Ondřej a Franta žili mimo kapitalistického zovretia. V dokumente Raději zešílet v divočině objavili radosť.
Režisér Miro Remo nakrúcal svoj najnovší film niekoľko rokov. Trpezlivo navštevoval bratov Klišíkovcov – outsiderov, ktorí na samote v šumavskom kraji spravovali gazdovstvo, nažívajúc vo zvláštnej dynamike s prírodou a so sebou samými. Ich príbeh hovorí o jasnom pohľade na svet a o spolužití, v ktorom sa nepestuje partnerstvo pre mier, ale pre pravdu. Film Raději zešílet v divočině získal v júli hlavnú cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, no radosť z úspechu sa vzápätí zmenila na žiaľ, lebo František, jeden z bratov, nešťastnou náhodou zomrel. Do slovenských kín prichádza aj s týmto osudovým dôvetkom.
Ako prežívate obdobie po festivale v Karlových Varoch?
Prvé dni boli naozaj nepríjemné, veľkú radosť vystriedal veľký žiaľ, ale psychická rekonvalescencia prebehla napodiv rýchlo. Až ma prekvapilo, s akou ľahkosťou som sa popasoval so správou o Frantovej smrti. Ťažko sa mi o tom hovorí, no napriek tomu, ako to dopadlo, sa veci nejako utriasli. Pachuť tragickej udalosti pomaly opadla a pominula. Život niečo napísal, nezostáva nič iné, iba to rešpektovať a žiť ďalej. Beriem to ako súčasť života. S Frantovým bratom Ondřejom som v telefonickom kontakte a vyzerá to, že sa drží. Preňho je situácia istotne ťažšia ako pre mňa.
Je teraz Ondřej sám v dome, kde spolu obaja žili?
Je v kruhu kamarátov a príbuzných a mám pocit, že preberá ťarchu zodpovednosti, akoby si začal vstupovať do svedomia aj čo sa týka pitia alkoholu. Otázka je, ako to pôjde ďalej. Hovorí sa, že zármutok ešte príde, lebo prvých šesť-osem týždňov je človek v akomsi ošiali, telo sa bráni a potom prídu nové, ťažké chvíle. Veľmi mu držím palce. Ako vraví vo filme on sám – smrť neexistuje, iba život.
Zasiahli ste do filmu po smrti Františka? Napríklad dodatočnými titulkami, aby ste príbeh dorozprávali?
Na konci filmu sme zaradili titulok bez komentára, kde je dátum narodenia a úmrtia Františka Klišíka. Toľko sa mi zdá korektné a správne vzhľadom na to, čo sa stalo. Náš film bol vlastne jeho poslednou veľkou snahou. Poslednou hviezdou, ktorú zapálil.
Pokročilo vyšetrovanie okolo jeho smrti?
Nemám konkrétne informácie, môžem len špekulovať. V rybníku, kde ho našli, boli kamene a rástlo tam vysoké tŕstie, zrejme si chcel odskočiť a padol do vody aj s ruksakom na chrbte. Voda mala síce iba poldruha metra a on vedel plávať – však som sa s ním kúpaval –, no pravdepodobne padol tak nešťastne, že sa párkrát nadýchol vody. Všetko nasvedčuje tomu, že sa pošmykol na kameňoch. Šiel pozrieť kamaráta do Prahy rovno z Karlových Varov, kde mal náš film premiéru. Vystúpil na nesprávnej autobusovej zastávke, a tak išiel čakať do krčmy. Mal v sebe iba dve pivá, čo v jeho prípade bolo nezvyklo málo. Rybník bol hneď za krčmou, skrátka, blbá náhoda. Ešte hodinku predtým som s ním volal, aby som mu oznámil, že sme vo Varoch vyhrali hlavnú cenu. Najprv mu v krčme nechcel nikto veriť, vraj čo ten divný pustovník tára, potom zapli telku, v správach to práve opakovali a bola veľká radosť. Žiaľ, trvala krátko.
Predlohou k filmu vám bola knižka inšpiratívnych príbehov niekoľkých outsiderov. Prečo ste sa rozhodli práve pre Ondřeja a Frantu?
Knižku mi dal otec a vzal som si ju na dovolenku do Chorvátska. Pozri sa, vyzerá to ako scenár na dokumentárny film – hovorí mi. Hneď som ju zhltol a musel som s otcom súhlasiť. Dobrá látka, dobré uchopenie témy, príbehy z pomedzia a okraja spoločnosti, v nich čosi hrubé a zároveň láskavé a neuveriteľne originálne. Bratia mi z knihy vytŕčali ako špecifická dvojica od prvej chvíle – napokon, boli aj na obálke knihy, takže zrejme aj jej autori Aleš Palán a Jan Šibík cítili, že sú zdrojom najväčšieho úžasu. Predsa len, bratia Klišíkovci sú dvojčatá, podobajú sa na seba, to ich oproti ostatným ešte viac zvýrazňuje. Ich príbeh na mňa pôsobil nesmierne hravo. Postupne som sa utvrdzoval, že sú najlepšou predlohou na sfilmovanie.
Váš film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Nemuseli ste pri financovaní riešiť dilemu, či pôjde viac o český alebo slovenský film?
Stretol som sa počas nakrúcania s otázkou, prečo robím české témy. Ale ja to tak nevnímam, cítim sa jednoducho ako Európan a tak aj pracujem. Veď ide o európske peniaze, z ktorých vytvárame niečo, o čom sme presvedčení, že je dobré, užitočné, správne. Nech to nazývame akokoľvek, je to európske. Zaradenie na základe národnosti považujem za obmedzujúce. Čo najďalej od národného, radšej čo najbližšie k tvorivému.
Ako teda vnímate pomery finančných vkladov jednotlivých krajín do vašich filmov?
Robím len také, v ktorých mám ako režisér rozhodujúcu právomoc. Samozrejme, že do koprodukcií vstupujem, lebo inak by sa projekty vyfinancovať nedali. Zo slovenských peňazí sa nedá točiť päť rokov, to skrátka neexistuje. Koprodukciu vnímam ako príležitosť na kumulovanie prostriedkov pre väčší projekt, v ktorom mám viac času, nemusím podliehať ekonomickým tlakom a môžem sa zahĺbiť do témy. Považujem za úplne prirodzené, keď vo filmovom priemysle fungujú cezhraničné spolupráce a vzťahy nie sú nastavené len v rámci jednej republiky. Nemusíme si vysvetľovať, že to pomáha aj distribúcii filmov.
Čo robí podľa vás film slovenským?
Nechcem nad tým veľmi špekulovať. Kocky bývajú hodené rôzne, niekde sa finančná minorita úplne stratí, lebo ju na prvý pohľad nevidno, a pritom tam v maximálnej miere je. Keď sa človek opýta, kde je ten slovenský podiel, alebo si prečíta titulky, zistí, že ho tvoria napríklad ľudia za kamerou či v kostymérňach a v strižniach, zvukári, lokátori a podobne. Potom sú tu aj opačné príklady, povedzme rakúsko-slovenský film Perla, v ktorom sa príbeh silno viaže na naše územie a máme v ňom parádny výkon mnohých slovenských hercov a herečiek, takže minoritný finančný podiel Slovenska je veľmi viditeľný. Povedzme si otvorene, čo robí film „slovenskejším“ ako herectvo a jazyk?
Čo by podľa vás malo byť rozhodujúcim kritériom pri hodnotení filmu?
Kvalita a merateľné výsledky. Buď divácka úspešnosť alebo úspešnosť na festivaloch. Iné merateľné výsledky neexistujú. Samozrejme, sú aj veľmi špecifické formy artových filmov či rôznych filmových experimentov, ale aj tie sú merateľné, lebo aj pre tieto žánre existujú festivaly. Problém je, že mladí filmári, ktorí ešte majú šancu sa rozvíjať, dostávajú málo šancí a odchádzajú preč, najčastejšie do Prahy. Prepracovať sa na Slovensku k prvej finančnej podpore dokážu len tí so širokými lakťami, a pritom tu môže byť aj mnoho jemnejších ľudí, ktorí môžu byť umelecky oveľa ďalej, len neoplývajú toľkou asertivitou. Priúčajú sa jej postupne, ale míňa sa im čas, keď majú točiť filmy a pracovať na kariére.
A čo starší filmári?
Príležitosť si zaslúžia tí, čo už ukázali, že za verejné peniaze vedia nakrútiť kvalitný film a majú za sebou relevantné výsledky. Takže otázka, čo robí film slovenským, sa mi zdá zbytoč
