Na Slovensku sa neustále relativizujú udalosti a postoje

Na úvod sa porozprávajme o tvojich dvoch polohách – režisér a strihač. Na FTF VŠMU si absolvoval odbor dokumentárna tvorba, ale veľkú časť tvojej filmografie tvoria filmy, na ktorých si pracoval ako strihač.

Súvisí to s celým mojím profesijným vývojom. V režijnej práci som necítil istotu. Moje filmy boli utilitárna dokumentaristika, potrebná pre spoločnosť. Som za ňu vďačný aj spokojný s tým, pri čom som bol účastný a na čom som sa snažil ako režisér podieľať. No keď som strihal s Petrom Kerekesom, Mišom Suchým alebo s Vierou Čákanyovou a s mnohými ďalšími, vtedy som robil na filmoch, ktoré boli výnimočné aj z hľadiska filmového jazyka alebo odkrytia tém. Bola to zaujímavá práca. Čiže moje sebavedomie režiséra je oveľa menšie ako sebavedomie strihača. Asi preto sa viac venujem strihu a k tejto profesii aj pociťujem oveľa väčšiu stavovskú lojalitu.

To je aj dôvod, prečo väčšina tvojich filmov vznikla „na objednávku“?

Množstvo filmov, ktoré som počas svojej kariéry robil, boli nápadmi kohosi iného. Rómske filmy vznikli preto, lebo ma Jana Belišová prizvala do tímu výskumníkov rómskej hudby. Filmy pre občianske združenie Návrat som robil, pretože chceli vniesť do verejného priestoru tému náhradného rodičovstva. Čiže neboli to moje vnútorné témy, ale veľmi som si ich osvojil. Iba tri filmy z mojej filmografie sú výsostne moje nápady – film o psychických potrebách detí 7 magických rokov, televízny film Diana alebo cesta do showbiznisu o mladej speváčke, ktorá veľmi chce uspieť, a tretí film je Prezidentka.

Ako sa vo filmoch hľadáš, keď nejde o tvoje vnútorné témy?

Napríklad portréty Romana Bergera, Martina Burlasa a podobne – to sú všetko mne mentálne blízki ľudia. Mám rád hudbu, zaujíma ma, ako funguje práca skladateľa, obdivujem ten svet, a práve preto som sa s nimi dokázal rozprávať aj o hudbe. Oni boli veľmi zdielni a ochotní odpovedať na moje naivné otázky. Vzniklo z toho aj priateľstvo. Rozprávali sme sa potom aj o iných veciach, o spoločnosti, politike. S Burlasom nás spája ironické nahliadanie na okolitý svet a na absurditu, ktorú prežívame. Všade som si našiel nejaký odraz vlastného sveta. Takže napokon je to jedno, či je film na „objednávku“ alebo je to môj nápad. Keď to nie je len mechanické napĺňanie požadovanej témy či žánru, je to vždy tvorivé. Vždy sú to stretnutia so živými ľuďmi, ktorí sú fascinujúci. V podstate ide o to, že režisér v dokumentárnom filme musí mať vnútorný svet plný záujmov a potom sa ten svet prelína so svetom ľudí alebo udalostí pred kamerou. Pri vlastných autorských projektoch je dôležitá posadnutosť témou a prácou. To som si uvedomil práve na filme Prezidentka. Aj vo vzťahu k mojim kolegom, veď koľké roky ťahajú svoje veľké projekty. Od nápadu po premiéru ubehne niekoľko rokov, keď autor nemôže strácať vieru v ten projekt.

Ako strihač si pracoval na rôznorodých filmoch, spomeňme pravidelné spolupráce s Petrom Kerekesom či bratom Martinom Šulíkom, pracoval si na animovaných filmoch, ale napríklad aj na konceptuálnych filmoch Viery Čákanyovej. Iná je aj komunikácia pri opakovaných spoluprácach a pri spoznávaní sa s novými ľuďmi…

Z neznámych ľudí mám strach. Keď mám strihať s niekým, koho nepoznám, tak vlastne mám veľký strach zo sociálneho kontaktu. A to preto, lebo viem, ako sa správam v strižni a že nás čaká dlhý čas, ktorý spolu strávime. Nestrihám nejako metodologicky alebo systematicky, je tam aj kus intuície. Niekedy neviem presne, prečo niečo robím, ale mám pocit, že to mám robiť. A nechce sa mi všetko racionalizovať a vysvetľovať. Bojím sa, že spadnem do nejakých sporov, a ja konflikty neznášam. Hoci ich aj vyvolávam, pretože mám v sebe dosť subverzivity. Keď sú tie konflikty v zlom duchu, stresuje ma to a som z toho zdevastovaný. Čiže mám skôr strach iba z toho, že či to bude v poriadku ľudsky. Našťastie, väčšinou je. Všetko ostatné je potom len práca a otázka toho, či som otvorený uvažovať nad inakosťou rozprávania.

Spolupráca s Vierou Čákanyovou bol mimoriadny extrém, pretože bolo pre mňa ťažké pochopiť niečo, čo aj ona sama hľadala. Vytvárala nový typ filmu, žáner, ktorý vtedy neexistoval. Po niekoľkých týždňoch práce vysvitlo, že vlastne nechce rozprávať ľudským jazykom, nechce film antropocentrizovať. Napokon som si uvedomil, že sa tomu ľudskému spôsobu uvažovania pri práci nedá vyhnúť. Nedá sa napodobniť niečo, čo nevieme, ako funguje. Čákanyová, Kerekes, ale aj Kirchhoff, Suchý, Remunda a ďalší sú, mimochodom, podobní v tom, že pre nich je celý proces tvorby filmu procesom uvažovania nad témou. To znamená, že na začiatku strihu nie je sugerovaná výsledná predpripravená predstava filmu. A taká práca vyžaduje trpezlivosť. Ale ja som netrpezlivý človek, takže som, samozrejme, aj nervózny a tiež by som už na „to“ chcel prísť.

Strih je proces. V týchto prípadoch trvá veľmi dlho, kým si to človek celé pozrie, kým pochopí, aký je jazyk vznikajúceho filmu, čo sú dominantné témy atď. Asi je potrebná nejaká otvorenosť a trpezlivosť a toto sú charakteristiky, s ktorými mám problémy a musím s nimi v sebe pracovať. Rád strihám aj so svojím bratom. Tie filmy síce nie sú strihovo nejako náročné, sú to niekedy žánrové konštrukcie, ale on mi popritom veľa rozpráva o filme, o filmovej teórii, historky z filmárskeho prostredia a okrem toho veľmi veľa sranduje. A ja som veľmi rád, keď sa môžem smiať. Pamätám si, ako mi v nárečí typického bratislavského robotníka vysvetľoval vzťah medzi filmovým časom a pohybom kamery.

Nakrúcanie na digitál znamená aj iné, vyššie nároky na strihačov…

Písal som článok o strihu pre Kapitál, kde som porovnával systém práce v minulosti a dnes. A ako som to písal a všetko si sumarizoval, tak som pochopil, že tá práca strihača je oveľa, oveľa náročnejšia než pred 40 rokmi. Pôvodne nám digitalizácia mala uľahčiť prácu, ale strihač dnes vykonáva činnosti, ktoré kedysi robili iní špecialisti, a zároveň čelí násobne väčšiemu objemu materiálu. Z práce na filme sa stala kontinuálna tvorba. Od scenára až po strižňu sa nad témou rozmýšľa, je to živé. Treba prijať, že teraz sa dokumenty tvoria iným spôsobom, je to pre strih náročnejšie, ale zároveň má strihač viac impulzov na rozmýšľanie.

Viaceré z filmov v tvojej režijnej i strihačskej filmografii pracujú s archívnymi zábermi. Archívne materiály sú tvojím dlhodobým záujmom, a ak by sme išli ku koreňom tohto záujmu, tak by to bolo až freudovské…

Je ťažké postrehnúť, odkiaľ sa záujem o historický materiál vzal, ale ak to chceš freudovsky, tak áno, môj otec bol amatérsky filmár a často nakrúcal, takže je v tom nejaký rodinný zážitok. Ako dieťa som mal veľmi rád históriu, vnímal som ju ako niečo dobrodružné. Predstavoval som si, že keď budem veľký, tak si kúpim starý hrad pri Žiline, opravím ho a budem v ňom bývať. Moje dospievanie bolo poznamenané takýmito historickými predstavami, že budem chodiť v obleku, nosiť klobúk, lebo tak som to videl v nejakých historických filmoch a proste sa mi ten svet veľmi páčil.

Ako dieťaťu sa mi možno zdal súčasný svet strašne komplikovaný. Keď sa pozerám na filmové archívy, tak sa to s tým spája. Najradšej mám tie, ktoré som našiel v rámci projektu Rodinné archívy a ktoré sa dotýkajú 30. a 40. rokov, času ešte pred vojnou, a je to proste nádherné. Neviem čím – či to sú staré autá, ľudia chodia inak oblečení, mestá vyzerajú inak –, nedokážem to vysvetliť, ale je to krásne. Takže toľko z Freuda.

Spomínam si na jeden film, ktorý bol v distribúcii okolo roku 2000 a bol postrihaný iba z archívov z celého sveta. Tvorcovi urobili obrovské rešerše od Ruska po Ameriku a postrihali takú odyseu človeka. Bol som úplne uhranutý a chcel som sa k niečomu takému priblížiť. Aj to je jeden z dôvodov, prečo robím projekt Rodinné archívy.

Projekt Rodinné archívy má začiatky v roku 2005, čiže funguje už takmer 20 rokov. Kam sa za tie roky vyvinul a z čoho?

Zo začiatku som nemal koncept, nevedel som, kam to pôjde. Povedal som si, že budem zbierať archívne materiály a potom z nich urobím celovečerný film. Aj som získal podporu na zber, ale nezískal som už podporu na ten film, napokon sme realizovali iba 7-dielny televízny seriál Konzervy času. Vidíš, aj to je jeden z mála mojich vlastných projektov!

Najskôr som to teda robil amatérsky, prepis bol čo najlacnejší. Stále som vykupoval staré projektory, ktoré som musel opravovať a starať sa o ne, cez ne som to prepisoval, až neskôr sa začali materiály skenovať, kvalita obrazu je teraz oveľa lepšia. Keď som mal prepísaných už 300 hodín, tak som si prestal pamätať, čo v tých filmoch je. Dovtedy, keď sa ma niekto opýtal, či nemám archívy, ako sa napríklad niekto v zime naháňa so psom, tak som vedel, že je to pán Bajza, vedel som mená ľudí. Ale od istej chvíle už v hlave nič nezostávalo. A tak vznikla online databáza, ktorú aj s pomocou študentov a rôznych grantov dopĺňame a snažíme sa robiť popisky tak, aby ľudia, ktorí ten materiál nepoznajú, dokázali vyhľadávať podľa kľúčových slov. Využívajú to kolegovia v galériách, napríklad aj teraz využili nejaké zábery v Slovenskej národnej galérii na výstave o Dědečkovi, alebo filmári vo filmoch atď.

Už je to naozaj veľká databáza, aktuálne je tam 2712 kusov od 233 autorov, celkový čas materiálu je 609 hodín. Materiálov mám ešte viac, ale nemám zatiaľ peniaze na to, aby som ich doskenoval. V strižni mám ďalšiu veľkú krabicu s filmami, ktoré treba preskenovať. Musím na to získať zase nejaký grant, lebo je to pre mňa nezvládnuteľné.

Mne sa páči, že sú tam zábery z bežného života, nie iba historické udalosti, známe osobnosti a podobne.

Keď som to začal robiť, tak Jan Šikl, ktorý už niečo podobné robil v Čechách, mi dal úvodné „školenie“. On sa snaží zbierať najmä filmy, ktoré stoja kvalitou a množstvom za to alebo majú nejaký príbeh. Ja sa snažím prepisovať všetky filmy, pretože tvorcovia niekedy potrebujú aj banalitu, každodennosť, a potom na jednom krátkom kotúčiku môže byť záber, ktorý je fascinujúci. Niekedy sa tam vyskytnú aj historické postavy alebo udalosti, ale toho je menej, viac je tam z rodinného života a sú medzi nimi aj krásne zábery z hľadiska nejaké pocitu, impresie. Minule som natrafil na kratučký záber, ako niekto točí z vlaku krásnu alej, starodávnu, ide tam koník, ťahá voz a bolo to ako z nejakého impresionistického obrazu.

Ako vnímaš historický materiál ako pamäťové médium? Aj v kontexte spoločenskej pamäte?

Pri každom spomínaní sa spomienka nejako rekonštruuje. A ak teda hovoríme o spoločenskej pamäti, tak vlastne na Slovensku kontinuálne neprichádza k reflexii histórie. Keď sme sa rozdelili, tak som so závisťou pozeral na Českú televíziu, koľko sa tam venujú vlastnej histórii, ako všetko dookola spracovávajú, omieľajú, ale Česi svoju históriu spracovali do takej miery, že sú schopní si z nej robiť srandu. Iba vtedy sa môžeme smiať na Komenskom a Havlíčkovi Borovskom a môže existovať Cimrman, keď dôkladne poznáme históriu a vieme, z čoho si tí Cimrmani uťahujú.

My si nerobíme srandu. Vznikli nejaké komické skeče alebo nejaké srandovné filmy o Jánošíkovi, Dubčekovi alebo Cyrilovi a Metodovi? Nie. A to je dôsledok toho, že neprebehla seriózna celospoločenská reflexia, ktorá by bola prijatá obyvateľmi. Nevenujeme sa vlastnej minulosti a traumám, ktoré sme ako spoločnosť prežili. Pretože nechceme prijať, že nie vždy v dejinách sme reagovali tak, aby sme boli na seba hrdí. Môžem pochopiť, že som urobil niečo zlé a dokážem to nejakým spôsobom kriticky k sebe spracovať, ospravedlniť sa a pokúsiť sa riadiť svoj život tak, aby sa tie veci neopakovali. To je jedna možnosť. Druhá možnosť je, že to popieram. A to, čo sa deje u nás, je vlastne neustála relativizácia udalostí z obdobia Slovenského štátu alebo normalizácie, postojov ľudí voči autoritárskym režimom.

Veľmi zaujímavé sú filmy, ktoré sú poskladané iba z archívnych záberov, niektoré dokonca nemajú ani komentár, spomeňme napríklad Loznicove filmy alebo aktuálne aj film o fotografke Libuši Jarcovjákovej, ktorý je montážou fotografií. Sú aj pre teba takéto filmy zaujímavé?

Áno, mám veľmi rád Loznicove filmy. Je veľmi inšpiratívny. Jeden diel v tých Konzervách času sa volá Takto sa vtedy žilo. Je postrihaný z archívov a nie je tam komentár, iba autentický zvukový materiál z dobového rozhlasu, ktorý tam vnáša nejaký kontext. To ma bavilo, vytvárať filmovú realitu, alebo filmový svet realisticky, ale bez toho, aby tam bol nejaký interpretačný rámec ako návod. Loznica je veľký filmár. Prvý film, ktorý som od neho videl, bol o blokáde Leningradu. Odstránil propagandistický komentár a nahradil ho ruchmi.

Tu by som možno ešte spomenula tvoj film o Magdaléne Robinsonovej, ktorý opäť aktuálne rezonuje…

V televízii bol vtedy v nejakej relácii hosťom arcibiskup Sokol a hovoril, že za Slovenského štátu sa dobre žilo, že bol blahobyt. A tak som dostal nápad, že by pani Robinsonová mala dostať rovnaký priestor rozpovedať svoj príbeh. Aj ona by mala mať právo vstúpiť do televízora a niečo povedať. Takže som postrihal časť jej výpovedí a pustil ich na obrazovke televízora, ktorý som situoval na rôzne miesta. Teraz, s odstupom, si myslím, že som mohol byť aj trocha odvážnejší alebo ambicióznejší. Veľmi ma bavilo pracovať s rôznorodosťou materiálu, kombinovať ho. Boli tam fotografie, VHS-ky, 16 mm film, videozáznam. A bavilo ma rozmýšľať práve nad tým pamäťovým médiom. Všetko sú to nosiče, ktoré sú efemérne, majú svoju životnosť. Vyvstáva otázka, ako sa dá ľudská skúsenosť posúvať ďalej a ďalej. Ten film nie je iba svedectvo o holokauste cez príbeh pani Robinsonovej. Vo mne to rezonovalo aj v tomto absurdnom zmysle, že v istej chvíli napríklad skúsenosť z druhej svetovej vojny už bude neprenosná na ďalšie generácie. Záver filmu je cynický, ale myslím si, že vo vzťahu k tomu, čo hovorím, je pravdivý. Ona vraví: „…ešte žijeme, sme svedkovia tých zverstiev, ktoré sa, myslím, so žiadnymi zverstvami nedajú porovnať.“ A v tej chvíli televízor zazrní a ona vypadne z obrazu, pretože tá VHS-ka naozaj bola poškodená.

Reagujú študenti na aktuálne dianie v spoločnosti? Majú záujem venovať sa aj takýmto témam?

Áno, jedna študentka točí reportáž o situácii v televízii, ďalší študent točí film o nástupe xenofóbie a nacistických tendenciách a venuje sa tomu už 5 rokov. Vlastne sa čoraz viac dostáva do širších kontextov, začal to robiť ako film o Slovensku a teraz sa už venuje celému európskemu priestoru, kde sa tieto tendencie opäť stávajú normou, čo je, samozrejme, katastrofa. Ale majú aj osobné témy a riešia osobné traumy, čo môžeme považovať za niečo nebývalé, pretože na tie témy nahliadajú oveľa sofistikovanejšie a zaujímavejšie.

Pýtam sa aj smerom do budúcnosti, pretože u nás veľa filmov, ktoré by boli akýmsi prostredníkom medzi politikmi a občanmi nevzniká. Môžeme to považovať za nastupujúci trend?

Myslím si, že ten trend nie je. Na FAMU sa viac točia angažované veci, alebo v Česku všeobecne je oveľa normálnejšie točiť filmy o politike, o dianí v spoločnosti. Na Slovensku sa to nedeje. Čo sa týka študentov, nie je našou úlohou im diktovať témy. Problém je trochu aj v spoločenskom kontexte, ktorý je úplne iný. My sme hrozne ustráchaní, čo sa týka verejného diskurzu. Ľudia neradi rozprávajú do mikrofónu, pretože sme malá krajina a všetko potom vyžaduje nejakú spätnú väzbu, čím sa život stane náročnejším. Politici na Slovensku sú voči médiám uzatvorení oveľa viac, rovnako voči filmárom, takže dostať sa medzi nich je ťažké a vyžaduje to silného, angažovaného človeka, ktorému na tom veľmi záleží.

V úvode si už povedal, že Prezidentka je film, ktorý si chcel nakrútiť. Čo ťa k téme priviedlo?

My sme na škole pozerali film Primárky, ktorý bol ohromujúci blízkosťou v tých situáciách s J. F. Kennedym. A zostalo mi to v hlave, kontinuálne som nad tým rozmýšľal. Chcel som vidieť politiku zvnútra. Aj keď som predtým nebol dosť silný ako tvorca, teraz som cítil, že toto musím robiť. Prvýkrát mi to napadlo, keď kandidovala pani Vášáryová, potom pani Radičová. Ale stále to bola iba idea. Nič som pre to neurobil. A potom sa to vrátilo, keď som počúval v nejakej diskusii Zuzanu Čaputovú. V diskusii boli traja kandidáti a všetci boli výborní. A hovoril som si, že to je geniálne, nastupujú noví ľudia, ktorí sú schopní normálne sa rozprávať, normálne diskutovať, nikoho neosočujú, nevytvárajú nepriateľov. Osobne ma zaujala práve touto vlastnosťou, nevyhraňovala sa negatívne, hovorila pozitívne, dokázala reagovať na otázky, odpovedať na ne a tak ďalej.

Poznal som ju iba letmo zo združenia Via Iuris. Je to skvelá inštitúcia, v treťom sektore je množstvo veľmi kvalitných ľudí a v minulosti som s viacerými spolupracoval. A keďže ona je z tejto sféry, tak som mal pocit, že by mohla rozumieť tomu, o čo mi ide. Chcel som 5 rokov chodiť s kamerou do paláca a byť pri tom, keď sa dejú všetky tie veci. Asi preto, že nebola klasická dlhoročná politička, súhlasila. Myslím si, že keby bola dlhšie v politike, tak by s tým nesúhlasila. Možno by v tom videla veľké riziko. Politici sa neustále boja, že niekto niečo nahrá a otočí proti nim. A ona v sebe tento strach nemala, naopak, mala veľkú tendenciu k transparentnosti. Tak, ako to povedala, neprišla vládnuť, ale slúžiť. A súčasťou toho postoja bolo aj to, že nám umožňovala točiť. Takže na začiatku bola za tým túžba vidieť dovnútra politiky, ako to funguje. A to, že sa potom udiali veci, z ktorých vyplynul svojbytný príbeh, to bola druhá vec.

Ako ste si nastavili spoluprácu?

Chvíľku to trvalo, kým definitívne prikývla, hoci sme mohli točiť už skôr, ale až po niekoľkých mesiacoch sme mali stretnutie, na ktorom sme odprezentovali náš projekt. Potom súhlasila so spoluprácou. Samozrejme, nemali sme prístup na rokovania, ktoré sa týkali utajených informácií a podobne, ale inak sme mali vstup všade, len sme museli rešpektovať jej pracovný kalendár. Samozrejme, kamera nie je úplne príjemná pre nikoho, ani pre mňa nie. Je to obmedzujúci činiteľ, takže pri niektorých poradách, keď potrebovala ísť hlbšie do daných tém, poprosila ma, aby som odišiel. A nemala rada, keď mala pred kamerou hodnotiť iných ľudí. Nechcela, aby to vyzeralo, že niekoho ohovára.

Ďalšia vec bola rodina, ktorú chránila a nechcela ju do filmu vťahovať. Čím nevravím, že som nemal aj takéto možnosti. Dokonca som u pani prezidentky strávil Vianoce, 24. decembra som prišiel nakrúcať stretnutie širšej rodiny. Bola to tá najzvláštnejšia vec, akú som vo svojej profesionálnej kariére zažil. Napokon sme to vo filme nepoužili, pretože to nebolo potrebné v rámci príbehu.

Ako sa váš vzťah vyvíjal v priebehu rokov, v rôznych obdobiach?

Ťažko sa o tom rozpráva, pretože pani prezidentka je politička a jednou z našich úloh bolo zachovať si nejaký odstup, nekopírovať jej agendu a nájsť vlastný pohľad na celú vec. V tom mi veľmi pomohla práca so strihačkou Janou Vlčkovou.
Zuzana Čaputová je milý človek. V jej prítomnosti sa človek dobre cíti a rád sa s ňou rozpráva. Aj vo chvíľach, keď nastali isté konflikty vo vzťahu k filmu, stále si zachovala ústretovosť a otvorenosť. Dokumentárny film má vlastný spôsob vyjadrovania, čo musela prijať a pochopiť, za čo som jej vďačný. Akceptovala. že ten film je mojím pohľadom na výkon úradu. A to bolo pre ňu ťažké, pretože máš nejakú agendu, niečo je pre teba dôležité, niečo veľmi chceš povedať a chceš, aby po tebe niečo zostalo, a zrazu niekto ukazuje niečo iné – to je asi ťažké iba tak prijať. Ale napriek tomu bola veľkorysá. Náš vzťah som vnímal ako relatívne blízky v tom, že som sa nemusel báť čokoľvek sa opýtať. Ale je fakt, že vo svojej vyťaženosti nemala vždy chuť nakrúcať. Musel som sa občas asertívne vnútiť. Sama mi však povedala, že musím klopať, hoci nie vždy mi bude môcť venovať čas. To bol pri mojej ostýchavosti heroický výkon, ale inak by mi uniklo veľa vecí.

Vo filme je scéna, kde Zuzana Čaputová hovorí v súvislosti s úradom aj o osobnej ceste, ktorou prechádza. Preto ma zaujímal vývoj vášho vzťahu, lebo často vidíme človeka, ako sa mení, pričom si to ten človek vôbec nemusí uvedomovať. A ty si s ňou strávil päť náročných rokov…

Ona ostala takým človekom, akým bola. Pamätám si prvý rok v paláci, než sa začala pandémia. Bol veľmi veselý a optimistický, pretože prišli noví ľudia, ktorí tam nefungovali len ako úradníci, ale chceli pomáhať naplniť jej víziu, jej hodnotový svet. Mám v hlave stále ten obraz otvorených dverí. Človek vošiel do nejakej chodby, na sekretariát a videl pani prezidentku, ako niečo robí atď. Bolo tam veľa svetla a energie. A vlastne celá tá pandémia… Nejde o to, že bola ťažká, ale o to, čo robili opoziční politici alebo ľudia, ktorí neboli v parlamente, proste to, čo robili populisti, aby som to skrátil, to robilo tú pandémiu ťažkou. Pretože oni vsugerúvali spoločnosti problémy, ktoré neexistovali, alebo problémy, ktoré existovali, znásobovali, komplikovali. A ich voliči to nedokázali rozoznať. Žiaľ. A ak by som mal hovoriť o nejakej zmene, tak sa mi zdá, že na konci bola uzavretejšia a vyčerpanejšia.

My aj vo filme vidíme, či skôr cítime frustráciu z toho, že človek sa snaží o niečo pozitívne a ľudia to aj tak odmietajú…

Ale aj tak to stojí za to. Že to má človek skúšať a že stojí za to, snažiť sa o to, byť dobrým alebo byť lepším človekom, byť empatickým a neklamať, nekradnúť. Že to stojí za to, aj keď to neznamená vždy výhru.