Filmový publicista Miroslav Ulman dodnes opatruje notes plný filmov, ktoré túžil za totality vidieť. Kedysi dokonca musel skladať skúšky, aby sa mohol stať členom filmového klubu. Dnes ho teší, že objavuje, čo všetko robia obce pre to, aby si ľudia aj v najzabudnutejšej dedine mohli pozrieť film.
Ako výskumník v bielom plášti začínal v Závodoch ťažkého strojárstva za čias, keď jeden počítač zaberal celú miestnosť. Osud však chcel, aby sa začal venovať filmu a zhromažďovaniu podkladov, ktoré s ním súvisia. Preto platí, že keď vám niekde taký údaj chýba, pokojne sa naňho obráťte. Dnes sa jeho obrovský archív informácií síce zmestí do mobilu, no o to väčší priestor potrebuje pre svoju zbierku kníh, časopisov, bulletinov, platní a všelijakých iných trofejí, bez ktorých si život nevie predstaviť.
Miroslav Ulman je skrátka zberateľ a funguje aj ako živá encyklopédia. Zamyslí sa, spomenie si, zavŕta sa do archívov, vyhľadá, zistí, sprostredkuje. Niekoľko desiatok rokov spracúva štatistiky o všetkom, čo sa v domácej aj zahraničnej audiovízii na Slovensku šuchne. Človek by neveril, že k tomu všetkému ho priviedli šport a kybernetika. Ako filmový publicista a redaktor viacerých filmových časopisov stihol popri tom prebrázdiť mnohé európske filmové festivaly a viesť rozhovory so svetovými hviezdami filmového plátna, na ktoré sa nezabúda.
Kedy ste sa stali takým veľkým fanúšikom filmu?
Začalo sa to vo Zvolene, odkiaľ pochádzam. Tam som začal chodiť do kina, neskôr do filmového klubu, ale zďaleka sa nedá povedať, že by sa môj stredoškolský život točil okolo filmov. Robil som atletiku a basketbal, po škole som mal každý deň tréning a cez víkend preteky alebo zápasy, takže iné som veľmi nestíhal, ani som sa neflákal. Akurát som počúval magneťák a občas zašiel za kamarátmi. O to radšej som bol, keď sa mi podarilo dostať aj do filmového klubu.
Ako to v ňom fungovalo?
Založili ho pri Dome kultúry ŽSR – železničiarov – a robil skvelú osvetu. Bol známy napríklad tým, že vydával bulletiny ku každému filmu. Filmy sa požičiavali z filmového ústavu. Premietali sa dobré veci a najmä bolo skvelé, že z bulletinov sme sa mohli okrem lektorského úvodu čo-to dozvedieť o danom filme, o jeho oceneniach, prečítať si profil režiséra a podobne. K takýmto informáciám sme sa inak nemali ako dostať. Keď som potom prišiel študovať do Bratislavy, hneď som hľadal čosi podobné.
A čo ste našli?
Bolo to v roku 1978. Mal som šťastie, že som sa krátko po príchode spoznal s Petrom Dubeckým a Petrom Paniakom, ten študoval to isté ako ja. Cez nich som sa dozvedel o filmovom klube, ktorý fungoval pri V-klube. Ale dostať sa tam dalo, iba ak ste zložili filmové prijímačky.
Prijímačky do filmového klubu? Čo to znamenalo?
Bolo to kvôli zníženiu počtu členov FK, pretože o členstvo bol veľmi veľký záujem. Museli sme písať testy o znalosti filmov, o hereckom obsadení a tak. Otázky zostavovali Peter Dubecký a Peter Paniak a mnohé z nich vraj boli oveľa ťažšie ako na pohovory na vtedajšiu Filmovú fakultu VŠMU. Keď ste uspeli, prijali vás. A potom ste mohli chodiť do klubu na projekcie s lektorskými úvodmi, ktoré robili Peter Mihálik, Štefan Vraštiak, Emil Lehuta, Laco Volko, Gizela Miháliková, Pavel Branko a mnohí ďalší.
Ako fungoval klub?
V utorok sa premietali dva filmy vo V-klube a vo štvrtok v Kultúrnom dome Nivy, kde je dnes Kino Nostalgia, neskôr v kine Pohraničník. Väčšinou to boli filmy, ktoré ste nemohli inde vidieť, načierno vyvezené z filmového ústavu. Člen klubu mohol chodiť napríklad na maďarské filmy alebo „kino morálneho nepokoja“. Klub pravidelne usporadúval aj besedy so zaujímavými ľuďmi. Takže som bol v podstate každý deň minimálne raz alebo dvakrát v kine. Popri škole, po večeroch, alebo keď práve neboli prednášky. A bolo tu ešte kino Mladosť, kde fungovala Filmotéka, tam som napríklad videl viaceré staršie francúzske, britské a ďalšie zahraničné filmy, ktoré sa v kinách už nepremietali.
Spomínate si na prvý silný filmový zážitok?
Nepamätám si presne. V čase, keď som bol malý, televízia vysielala najprv len pár hodín na jednom a od roku 1973 na dvoch programoch. Filmov tam veľa nebolo, a keď, tak len pre pamätníkov, potom v neskorších rokoch nejaká Angelika alebo Sandokan. Takže na filmy sa chodilo do kina, a mohlo sa chodiť iba na to, čo schválili do distribúcie. S partiou to však bola zábava. Postupne som zistil, že existujú aj iné filmy ako s Budom Spencerom a Terenceom Hillom či winnetouovky, čo bola, samozrejme, moja veľká láska, rovnako ako asi každého v tom čase.
Zaujali vás vtedy aj nejaké slovenské filmy?
Zásadným filmovým zážitkom boli pre mňa Obrazy starého sveta Dušana Hanáka. Ale už si nepamätám, či som ho videl ešte vo filmovom klube vo Zvolene alebo až v Bratislave. V časoch môjho dospievania vzniklo osem až desať slovenských hraných slovenských filmov. Z tých ma zaujali len Koncert pre pozostalých Dušana Trančíka a Ružové sny Dušana Hanáka. Staršie slovenské filmy, s výnimkou konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov, som videl v televízii ako filmy pre pamätníkov.
Asi ste túžili viac po tých zahraničných filmoch, že?
Áno, mal som mnoho túžob, založil som si malý notes, A5-ku, a doň som si písal všetky filmy, ktoré som veľmi chcel vidieť, ale nemohol som, pretože v Československu ich nepremietali.
Odkiaľ ste o nich vedeli?
Dostať sa k nejakým informáciám bolo vlastne takmer nemožné, mohol som si prečítať maximálne to, čo napísala z festivalu v Cannes napríklad pani redaktorka Eva Zaoralová v časopise Film a doba. Ale to bola väčšinou jedna veta o konkrétnom filme. Neskôr som sa dostal k Toeplitzovým Dejinám filmu, tam som sa už dozvedel o filmoch viac, ale väčšinou išlo o staré tituly z prvej polovice 20. storočia.
O nových filmoch sa u nás nepísalo. A cestovať sa nedalo nikam, maximálne do Maďarska, kam sme aj chodievali, aj keď sme nič nerozumeli, pretože sme chceli vidieť najmä hudobné filmy, ktoré sa hrávali v maďarskej filmotéke. Napríklad Led Zeppelin: The Song Remains The Same a podobne. Po príchode do Bratislavy som však pravidelne sledoval televíznu reláciu rakúskej ORF s názvom Trailer, ktorú moderoval svojím nezameniteľným hlasom Frank Hoffmann. A tam som získaval informácie aj o aktuálnych novinkách. Vždy som chcel odpovedať na záverečnú kvízovú otázku, lenže po skúsenosti s korešpondenčným lístkom Johnovi Lennonovi som tak nikdy neurobil.
To bude asi tá známa príhoda, ako ste mu kedysi napísali do New Yorku, aby vám poslal svoju novú platňu, ktorú v našich končinách nebola šanca zohnať, a na druhý deň u vás v byte zazvonila štátna bezpečnosť. Bola to tínedžerská revolta? Nenapadlo vám, že z toho môže byť problém?
Žiadna tínedžerská revolta. Skôr naivita. Bol to spontánny nápad, i keď sme tušili, že aj keby nám John Lennon ten album náhodou poslal, colníci by si ho asi nechali. V kútiku duše sme však dúfali, že jedného dňa príde. Keby sme ten korešpondenčný lístok vložili aspoň do obálky. Možno by sa k nemu dostal. Ale že by z toho mohol byť problém? To nás veru nenapadlo. Mali sme trinásť a nesťažovali sme sa na režim, na okupantov. Chceli sme len platňu. Navyše od človeka, ktorý v tom prehnitom kapitalizme bojoval za mier. Mimochodom, tento mesiac som si zohnal pôvodné vydanie tohto albumu Some Time In New York City z roku 1972 na vinyle.
Študovali ste kybernetiku. To vás bavilo?
Zdalo sa mi to najľahšie. Stačilo pochopiť a už ste to vedeli. Veľmi som sa nemusel učiť a mal som stále samé jednotky, až do vysokej školy. Dokonca, keď sme si v poslednom ročníku na gympli ešte mohli vybrať voliteľný predmet, ja som si vybral výpočtovú techniku. Vo výsledku to znamenalo, že som získal plus kvalifikáciu, čiže mal som aj stredné odborné vzdelanie.
To vás museli prijať bez prijímačiek, že?
Malo to tak byť, ale prebiehalo to nakoniec inak. Na ´matfyz´ brali ľudí bez prijímacích pohovorov, keď mali samé jednotky, alebo boli víťazi matematickej či fyzikálnej olympiády alebo majstri Slovenska v nejakom športe. Spĺňal som všetky tri podmienky. Takže na pohovory som sa vôbec nepripravoval, myslel som si, že len ukážem diplomy a som prijatý, môžem ísť domov. Lenže komisia povedala – sadnite si a píšte. Mohli totiž zobrať iba dvadsať ľudí, pričom nás tam bolo tridsaťdva a takmer každý bol na tom s úspechmi podobne ako ja. Dosť ma to zaskočilo. Našťastie som tie prijímačky spravil.
Neľutovali ste potom, že neštudujete umenie, keď vás tak bavilo?
Ani nie. Film a hudbu som bral len ako koníček, nie ako niečo, čím by som v budúcnosti mohol živiť rodinu. Inak, pôvodne som chcel študovať archeológiu, ale mal som problém s geológiu. A myslel som si, že by som sa k archeológii mohol vrátiť cez kybernetiku. To som už neskôr vzdal. A ostal som pri kybernetike. Priťahovala ma schopnosť počítačov spracovávať informácie a uľahčovať ľuďom prácu, či rýchlo riešiť množstvo matematických problémov. A keď im zadáte vhodné vstupné informácie, tie sa dajú zosumarizovať a následne je v nich možné vyhľadávať.
Ešte počas študentských rokov som si napríklad na magnetopáskových počítačoch cez dierne štítky, ktoré dnes určite nikomu nič nehovoria, vyrobil katalóg slovenských filmov, ktorý mám odložený dodnes. Dalo sa v ňom hľadať podľa názvu filmu, režiséra či roku výroby. Dnes je to už samozrejmosť, ale v polovici sedemdesiatych rokov niečo také u nás nebolo možné.
Ako ste prišli k údajom?
Cez časopis Filmový přehled a z katalógov, ktoré zostavoval nebohý Štefan Vraštiak. Boli to verejne dostupné informácie, akurát ich bolo treba vyhľadávať v registroch. Moje počítačové prehľady sa však netýkali len filmov. Na internáte sme napríklad dali dokopy aj všetky krčmy, o ktorých sme vedeli, že sa ich oplatí navštíviť. Do zoznamu sme vpísali oficiálny, prípadne ľudový názov, potom adresu, otváracie hodiny, aké pivo tam čapujú plus ešte nejakú špeciálnu poznámku. Keď potom prišla nedeľa večer a niekto chcel ísť v Bratislave na Budvar, tak si v našom zozname mohol vyhľadať, kam v ten večer ísť.
Takže ste vlastne skúšali, na čo praktické vám môže slúžiť počítač.
Také boli počiatky. Počítač, to bola velikánska kraksňa – potrebovali ste telocvičňu, chladenie, biely plášť, prezuvky… Veď si iste pamätáte Jáchyme, hoď ho do stroje! S dnešnou podobou počítača to nemalo nič spoločné.
Zužitkovali ste svoj odbor hneď po škole?
Začal som pracovať vo výpočtovom stredisku Závodov ťažkého strojárstva a neskôr som robil vedúceho v jednom výrobnom družstve. To, čo sme vkladali do počítača, predtým robili rýchlo píšuce tety na písacom stroji a namakali sa na tom. Vtedy ľudia vôbec nevedeli, čo môžu od práce na počítači čakať. Počítač však už dokázal vypárovať faktúry, teda tie, ktoré sú uhradené a ktoré ešte nie, počas niekoľkých sekúnd. Takto som začínal aj vo filmovom ústave v roku 1989.
Do akej konštelácie ste vstúpili?
V tom období sa ešte len zavádzala výpočtová technika. Keďže som študoval kybernetiku, ľahko ma zamestnali na pozícii, ktorá s ňou v ústave súvisela. Mal som šťastie, že ma posadili do kancelárie s pani Silviou Lackovou. Pôsobila aj ako asistentka mnohých režisérov a keby žila v inej dobe, určite by bola prvou skvelou slovenskou filmovou režisérkou. Asistovala dokonca Paľovi Bielikovi a dosť často mi o práci s ním rozprávala.
Prečo bolo šťastie s ňou sedieť?
Vo filmovom ústave bola tou, ktorá dlhé roky spracovávala do kartotéky všetky slovenské týždenníky. Navyše ako kultúrna referentka vybavovala aj lístky do divadiel a na koncerty pre zamestnancov, čo som veľmi rád využíval. Mojou úlohou bolo postupne jej prácu digitalizovať. Tento proces bol v tom čase úplne v plienkach. Žiadny internet, nič. Veľkou výhodou však bolo, že pani Lacková všetkých ľudí poznala, presne vedela, kto je kto, nemala problém kohokoľvek identifikovať na fotografiách.
Mojím kolegom bol aj Štefan Vraštiak. Od neho som sa napríklad dozvedel, ako sa zostavovala Malá encyklopédia filmu, ktorá vyšla vo vydavateľstve Obzor v roku 1974. Zoznamy filmov uvedených v československých kinách od roku 1945 v nej vznikli tak, že niekto ich naklepal na stroji, potom sa tie papiere film po filme postrihali na jednotlivé riadky – pásiky, tie vzápätí niekto ručne triedil, podľa abecedy lepil na papier, a napokon to niekto ďalší opäť naklepal, už v abecednom poradí. Hovorím si, to hádam nemyslíte vážne, veď toto už počítač urobí za vás! Vtedy však ešte funkciu počítača nikto nechápal.
Potom prišli časy T602-ky… Myslíte, že vašu prácu spojenú s filmom mohol robiť aj niekto iný?
Ten, kto absolvoval môj odbor. Išlo však aj o to, že som mal k filmom vzťah, vyznal som sa v nich a dosť som o nich vedel. Napriek tomu som sa veľmi vo filmovom ústave neohrial, lebo skôr, než som sa k niečomu dostal, stiahli ma inde, kde som počítač používal prakticky už len na písanie. Vrátil som sa až po deviatich rokoch a som tu odvtedy, ak dobre počítam, kumulovane 28 rokov.
Kam ste na tých deväť rokov odišli?
V októbri 1990 som spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi dostal ponuku od vydavateľa Miroslava Baranoviča, že v rámci mediálneho domu Euroskop založíme mesačník Film Fan. Súhlasil som a bolo to dobrodružstvo, ktoré sa po šiestich rokoch skončilo, lebo švajčiarsky majiteľ si povedal, že ten časopis nepotrebuje. S rozhodnutím súvisel aj zákaz reklám na alkohol a na cigarety, ktorý začal platiť v médiách, takže aj v novinách a časopisoch klesli príjmy z reklám.
Našťastie som sa hneď na to zamestnal v redakcii Ano. Bol to týždenník Klubu divákov TV Nova. Prinášal rozhovory s hviezdami televízie, informácie o pripravovaných programoch a seriáloch, ale v stánkoch sa vôbec nepredával, dal sa získať iba cez predplatné. Náklad mal asi 350 000 výtlačkov.
Taký náklad je dnes nepredstaviteľný, už vtedy to bolo mimoriadne číslo.
Boli to zlaté časy printových médií. Mojou prácou – keďže sme ešte stále nemali internet – bolo, že som prišiel raz za týždeň na poradu, dostal som k dispozícii diapozitívy, tie však väčšinou neboli nijako označené, takže som ich musel všetky prechádzať a identifikovať na nich ľudí, určiť, z ktorého filmu alebo seriálu sú a potom ponúknuť, ku ktorým filmom a seriálom môžem napísať článok.
Odišiel som domov, mal som naplniť dvanásť strán časopisu, a tak som od piatku do nedele písal. Od pondelka do stredy som mal voľno, vo štvrtok som opäť šiel na poradu. Takto som fungoval asi štyri roky. Medzitým vznikol priekopnícky webový časopis InZine a ešte predtým v roku 1997 aj Filmsite, ktorý sa stal jeho súčasťou a písal som v ňom o filme, čo bolo skvelé, lebo som sa ocitol medzi prvými redaktormi v krajine, ktorí mohli využívať internet. Keď som niečo aktuálne spracoval, nemusel som čakať, kým sa to zalomí a vytlačí, hneď som to mohol publikovať. A navyše aj komunikovať s čitateľmi.
A ešte som pracoval aj pre časopis Cinema, kde som písal reportáže z nakrúcania filmov a z festivalov. Väčšiu časť toho, čo som zarobil, som nevyužíval na nákup víl v Chorvátsku ani inde, ale chodil som z festivalu na festival, z koncertu na koncert. A príležitostne som písal aj recenzie do denníka SME.
To máte dnes určite bohaté osobné archívy. Aj si ich niekde uchovávate?
Ak myslíte archívy s podkladmi, keďže v tých časoch ešte nebol internet, tak tých mám plnú kanceláriu a ešte si prenajímam sklad v Petržalke. Ak myslíte archívy toho, čo som napísal tak tie veru nemám. Začal som si vystrihovať články, ale keď ich už bolo veľmi veľa, tak som to vzdal. Odhadujem, že by ich mohlo byť okolo dvoch tisícok.
Z vašich zlatých novinárskych čias je známa aj poradňa Doktor Divnoláska, rubrika, ktorú ste viedli. Akými otázkami vás čitatelia najviac prekvapovali?
Povedal som si, že keď ľudí niečo trápi, tak im pomôže doktor. A keďže to boli trápenia súvisiace s filmom, tak mi hneď napadol Kubrickov film Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu. Otázky boli rôzne. Čitatelia napríklad pátrali po filme, ktorý sa im páčil a chceli by ho vidieť znova, ale nepamätali si jeho názov. Zaujímal ich názov piesne pod záverečnými titulkami, alebo či sa v nejakom filme vyzliekla Jana Brejchová.
Niekedy som vedel odpovedať okamžite, ale stalo sa, že som pátral po odpovedi aj dva roky. Mrzí ma, že som nestihol odpovedať na otázku Petrovi Pišťankovi, môjmu šéfovi z InZine a filmovému a hudobnému nadšencovi. Počas náhodného stretnutia v električke sa na mňa obrátil s otázkou, ale odpoveď na ňu som zistil, bohužiaľ, až dva týždne po jeho smrti.
Aj táto komunikácia ukazuje, že ste nechceli ostať uväznený v číslach a štatistikách. Čo vám písanie dávalo?
Bavila ma práca so slovom. Mohol som premýšľať a formulovať svoje názory, priblížiť čitateľom film alebo jeho nakrúcanie či atmosféru filmového festivalu. Mal som možnosť stretávať sa s hviezdami a presviedčať sa o tom, že sú to úplne normálni ľudia rovnako ako vy alebo ja. Cítim, že dnes mi to chýba.
Na koho najradšej spomínate?
Zbierku osobností nemám spracovanú, bolo ich neúrekom. Skúšam si pospomínať, ale na mnohých a mnohé som už za tie roky zabudol. Často si hovorím, že už po prvých dvoch rozhovoroch som mohol skončiť, pretože som dosiahol métu, ktorá sa už nedá prekonať. Prvý domáci rozhovor som robil s Američanom Geneom Deitchom, držiteľom Oscara za film Munro, ktorý od roku 1959 žil a tvoril v Prahe. Prvý zahraničný rozhovor som mal s Jackom Nicholsonom. V jednom rozhovore som povedal, že keď mi Nicholson podal ruku, tak som si myslel, že si ju už ani nebudem umývať. A bola to pravda. Ale vydržal som len dva dni.
Máte v tomto rebríčku najpríjemnejší a najmenej príjemný rozhovor?
Jeden z dvoch najpríjemnejších rozhovorov som robil s hercom Edom Harrisom. Bol som posledný v rade z vybraných novinárov k filmu Truman Show, ktorý mal premiéru na festivale v Benátkach. Akreditoval som sa za český mesačník Cinema, a keď to Harris zistil, strávili sme okrem rozhovoru o filme mnoho času aj debatou o Václavovi Havlovi a o rozdelení Československa. Nerád sa fotím, a už vôbec nie s hviezdami, ale keď sa ma na konci rozhovoru Ed Harris opýtal, či sa nechcem s ním odfotiť, tak som súhlasil.
Druhý príjemný zážitok bol rozhovor so spevákom Chrisom Reom, ktorý nás vlani navždy opustil. Na rozhovor mi dali desať minút. Potom každých päť minút vošla do miestnosti jeho manažérka s tým, že pán Rea už bohužiaľ musí končiť, a on ju vždy poslal preč. Strávili sme spolu 45 minút vo veľmi príjemnom rozhovore a na záver mi napísal na booklet svojho CD venovanie, ktoré ma veľmi potešilo.
A nepríjemné spomienky? Tie asi ani nemám. Ak nejaké boli, radšej ich vždy vytesním z hlavy ako prvé. Zaskočila ma však režisérka Věra Chytilová. Keď som moderoval tlačovku k jej filmu Hezké chvilky bez záruky, zrazu sa ma uprostred nej pred všetkými začala pýtať na môj osobný život, akoby bola ona tou psychologičkou z filmu.
Ako vyzeralo vaše cestovanie, keď sme ešte nemali euro?
Bolo to často zábavné, ale inak dosť náročné. Časovo aj finančne. Bol som na voľnej nohe, a tak som si – ak som náhodou nebol služobne za festival – cestu, stravu aj ubytovanie platil sám. Často som cestoval autobusom. Keď som napríklad šiel na festival do Rotterdamu, mal som v niekoľkých plastových kazetách na kinofilm roztriedené rakúske šilingy, belgické a francúzske franky a holandské guldeny. Obchody ešte nebývali otvorené nonstop, tak som musel mať pripravené dostatočné množstvo bateriek do fotoaparátu a diktafónu, kazety na nahrávanie, perá, zvýrazňovače a iné potreby k práci.
Zaujímavé bolo, keď som cestoval do Londýna. Robil som vtedy v printovom mesačníku Film.sk a dostali sme ponuku na rozhovory s režisérom Petrom Segalom a hercami Lesliem Nielsenom a Priscillou Presley k filmu Bláznivá strela 33 a 1/3: Posledný trapas. Mal som letieť zo Schwechatu na londýnske Heathrow. Večer predtým som videl na ORF dokument o tom, ako teroristi v roku 1985 na letisku 13 ľudí zabili a 113 zranili. Povedal som si, že to sa opakovať nemôže. Do autobusu som si kúpil noviny a dozvedel som sa, že Spojené kráľovstvo patrí ku krajinám, ktoré najviac dbajú na platnosť pasu a vyžadujú ju minimálne 6 mesiacov od vstupu na územie. Pozrel som si môj pas a jeho platnosť končila šesť dní po prílete.
Nočná mora pasažiera. Čo ste urobili?
Povedal som si, že keď už mám zaplatenú letenku, priletím aspoň na Heathrow, pozriem sa, ako to tam vyzerá a vrátim sa späť. Normálne som pristál, vystúpil a čakalo ma stretnutie s imigračným dôstojníkom. Vedel som, že títo úradníci sú nároční a nevyspytateľní. Dal som pas do okienka a on sa ma opýtal:
