sa, už niekoľko rokov si hovorím, že sa naučím kresliť na tablete, ale nebol na to čas. Takže pre mňa je najrýchlejšie kresliť rukou. A pri filme človek nemá toľko času, je veľa kostýmov, veľa postáv. V divadle, keď máte desať postáv, tak ich namaľujete skôr, ako keď ich máte sto. Takže ja si robím na začiatku malé postavičky do každého obrazu, ale to sú naozaj veľmi rýchle skice. Potom si urobím farebnú škálu a finálne návrhy, ktoré kreslím, sú už technickejšie, aby krajčírka vedela, kde chcem mať švíky, kde chcem mať aké proporcie, takže je to skôr technický záznam. Samozrejme, majú nejakú výtvarnú hodnotu, pretože musia komunikovať aj emóciu, ale v prvom rade je to technická vec.

Ale aj to môže byť zaujímavé sledovať, napokon niektoré výstavy, napríklad sochárov, sú zostavené výlučne z nákresov jednotlivých fáz a môžeme sledovať celý proces uvažovania a kreovania až po výsledné dielo, „work in progress“…

To áno, to by sa dalo, napríklad aj teraz mám pred sebou veľký dobový film, pri ktorom by bolo zaujímavé zachytiť práve „work in progress“, všetky tvorivé fázy, a možno urobíme aj cyklus, workshop alebo niečo na túto tému, uvidíme, ešte je skoro o tom hovoriť. Vlani sme mali spolu s Katarínou Hollou a Alexandrou Gruskovou výstavu Tri dámy slovenského kostýmu v Slovenskom inštitúte v Prahe. Mala som z toho radosť, pretože je pekné, keď človek vystúpi z kolektívu a je chvíľu sám za seba. Mala som vystavenú Boženu, Slúžku a Sklenenú izbu a boli tam presne aj návrhy, aj fotky z filmu, i pár kostýmov.

Sklenená izba bol pred tými šiestimi rokmi, keď sme sa rozprávali pre Film.sk, posledný celovečerný film, ktorý ste dokončili, a spomínali ste, že bol pre vás asi aj najnáročnejší. Stále je?

Z dnešného pohľadu bola Sklenená izba náročná v tom, že sme kostýmy robili na kolene, vo veľmi improvizovaných podmienkach. Čím nehovorím, že dnes mám tie podmienky lepšie. Božena bola zaujímavá vo svojej ploche, začínali sme, keď mala šestnásť rokov, a končili jej smrťou. Sledovať celý vývoj postavy, všetky udalosti v jej živote práve cez oblečenie, ako sa menilo, bolo pre mňa veľmi zaujímavé a mala som aj celkom dobré realizačné podmienky vďaka vstupu Českej televízie, ktorá ako jedna z mála, alebo vôbec jediná, má ešte výrobné zázemie, dielne, čo bolo pre mňa veľmi fajn.

To kedysi poskytovala napríklad Koliba…

Kedysi to bol štandard a je to štandard v zahraničných produkciách. Bohužiaľ, u nás a tým, že všetko je stále drahšie, sa vraciame do veľmi amatérskych podmienok. Keď som prišla na konci 90. rokov do Čiech, časová dotácia bola obrovská, bol čas na dlhú prípravu, mala som k dispozícii ľudí, ktorí mi pomáhali, veci boli nastavené inak. V tom čase som ešte nerobila výpravne náročné filmy, okrem Želarov, s nimi som vlastne, takto zostra, začínala, no potom prišla séria filmov zo súčasnosti, ktoré neboli také náročné, ale robila som ich v profesionálnejších podmienkach, než v akých často pracujem dnes.

Potrebujete aj fyzickú skúsenosť s materiálom? Napríklad pri historickom filme si idete do múzea alebo archívu tie veci „ohmatať“?

To je pre mňa najúžasnejšie a najinšpiratívnejšie. Keď sme robili Boženu, išla som sa pozrieť do jej múzea, kde je vystavených niekoľko osobných vecí, a pocit, keď sa môžete dotknúť toho, čoho sa dotýkal ten človek, je nenahraditeľný. V depozite českého Národného múzea sú zas ako zbierkový materiál uložené reálne odevy z obdobia, keď žila, a to bola tiež veľká inšpirácia. Môcť sa pozrieť do vnútra, ako sú šité, ako sú konštruované, rovnako nenahraditeľný zážitok.

V tomto kontexte hneď spomeniem aktuálnu vec. Začali sme s nakrúcaním filmu Jakuba Červenku Nepela, v ktorom je okrem Ondreja Nepelu hlavnou postavou jeho trénerka Hilda Múdra. Počas príprav filmu som mala naozaj životný zážitok. Keď pani Múdra zomrela, jej syn Pavol





FOTO: Miro Nôta

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články