Ondřej a Franta žili mimo kapitalistického zovretia. V dokumente Raději zešílet v divočině objavili radosť.
Režisér Miro Remo nakrúcal svoj najnovší film niekoľko rokov. Trpezlivo navštevoval bratov Klišíkovcov – outsiderov, ktorí na samote v šumavskom kraji spravovali gazdovstvo, nažívajúc vo zvláštnej dynamike s prírodou a so sebou samými. Ich príbeh hovorí o jasnom pohľade na svet a o spolužití, v ktorom sa nepestuje partnerstvo pre mier, ale pre pravdu. Film Raději zešílet v divočině získal v júli hlavnú cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, no radosť z úspechu sa vzápätí zmenila na žiaľ, lebo František, jeden z bratov, nešťastnou náhodou zomrel. Do slovenských kín prichádza dokument aj s týmto osudovým dôvetkom.
Ako prežívate obdobie po festivale v Karlových Varoch?
Prvé dni boli naozaj nepríjemné, veľkú radosť vystriedal veľký žiaľ, ale psychická rekonvalescencia prebehla napodiv rýchlo. Až ma prekvapilo, s akou ľahkosťou som sa popasoval so správou o Frantovej smrti. Ťažko sa mi o tom hovorí, no napriek tomu, ako to dopadlo, sa veci nejako utriasli. Pachuť tragickej udalosti pomaly opadla a pominula. Život niečo napísal, nezostáva nič iné, iba to rešpektovať a žiť ďalej. Beriem to ako súčasť života. S Frantovým bratom Ondřejom som v telefonickom kontakte a vyzerá to, že sa drží. Preňho je situácia istotne ťažšia ako pre mňa.
Je teraz Ondřej sám v dome, kde spolu obaja žili?
Je v kruhu kamarátov a príbuzných a mám pocit, že preberá ťarchu zodpovednosti, akoby si začal vstupovať do svedomia aj čo sa týka pitia alkoholu. Otázka je, ako to pôjde ďalej. Hovorí sa, že zármutok ešte príde, lebo prvých šesť-osem týždňov je človek v akomsi ošiali, telo sa bráni a potom prídu nové, ťažké chvíle. Veľmi mu držím palce. Ako vraví vo filme on sám – smrť neexistuje, iba život.
Zasiahli ste do filmu po smrti Františka? Napríklad dodatočnými titulkami, aby ste príbeh dorozprávali?
Na konci filmu sme zaradili titulok bez komentára, kde je dátum narodenia a úmrtia Františka Klišíka. Toľko sa mi zdá korektné a správne vzhľadom na to, čo sa stalo. Náš film bol vlastne jeho poslednou veľkou snahou. Poslednou hviezdou, ktorú zapálil.
Pokročilo vyšetrovanie okolo jeho smrti?
Nemám konkrétne informácie, môžem len špekulovať. V rybníku, kde ho našli, boli kamene a rástlo tam vysoké tŕstie, zrejme si chcel odskočiť a padol do vody aj s ruksakom na chrbte. Voda mala síce iba poldruha metra a on vedel plávať – však som sa s ním kúpaval –, no pravdepodobne padol tak nešťastne, že sa párkrát nadýchol vody.
Všetko nasvedčuje tomu, že sa pošmykol na kameňoch. Šiel pozrieť kamaráta do Prahy rovno z Karlových Varov, kde mal náš film premiéru. Vystúpil na nesprávnej autobusovej zastávke, a tak išiel čakať do krčmy. Mal v sebe iba dve pivá, čo v jeho prípade bolo nezvyklo málo. Rybník bol hneď za krčmou, skrátka, blbá náhoda. Ešte hodinku predtým som s ním volal, aby som mu oznámil, že sme vo Varoch vyhrali hlavnú cenu. Najprv mu v krčme nechcel nikto veriť, vraj čo ten divný pustovník tára, potom zapli telku, v správach to práve opakovali a bola veľká radosť. Žiaľ, trvala krátko.
Predlohou k filmu vám bola knižka inšpiratívnych príbehov niekoľkých outsiderov. Prečo ste sa rozhodli práve pre Ondřeja a Frantu?
Knižku mi dal otec a vzal som si ju na dovolenku do Chorvátska. Pozri sa, vyzerá to ako scenár na dokumentárny film – hovorí mi. Hneď som ju zhltol a musel som s otcom súhlasiť. Dobrá látka, dobré uchopenie témy, príbehy z pomedzia a okraja spoločnosti, v nich čosi hrubé a zároveň láskavé a neuveriteľne originálne. Bratia mi z knihy vytŕčali ako špecifická dvojica od prvej chvíle – napokon, boli aj na obálke knihy, takže zrejme aj jej autori Aleš Palán a Jan Šibík cítili, že sú zdrojom najväčšieho úžasu. Predsa len, bratia Klišíkovci sú dvojčatá, podobajú sa na seba, to ich oproti ostatným ešte viac zvýrazňuje. Ich príbeh na mňa pôsobil nesmierne hravo. Postupne som sa utvrdzoval, že sú najlepšou predlohou na sfilmovanie.
Prečítajte si aj:
Magický príbeh dvojčiat ukáže, čo nás spája a rozdeľuje
Foto: Arsy Versy
Váš film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Nemuseli ste pri financovaní riešiť dilemu, či pôjde viac o český alebo slovenský film?
Stretol som sa počas nakrúcania s otázkou, prečo robím české témy. Ale ja to tak nevnímam, cítim sa jednoducho ako Európan a tak aj pracujem. Veď ide o európske peniaze, z ktorých vytvárame niečo, o čom sme presvedčení, že je dobré, užitočné, správne. Nech to nazývame akokoľvek, je to európske. Zaradenie na základe národnosti považujem za obmedzujúce. Čo najďalej od národného, radšej čo najbližšie k tvorivému.
Ako teda vnímate pomery finančných vkladov jednotlivých krajín do vašich filmov?
Robím len také, v ktorých mám ako režisér rozhodujúcu právomoc. Samozrejme, že do koprodukcií vstupujem, lebo inak by sa projekty vyfinancovať nedali. Zo slovenských peňazí sa nedá točiť päť rokov, to skrátka neexistuje. Koprodukciu vnímam ako príležitosť na kumulovanie prostriedkov pre väčší projekt, v ktorom mám viac času, nemusím podliehať ekonomickým tlakom a môžem sa zahĺbiť do témy. Považujem za úplne prirodzené, keď vo filmovom priemysle fungujú cezhraničné spolupráce a vzťahy nie sú nastavené len v rámci jednej republiky. Nemusíme si vysvetľovať, že to pomáha aj distribúcii filmov.
Čo robí podľa vás film slovenským?
Nechcem nad tým veľmi špekulovať. Kocky bývajú hodené rôzne, niekde sa finančná minorita úplne stratí, lebo ju na prvý pohľad nevidno, a pritom tam v maximálnej miere je. Keď sa človek opýta, kde je ten slovenský podiel, alebo si prečíta titulky, zistí, že ho tvoria napríklad ľudia za kamerou či v kostymérňach a v strižniach, zvukári, lokátori a podobne. Potom sú tu aj opačné príklady, povedzme rakúsko-slovenský film Perla, v ktorom sa príbeh silno viaže na naše územie a máme v ňom parádny výkon mnohých slovenských hercov a herečiek, takže minoritný finančný podiel Slovenska je veľmi viditeľný. Povedzme si otvorene, čo robí film „slovenskejším“ ako herectvo a jazyk?
Čo by podľa vás malo byť rozhodujúcim kritériom pri hodnotení filmu?
Kvalita a merateľné výsledky. Buď divácka úspešnosť alebo úspešnosť na festivaloch. Iné merateľné výsledky neexistujú. Samozrejme, sú aj veľmi špecifické formy artových filmov či rôznych filmových experimentov, ale aj tie sú merateľné, lebo aj pre tieto žánre existujú festivaly. Problém je, že mladí filmári, ktorí ešte majú šancu sa rozvíjať, dostávajú málo šancí a odchádzajú preč, najčastejšie do Prahy. Prepracovať sa na Slovensku k prvej finančnej podpore dokážu len tí so širokými lakťami, a pritom tu môže byť aj mnoho jemnejších ľudí, ktorí môžu byť umelecky oveľa ďalej, len neoplývajú toľkou asertivitou. Priúčajú sa jej postupne, ale míňa sa im čas, keď majú točiť filmy a pracovať na kariére.
A čo starší filmári?
Príležitosť si zaslúžia tí, čo už ukázali, že za verejné peniaze vedia nakrútiť kvalitný film a majú za sebou relevantné výsledky. Takže otázka, čo robí film slovenským, sa mi zdá zbytočná. A najmä, pozrite sa dnes na túto krajinu. Kto tu chce byť Slovák?
Môže to byť legitímna otázka z hľadiska zaznamenávania a dokumentovania histórie našej kinematografie.
To áno, ale keby sme hľadali odpoveď na otázku, kedy vznikol prvý slovenský film, moja by určite bola, že to nebol ten, čo vznikol za prvej Slovenskej republiky, ale ešte v Rakúsko-Uhorsku. A v tom prípade by to mohol byť aj prvý český, maďarský, rakúsky… A tak ďalej.
Z toho by sme sa mohli tešiť, ale vráťme sa k vášmu filmu. Spomínate si na prvú návštevu v dome bratov Klišíkovcov?
Keď sa náš štáb chystal na návštevu, poprosil som autora knihy Aleša Palána, aby minimálne na začiatku s nami do toho projektu vstúpil a pomohol nám dostať sa do sveta jeho knižných postáv. Nezačali sme žiadnym enormným tempom, za prvý rok sme mali možno desať natáčacích dní. V tom čase som práve dokončoval film Láska pod kapotou.
Ako ste si upresňovali predstavu o nakrúcaní?
Zvyčajne moje nakrúcanie trvá štyri až päť rokov a čím viac človek pozná látku, tým lepšie sa do nej vstupuje. Postupne sa začína orientovať vo vzťahoch postáv, v ich životoch, buduje veľmi intenzívny kamarátsky vzťah. V tom sa snažím byť čo najviac pravdivý, vznik filmu vnímam aj ako subjektívne odhaľovanie mojej schopnosti nazerať na život iných. Zároveň som nekompromisný, sledujem, kam ma postavy vedú a čo sa mi v ich príbehu samo ponúka.
Nikdy neviem vopred, aké to presne bude, a práve to ma z nejakého zvláštneho dôvodu baví. Baví ma nezastaviť sa pred ničím, nerobiť kompromisy. Povedal som to aj Ondřejovi a Frantovi a oni hneď na začiatku vyhlásili, že si nakrúcanie vôbec nevedia predstaviť. Že v knižke sa medzi ostatnými v pohode stratili, ale celé roky nakrúcania? Neexistuje. Vravím im – iba budem pozorovať, ako tu žijete, ako sa tu hádate a robíte všetko, čo k vášmu životu patrí, takto sa mi páčite.
Keď o nakrúcaní spätne rozprávate, cítiť z vás aj rutinu.
To je možné. Druhá vec je, akým spôsobom počas nakrúcania predpokladám kroky pri nadväzovaní vzťahov, z ktorých sa môže vyvinúť forma priateľstva. Také niečo sa vôbec nedá vopred odhadnúť. V prípade bratov Klišíkovcov to bolo naozaj veľmi intenzívne, hoci na začiatku som aj váhal, lebo som netušil, či do toho so mnou pôjdu. Napokon som ich presvedčil.
Ako boli bratia zbehlí v komunikácii?
Nemám pocit, že by mali problém komunikovať. Z nakrúcania sa vlastne stala hra, bola zábavná a dali sme si záležať na tom, aby nikomu nebola nepríjemná. Bratom som povedal, že kedykoľvek im čokoľvek bude prekážať, môžeme prestať. Chcel som, aby sa cítili úplne voľne. V prvom rade som sa musel naučiť s nimi koexistovať, to trvalo celý rok. A tie ďalšie tri roky boli ako jeden nádherný výlet. A pritom sme tam od rána do večera makali. Boli sme často veľmi unavení, ale zakaždým to bolo zvláštne povzbudivé, aj keď sa viackrát stalo, že mi telefonoval dnes už nebohý Franta, ako o celom filme silno pochybuje a ako sa mu všetko melie v hlave.
Vstupovali ste dlhodobo do ich intímnej zóny. Nemali ste s tým problém?
Bývali sme kúsok od ich obydlia, v hostinci pri Soumarskom moste, čo malo aj akýsi ochranný charakter. Točenie je vždy náročné a je lepšie mať zázemie inde ako priamo na pľaci. Ale robieval som si k nim hoci aj trojdňové výjazdy a viackrát som u nich nocoval. Vnímal som to ako slobodný proces. Taký, aký som ho chcel. Keď som povedal, že nadnes toho mám už plné zuby, alebo oni mi povedali, že už stačilo, tak sme nakrúcanie prerušili a pokračovali sme neskôr. Odišli sme vždy v pravý čas, aby sme sa neodcudzili, aby nakrúcanie bolo naďalej super, aby dianie malo dynamiku a aby nás to spolu zakaždým bavilo.
Stupňovala sa ich chuť otvárať sa?
Mám skúsenosť, že najpálčivejšie témy sa odhalia najneskôr. Vždy sa najprv ukazuje to krásne, uhladené. Aj bratia to mali v sebe: najprv upratali celý dom, snažili sa prejaviť v lepšom svetle. Chvíľami som mal pocit, že to nie je ono, v istých momentoch som ich dokonca prosil, aby neupratovali, keď prídeme, lebo chcem, aby boli svoji, ale potom som sa spamätal a vravím si, prečo by nemohli upratať, keď prídem? Veď aj to sú oni, keď upratujú. Možno som si myslel, že tá špina okolo nich vytvára autentickejší priestor, ale potom som zistil, že to vôbec nebolo podstatné. Podstatné bolo, ako sa vyvíjala naša hra, ktorá sa s tým spájala, nie nejaká moja predstava o ich autentickom prostredí. Veď čo je tu autentické? To slovo ma už ani nebaví.
Prečítajte si aj:
Foto: Arsy Versy
A ako si na túto otázku odpoviete?
Autentická je radosť. A tú sme mali, i keď sme tvorili v náročných podmienkach a všetci sme sa museli dokonale sústrediť. Odchádzali sme síce unavení, ale vždy veľmi pozitívne naladení. So zvukárom Adamom Matejom, dídžejom Gäpom, sme si vždy v aute hovorili – kokso, čo to zas bolo? To bola bomba!
Bratia mali medzi sebou viacero konfliktov. Ako ste ich zvládali? Nevťahovali vás do nich?
Rovnako ako láska, aj konflikt je súčasťou života. Súvisí s hĺbkou vzťahov, s ich pestovaním a ošetrovaním. Zároveň je základným stavebným kameňom filmového príbehu. Bez neho to skrátka nejde.
Ukázali sa vám bratia v inom svetle ako v knižnom príbehu?
Kniha mala tendenciu ich priestor skôr spiritualizovať, pôsobí ako návod pre mestského čitateľa na vstup do sociálneho priestoru na okraji spoločnosti. My sme vo filme predstavu o živote bratov skôr deromantizovali, napokon, strávili sme s nimi oveľa viac času, takže ponor do látky bol diametrálne odlišný. Balansovali sme niekde medzi rozprávkou o kráse života, konfliktom a tvrdou realitou, ktorú prinášajú sťažené podmienky.
V čom boli podmienky bratov Klišíkovcov reálne ťažké?
Je to život mimo kapitalistického zovretia. Ondřej a Franta nepotrebujú k životu veľké majetky, žiadne veľké prachy. Patria medzi ľudí, ktorí si vystačia naozaj s málom a veľa z toho, čo konzumujú, si dopestujú a dochovajú vlastnými rukami. A to ich v konečnom dôsledku oslobodzuje viac ako čokoľvek iné.
Sú to dvojčatá, ktoré sa neodpojili a zostali žiť spolu. Akoby svoj zrod z jedného vajíčka mentálne spečatili a potvrdili tým, že okrem rodinnej väzby a podoby ich spája ešte čosi iné. Ako by ste to opísali?
Čo sa týka telesnej schránky, čím boli starší, tým viac sa od seba odlišovali i keď ako jednovaječné dvojčatá sa od narodenia extrémne podobali. Ako autor som ich začal presne rozlišovať, no podľa reakcií si ich sedemdesiat percent ľudí, ktorí si film pozrú, pletie. Ponechali sme náhode, či ich niekto bude alebo nebude rozoznávať, a napokon to považujem pre náš príbeh za dobré.
A čo sa týka zmýšľania?
Pravda u nich stojí nad všetkým. Je to niečo, čo ich absolútne spája, no zároveň aj rozdeľuje. Jeden je nohami na zemi, uvažuje pragmaticky, má tendenciu vidieť svet pesimisticky a je vo svojej podstate tragéd, kým druhý je skôr rojko a človek, ktorý si myslí, že za každých okolností sa treba pokúsiť odpútať od zeme, lebo letieť – obrazne i doslova – sa dá v každom veku a rozpoložení. V týchto rozdieloch na seba bratia prudko narážali. Slobodu obaja veľmi velebili, no každý z nich si ju predstavoval inak. Pripomína mi to príbeh lásky – na začiatku vzťahu všetko súznie, potom sa začnú nezhody a napokon sa prejavia charaktery, no ľudia napriek tomu ostávajú spolu. Je to akési nepísané partnerstvo, ktoré svojím spôsobom funguje. A má dobrý koniec. Nie partnerstvo pre mier, ale pre pravdu.
Mali ste k niektorému z nich väčšie sympatie?
Postupne sa to vo mne menilo, najprv som mal radšej Frantu. Na konci nakrúcania som mal naopak zase radšej Ondríka. A po tom, čo sa stalo, po Frantovom básnickom zavŕšení života, sa to vo mne zase otáča. Ondrík tu zostal, je mi blízky. A Frantu budem mať stále rád, aj keď tu už nie je.
Čo určovalo váš osobný prístup počas nakrúcania?
Musel som pochopiť, komu o čo ide. Napokon, všetky témy, ktoré ma determinovali v názore, sa vo filme zobrazili. Frantu som mal radšej preto, lebo bol priamejší, dokázal formulovať myšlienky a zdalo sa mi, že je aj pre film a pre našu komunikáciu vhodnejší. Ondřej bol utiahnutejší, spočiatku som mal pocit, že z neho nič nevylezie, že s ním nenadviažeme živý kontakt, ale keď sa to neskôr podarilo, úplne ma to ohromilo. Prelomili sme bariéru a zrazu sme boli vo svete, v ktorom som ani nedúfal, že budeme. Aj z filmárskeho hľadiska ma prekvapovalo, kam až sme sa dostali, aké skryté komnaty nám zrazu otváral.
Čo dali bratia Klišíkovci vám ako človeku?
Dlho som si na túto otázku nevedel odpovedať. Keď nad ňou v posledných týždňoch uvažujem, zdá sa mi, že oni ako outsideri dokážu lepšie zhodnotiť, v akej dobe žijeme. Všetci sa tu tešíme, že máme blahobyt, pivečko, kofolku, zmrzlinku, a na to všetko treba peniaze. A oni sa na ten ekosystém, ktorý sme si vyvinuli, pozerajú trošku z inej perspektívy. Peniaze ohýbajú pravdu a oni sú inde. Chceli by byť síce súčasťou kapitalizmu, ale vyvinuli sa do polohy mimo a vďaka tomu majú špecifický pohľad na svet.
Podstatné je, že nepestujú v sebe závisť. Zároveň ste ich zachytili ako ľudí, ktorí spoločenské dianie okolo seba sledujú a prejavujú triezve názory. Pred rokom 1989 boli priamymi účastníkmi protikomunistického boja.
Sú to jednoznačne prozápadne mysliaci ľudia. Franta stál v novembri 1989 pri iniciatíve Občianskeho fóra na Šumave, vo Volaroch, teda v obci, do ktorej spadá aj ich dom. Priatelili sa s Václavom Havlom, poznali pražský underground a boli v tejto komunite známi. Mali úplne jasno v tom, na akú stranu patria. Napokon je to evidentné, keď vo filme hovoria: „Putin, to je iba taký nudný zmrd. Kolik ich je na světě…“
Čo podľa vás najviac ovplyvnilo ich občianske postoje?
Bratia Klišíkovci sa narodili v sudetských barakoch na Šumave. Ich predkovia boli prisťahovalci, patrili do komunity rumunských Slovákov, ktorých po druhej svetovej vojne nalákali z Rumunska do Čiech na pár kíl cukru a vsugerovali im vidinu zasľúbenej bohatej zeme, kde sa budú venovať pestovaniu plodín. Predtým boli zvyknutí žiť kdesi na delte Dunaja v bohatých agrokultúrach, a zrazu ich vysadili v nadmorskej výške sedemsto metrov, kde sa nedali dopestovať ani zemiaky. Bratia Klišíkovci majú tieto šoky stále v krvi. Prakticky od malička ich považovali za neprispôsobivých vyvrheľov, nezapadali do tohto sveta, a oni si už vtedy začali budovať svoj punkový charakter, sami si razili cestu. A keďže sa im nedarilo ani v škole, vzdelávali sa sami. Kúpili si knižky, čítali filozofiu zo všetkých možných pohľadov.
Boli skúsenými partnermi do filozofických diskusií?
Nedosahujem ani desatinu ich nadobudnutého svetonázoru z literatúry, až som sa hanbil, keď som sa s nimi rozprával, nechápal som, kde to všetko nabrali. Ich výnimočná vzdelanosť bola po celý čas silne prítomná. Do popredia zároveň vystupovala ich mladícka snaha vziať život do vlastných rúk a učiť sa napriek nepochopeniu okolia. Zrejme takto nadobudli presvedčenie o pravde ako najvyššej hodnote. A veľký vplyv musela mať aj rodina – ich otec bol veľmi pragmaticky mysliaci muž a vážený občan, nepísaný starosta regiónu, ktorého ľudia rešpektovali, aspoň podľa informácií, aké sa ku mne dostali.
Hovoríme o ich úsilí byť nezávislými od konzumného spôsobu života. Popri tom stále pijú alkohol, fajčia marihuanu… Ako to ide dokopy?
Pre mňa sú to takí českí Indiáni. Samozrejme, alkohol je škodlivá vec a je to droga rovnako ako marihuana, ale vyvolávajú tú magickú štvrťhodinku, keď sa v človeku stelesní pocit, pre ktorý si doping doprial. Keďže bratia prijali alkohol ako formu života, výtrysky ich energie sa dejú práve v spojitosti s drogou. Ja som proti tomu nešiel.
Vedeli ste ich úvahy prijať ako relevantné?
Keď sa človek pred vami trasie kvôli alkoholu, máte tendenciu myslieť si, že to už preháňa, ale prijali sme to ako fakt, ako podobu iného sveta, do ktorého nemáme prečo prehovárať, je to ich rozhodnutie, sú to ich životy. Rešpektovali sme ich takých, akí sú, dokonca nám to prestalo byť zvláštne, vzali sme to ako voľbu. Nehovorím, že som bol rád, že pijú, veľakrát sme boli aj nešťastní, či to už nie je príliš, pretože sme na vlastné oči videli, ako alkohol vplýva na ich konanie, na celý ich život. Mali to však v rukách, rozhodli sa tak, ako sa rozhodli. Alkohol k nim patril rovnako ako záhrada k ich domu a bol vlastne aj jednou z ciest, ako sa k nim priblížiť. Hlbšie do problému alkoholizmu som si nedovolil zachádzať.
Podmienky, ktoré si bratia zvolili, neboli pre intímne partnerstvo lákavé. Vo filme viackrát prejavujú ľútosť nad tým, že ostali bez žien a že skončili časy, keď sa s nimi vôbec mohli stýkať. Ondřej opísal aj svoj najbolestivejší životný moment so ženou a spätne tým vyjadril nesmiernu citlivosť. Ako ste to vnímali?
Práve v tom bol Ondřej krásny, že nepovedal veľa, otváral sa pomaly, ale napokon zasiahol srdce. Aj jeho brat Franta to tak videl a viackrát opakoval – brácha, to je srdciar, a ja som zase ten, čo chce ľuďom ešte niečo povedať.
Keď sa bratstvo stáva bremenom, jeden musí odísť – odznelo vo filme. Akoby predznamenal predčasnú smrť jedného z bratov. Nebáli sa o nej s nimi hovoriť?
Tým, že razili život, aký razili a párkrát sa už ocitli na pokraji smrti, pripravovali sa na smrť viac než ktokoľvek iný, koho poznám. Boli chvíle, keď som naozaj pochyboval, či film dokončíme, veď medzitým vypukol aj covid a v tých končinách nechceli ľudia prijať, že existuje, hoci im susedia umierali. Franta si myslel, že Ondřej umrie skôr, lebo pije viac. Zároveň chcel už dávnejšie odísť, lebo stále mal pocit, že keď Ondřejovi hodí na hlavu celé hospodárstvo, ten sa bude musieť postaviť na nohy, prestane piť a udrží sa v akom-takom poriadku. Preto sa Franta viackrát vyparil, odišiel do Indie, potom aj do Ameriky a nikto o ňom nevedel. Neraz mal namále – raz ho v Brne dobili tak, že mu zostala na hlave obrovská jazva. Osud to napokon zariadil po svojom.
