Na sklonku uplynulého roka vydal Slovenský filmový ústav preklad reprezentatívnej prehľadovej publikácie Estetika filmu. S vedeckou redaktorkou prekladu Máriou Ferenčuhovou sme sa rozprávali nielen o tejto knihe. Hovorí aj o populárnovedeckom filme, spolupráci s Rudolfom Urcom a plánovaných zmenách v koncepcii Týždňa slovenského filmu. Dotkli sme sa aj súčasného stavu domácej filmovej tvorby a rovnako stavu filmovej kritiky.
Čím je kniha Estetika filmu? Dalo by sa povedať, že sú to dejiny filmovej estetiky a teórie v kocke resp. tezaurus kinematografických štúdií?
Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že je tak trochu jedným aj druhým, a zároveň ničím z toho. Autori ju vnímajú v prvom rade ako učebnicu. Študentstvu filmovej teórie, umenovied a estetiky, ale pokojne aj gymnázií či filmového umenia, má priniesť čo najúplnejší prehľad myslenia o filme. Nie je však koncipovaná chronologicky, nie sú to teda dejiny estetiky ani dejiny filmových teórií. A nie je koncipovaná ani slovníkovo, hoci pokus o systematické a hierarchické členenie je badateľný prinajmenšom v prvej kapitole.
Čomu všetkému sa kniha venuje?
Dokopy Estetiku filmu tvorí šesť veľkých kapitol. Prvá sa venuje povahe filmového obrazu (od toho analógového, „fotochemického“, až po digitálny) a filmového zvuku, ale aj záberovaniu, rámovaniu, montáži či zvukovému dizajnu. Druhá zase narácii a teórii filmového rozprávania. Tretia s názvom Film označuje: film a reč asi najviac zodpovedá tomu, čo by sme nazvali dejinami filmových teórií. Ako jediná má zreteľne chronologický charakter. A dosť výrazne sa v nej prejavuje aj to, že autori boli ovplyvnení semiológiou a myslením Christiana Metza. Štvrtá, z môjho pohľadu mimoriadne zaujímavá kapitola, sa venuje diváckemu subjektu a mechanizmom jeho identifikácie s filmom. Piata rozoberá vzťah filmu k iným umeniam; je teda venovaná v pravom zmysle slova filmovej estetike. No a napokon šiesta kapitola sa zameriava na digitálny obrat v kinematografii, teda na obdobie rámcované rokmi 2010 – 2013, po ktorom sa už všetky fázy tvorby filmového diela bežne robia digitálne.
Prečo padla pri preklade voľba práve na túto konkrétnu publikáciu?
Novších prehľadových publikácií o kinematografii nie je v domácom prostredí až tak veľa. V českom vydaní síce existuje kniha Davida Bordwella a Kristin Thompsonovej Umění filmu (český preklad 2011), aj český preklad Filmových teorií 1945 – 1990 od Francesca Casettiho, no francúzsku podobu „globálneho“ uvažovania o filme sme k dispozícii až doteraz nemali. V Umění filmu Bordwell a Thompsonová navyše uplatňujú primárne neoformalistický prístup k filmovým dielam a ich štýlu. Francúzska Estetika filmu je naopak pomerne široko rozkročená medzi viacero prístupov a pohľadov. O podobne široký záber sa pokúsil aj James Monaco v knihe Jak číst film (český preklad 2004), no jej jednotlivé kapitoly spolu navzájom nie vždy komunikujú. Na rozdiel od Monacovej knihy je Estetika filmu až zázračne jasne štruktúrovaná.
Komu všetkému môže takýto súborný úvod do teoreticko-estetickej reflexie filmu poslúžiť? Komu by si knihu odporučila? Môže byť teoretická reflexia filmu zaujímavá aj pre neodborníkov/laikov?
Estetika filmu predpokladá zorientované a zvedavé čitateľky a čitateľov. Nemyslím si, že by bola určená výlučne študentom a študentkám, ale nepochybne zostávajú jej hlavnou cieľovou skupinou. No myslím, že sa jej rovnako potešia aj pedagógovia a pedagogičky. Aj im kniha ponúka návod, ako inovovať aktuálne spôsoby výučby filmovej reči či filmovej estetiky. Zároveň sa (možno naivne) domnievam, že kniha nadchne každého, koho fascinujú premeny audiovízie a filmového umenia. Teda každého, kto popri sledovaní filmov doma či vo vlaku na telefóne ešte stále vášnivo rád chodí aj do kina.
Aké sú dôvody toho, že slovenský preklad vyšiel až teraz a nie o niekoľko desaťročí skôr? Pôvodná Estetika filmu vyšla už v roku 1983.
Po roku 1983 sa slovenské myslenie o filme sýtilo najmä textmi Petra Mihálika. Venoval sa tak filmovej teórii, ako aj estetike, a tiež staršími prekladovými textmi ruských formalistov. Mihálikovský (mimochodom aj francúzskou semiológiou poučený) pohľad do veľkej miery určoval vnímanie filmovej teórie aj v 90. rokoch. Vtedy už k Mihálikovým kľúčovým prácam pribudli preklady Christiana Metza (Imaginární signifikant. Psychoanalýza a film), sčasti aj Rolanda Barthesa (štúdie Úvod do štrukturálnej analýzy rozprávania a Tretí zmysel, esej o fotografii Světlá komora) a po roku 2000 aj české preklady Deleuzových dvoch kníh o filme.
Vydavateľstvo pražskej Akadémie múzických umění začalo s prekladmi veľkých prehľadových publikácií najmä angloamerickej proveniencie až po roku 2010. Slovenský preklad Estetiky filmu nadväzuje na túto líniu. A zároveň prináša francúzsky pohľad, pri ktorom sa však autori snažia nebyť „frankocentrickí“. Venujú sa aj mysleniu prichádzajúcemu z Nemecka, sovietskeho Ruska či USA. A uvádzajú príklady diel nielen z veľkých kinematografií, ale aj z tých menších, neamerických a neeurópskych.
To, že v slovenskom preklade táto kniha vyšla až v roku 2025, nie je na prekážku. Autori ju totiž pri každej reedícii revidovali, dopĺňali a rozširovali, aby odzrkadľovala nielen aktuálny stav poznania, ale najmä stav kinematografie. Pôvodné vydanie tvorili len prvé štyri kapitoly. Piata, venovaná filmovej estetike, a najmä posledná, šiesta, ktorá pojednáva o digitálnej zmene, sú v aktuálnej podobe súčasťou až 4. rozšíreného vydania.
Problémom veľkých publikácií býva to, že skôr či neskôr zastarajú. Nedá sa tomu vyhnúť, najmä dnes, keď sa technológie vyvíjajú nebývalou rýchlosťou. Aj v najnovšom francúzskom vydaní Estetiky filmu však zatiaľ chýba to, s čím sa dnes stretávame denne: produkcia vytvorená generatívnou umelou inteligenciou, ktorá vytvára pohyblivé obrazy bez pričinenia človeka, len na základe jeho promptov a obrovského množstva dát, na ktorých bola trénovaná. Nič nám však nebráni, aby sme sa už dnes zamýšľali nad tým, ako strojové učenie, počítačové videnie a umelé neurónové siete ovplyvnia naše vnímanie filmového umenia.
Na vydaní si sa podieľala ako vedecká redaktorka. Čo bolo tvojou úlohou? Čo bolo pre teba ako vedeckú redaktorku najväčšou výzvou?
Knihu prekladal Martin Brtko. Vyštudoval históriu a profesionálne prekladá z francúzštiny. Jeho preklad bol dôsledný, nežiadali sme však od neho, aby sa venoval dohľadávaniu pojmov v citovanej literatúre. Mojou úlohou preto bolo urobiť rovnako dôslednú komparatívnu redakciu, kontrolovať a cizelovať pojmový aparát, pripraviť pojmový register. Spolu so mnou však na texte pracovali aj Martin Kaňuch a Michal Michalovič. Dohľadávali citované pasáže (ak pôvodne vyšli v inom ako francúzskom jazyku) podľa originálov, prípadne staršie slovenské i české preklady citovaných autorov. Je to neviditeľná, ale dôležitá robota. Usilovali sme sa, aby v pojmoch neboli diskrepancie oproti už existujúcej prekladovej literatúre, prípadne – ak sme sa rozhodli pre zavedenie iného prekladu – zdôvodňovali sme tieto rozhodnutia v redakčných poznámkach.
Francúzske vydanie si našlo cestu k 50-tisíc čitateľom a čitateľkám. Zrejme to neboli iba študenti filmových alebo umenovedných odborov. Vo Francúzsku si istý čas žila. Majú Francúzi iný vzťah ku kultúre/filmu, ako máme my na Slovensku?
Práveže si myslím, že to boli hlavne študenti a študentky filmu, filmovej vedy, umenovied alebo iných humanitných odborov! Podľa aktuálne dostupných štatistík vo Francúzsku len v školskom roku 2023/2024 študovalo humanitné a spoločenskovedné odbory na všetkých stupňoch štúdia 600 000 osôb. Pri takomto vysokom množstve potenciálnych čitateľov z radov študentstva nie je číslo 50 000, navyše za vyše 40 rokov od prvého vydania knihy, až také šokujúce.
V každom prípade sú však Francúzi cinefilný národ. Ich domáca filmová produkcia počítala v roku 2025 až 247 majoritne francúzskych filmov. K tomu treba prirátať ešte televíznu tvorbu a seriály. Francúzsko je však veľká krajina. Kým Paríž kultúrou doslova prekypuje, v menších mestách a na vidieku sa situácia zase až tak výrazne nelíši od tej na Slovensku. Okrem pár klubových sál, kde uvádzajú umelecké alebo nezávislé filmy, kiná premietajú hlavne mainstreamové francúzske filmy a americkú produkciu. Tá je navyše takmer vždy predabovaná do francúzštiny.
Okrem iného pripravuješ aj publikáciu o slovenskom populárnovedeckom filme, na ktorej si spolupracovala s Rudolfom Urcom. Môžeš o nej povedať viac?
K populárnovedeckému filmu v pravom slova zmysle, teda produkovanému pod hlavičkou či už Štúdia populárnovedeckých filmov alebo v populárnovedeckom oddelení v Krátkom filme, ma priviedol práve Rudolf Urc. Pri výskume jeho genézy totiž narazil na jeden môj článok venovaný non-fiction filmu v období 1939 – 1945, kde som sa stručne venovala aj niektorým školským filmom. Páčilo sa mu, ako som o nich písala. A ponúkol mi, či by som sa nechcela pozrieť aj na populárnovedecký film z takéhoto formálno-estetického hľadiska.
Rudo pritom urobil skvelý základ celého výskumu – historický aj personálny. S mnohými filmármi sa totiž sám poznal, s viacerými spolupracoval. Moje kapitoly budú len doplnkom tých jeho. No keďže populárnovedeckých filmov v období 1950 – 1970 vzniklo obrovské množstvo, trvá mi už len si ich všetky napozerať. A to sme sa s Rudolfom Urcom spoločne zameriavali len na toto prvé obdobie! Do budúcna ostane spracovať ešte filmy, ktoré vznikli od normalizácie až do začiatku 90. rokov. Uvítam spolupracovníčku alebo spolupracovníka!
V čom ťa táto prehliadaná, ale zrejme bohatá oblasť predrevolučnej slovenskej kinematografie láka?
K tomu, čo ma na „popvede“ láka a fascinuje, poviem len toto: jeho nemenný kánon kombinovaný s občas až extravagantnými prekvapeniami. K tomu, čo si bežne predstavujeme pod pojmom populárnovedecký film, teda vzdelávací dokumentárny film pre široké publikum, však v rokoch 1950 – 1970 treba okrem historických, umenovedných, prírodovedných, zdravotníckych a iných dokumentárnych filmov pridať aj množstvo inštruktážnych a výučbových filmov pre veľmi špecifické publikum a tiež množstvo propagačných objednávkových filmov vrátane reklám. Niektoré filmy vyrobené pod hlavičkou populárnovedeckého filmu sú inscenované, ďalšie sú zase lyrické. Spoločným menovateľom slovenských populárnovedeckých filmov určených pre kiná je tak hlavne to, že vznikli v špecifickom období a pod touto hlavičkou.
Napríklad v 50. rokoch minulého storočia to znamenalo tvorbu mimo ideologických tlakov, akým boli vystavení autori spravodajských filmov. A potom – mnoho unikátnych záberov vďaka „popvedy“ slovenské publikum videlo vôbec po prvýkrát. Kameraman Mikuláš Ricotti napríklad nakrútil fascinujúce zábery vodných mikroorganizmov. Keby mi v piatej triede na hodine prírodopisu premietli jeho Črievičku alebo Nezmara hnedého, tieto tvory by pre mňa neboli len neživé obrázky, do ktorých som mechanicky dokresľovala potravové vakuoly či pučiace potomstvo, ale živé bytosti, do ktorých by som sa namieste zamilovala. Už nikdy by som okolo mlák na lúčnych cestách neprechádzala ľahostajne! Niektoré záznamy vedeckých pokusov sú dodnes ohromujúce. V iných prípadoch zase zaskočia nápady uviesť pacientov, ktorým treba vŕtať zuby, či ženy počas pôrodu, do hypnotického spánku.
Existuje dnes na Slovensku populárnovedecký film? Alebo jeho úlohu nahradili iné formáty a platformy?
Rolu popularizácie vedy a jej objavov prostredníctvom filmu od 70. rokov minulého storočia na celom svete postupne preberali televízie verejnej služby, od druhej polovice 80. rokov aj samostatné televízne kanály vrátane súkromných (americký Discovery Channel, History Channel, neskôr National Geographic Channel a podobne), ktoré sú prostredníctvom satelitného vysielania alebo káblovej televízie stále dostupné aj u nás. Dnes však množstvo populárnovedeckých audiovizuálnych formátov nájdeme aj na Youtube a občas aj na streamovacích platformách, hoci tu nadobúdajú podobu skôr docutainmentu než popularizácie vedeckých objavov či výsledkov výskumu.
Asi by sme dnes nepoužili toto označenie, ale populárnovedecký film na Slovensku, samozrejme, stále existuje. Súčasťou toho, čo sa historicky označuje týmto pojmom, je napríklad aj etnografický film, ktorý má na Slovensku dlhú tradíciu i vlastný festival. Aj verejnoprávna televízia pravidelne uvádza filmy a programy zamerané na históriu, živú prírodu, výpravy do ďalekých krajín, skúmanie vesmíru, a celkovo na vedecké objavy či vývoj technológií, ale aj na zdravotníctvo a medicínu. Nezriedka vznikajú v spolupráci s odborníkmi alebo pod kuratelou vedeckovýskumných inštitúcií. Žánrové formy a formáty sa až tak nemenia, mení sa hlavne stav nášho poznania a – pravdaže – vyvíjajú sa technológie a možnosti zobrazovania.
Pracuješ na oddelení vedy a výskumu SFÚ. Keď sa povie filmologický výskum, pre mnohých laikov to môže znieť trochu abstraktne. Čomu všetkému sa aj s kolegyňami Janou Dudkovou a Petrou Hanákovou na oddelení venujete?
Každá máme vlastné výskumné zameranie. Jana sa zameriava najmä na súčasnú kinematografiu a audiovíziu, na ktorú nazerá z teoretického a spoločenskovedného hľadiska. Vlani vyšla jej kniha venovaná tvorbe našej najoriginálnejšej dokumentaristky a filmovej esejistky Viery Čákanyovej Človek na okrAI, na ktorej dobre vidno spôsob, akým Jana o filmovom umení uvažuje a v akých súvislostiach ho chápe.
Petra po dlhodobom výskume slovenskej filmovej kultúry v období vojnovej Slovenskej republiky zavŕšenom vydaním výpravnej publikácie Máme svoj film! presunula pozornosť k obdobiu 50. rokov, kde sa do istej miery naše výskumné zámery stretávajú. Jej dlhodobým cieľom je zapĺňať biele miesta v dejinách slovenskej kinematografie, no venuje sa aj prepojeniam s inými umeniami. Veľmi ma zaujímajú jej kurátorské „rezy“ slovenským filmom, ktoré prezentuje v rámci Filmotéky Kina Lumière a kde si vyberá filmy spojené podobnou témou alebo motívom, ale pochádzajúce z rôznych dekád.
Mňa samu dlhodobo zaujíma predovšetkým krátky dokumentárny film 1939 – 1989, jeho témy, spôsoby rozprávania, ale aj jeho estetika, formálne a naratívne postupy, jeho rétorika a poetika. Som skrátka osoba malých foriem, žiaľ, aj autorsky. Asi najviditeľnejšími výstupmi môjho bádateľského záujmu sú nateraz krátke texty venované reštaurovaným a digitalizovaným krátkym filmom, ktoré pravidelne vychádzajú vo Filmsk.sk. Samozrejme, nie je to jediná činnosť, ktorej sa venujem. Oddelenie vedy a výskumu s jeho troma bádateľkami, všetkými pracujúcimi na skrátený úväzok, je však veľmi malým výskumným pracoviskom, ktoré sa okrem základného výskumu venuje aj popularizácii a ďalším úlohám.
V tomto roku ste ako oddelenie prevzali patronát nad odbornou a reflexívnou časťou Týždňa slovenského filmu. Môžeš povedať viac o tom, ako budú vyzerať?
Zatiaľ celé podujatie ešte len tvarujeme. Hlavná zmena by mala spočívať v tom, že pôvodný formát, tri popoludnia venované zvlášť hranému, dokumentárnemu a animovanému filmu zlúčime do jednodňového podujatia s viacerými blokmi a diskusiou. Počas neho by malo zaznieť 6-8 krátkych príspevkov na témy, ktoré si vzhľadom na charakter vlaňajšej audiovizuálnej produkcie vyberú sami účastníci či účastníčky. Plánujeme teda odbornú a reflexívnu časť TSF premeniť na akúsi minikonferenciu o minuloročných filmoch s cieľom pomenovať, čo na nich bolo najzaujímavejšie, najdráždivejšie alebo, naopak, najproblematickejšie. A hlavne – nechceme už členiť filmársku obec do samostatných skupín podľa filmového rodu, ale skôr poukázať na to, že niektoré aspekty produkcie sa týkajú všetkých, niektoré témy a filmárske postupy prechádzajú naprieč dokumentom, animovaným aj hraným filmom, a potom isté veci sú zase typické len pre niektorý z nich, no bolo by dobre, keby sme o tom hovorili všetci.
Aká je dnes (celovečerná) slovenská filmová tvorba?
