Čo definuje slovenský film? Tejto otázke a otázke minoritných koprodukcií sme sa venovali v prvej časti tejto témy. Víťazstvo Mira Rema na festivale v Karlových Varoch – vôbec prvé pre slovenského režiséra – pripomenulo, že aj česko-slovenský film nakrútený v Česku s českými protagonistami vie Slovensku spraviť dobré meno.
Skôr než sa dostaneme k názorom slovenských filmových profesionálok a profesionálov na to, čo je slovenské v slovenských filmoch a ako sa to prejavuje v minoritných koprodukciách, zostaňme na chvíľu na festivale v Karlových Varoch. Odpovede na podobnú otázku tu vlani medzi českými filmármi a filmárkami hľadali tvorcovia dokumentárnej ankety Projekt český film (2025). „Čo je české v českom filme?“ pýtali sa Marek Novák a Mikuláš Novotný. Sami na túto otázku nemali jednoznačnú odpoveď. „Možno, že (otázka) sama o sebe obsahuje vnútorné rozpory. Možno nie je správne nahliadať kinematografiu prizmou akýchkoľvek stereotypov tam, kde sú filmy osobné umelecké diela. Zároveň nám túto otázku v našej producentskej praxi často kladú,“ vysvetľovali v explikácii pre účastníkov a účastníčky ankety. Formálne sa inšpirovala filmom Wima Wendersa Izba 666 (1982). V ňom Wenders na festivale v Cannes nakrúcal v hotelovej izbe odpovede svetoznámych filmárov a filmárok. Pýtal sa ich na budúcnosť filmového umenia.
Čo je české v českom filme?
Českí (a slovenskí) filmári v Projekte český film spomínajú ako české špecifikum napríklad láskavý humor. Zároveň hovoria, že aj ostatné národy majú humor a myslia si, že je špecifický. V dobrom i zlom spomínajú Švejka. Volajú po autenticite a kritizujú zahľadenosť do seba. Podľa niektorých je český film málo odvážny či príliš zhovievavý a blahosklonný voči rôznym témam alebo problémom. To, čo a ako zobrazuje český film, ovplyvňuje aj FAMU. V ankete sa kritizujú pomery a podmienky tvorby. Ale tiež sa chváli húževnatosť mladej generácie, ktorá nakrúca aj napriek „pár chýbajúcim nulám v rozpočte“. A živí sa paralelnými prácami. „Myslím si, že to je na tom extrémne české, že si nejako poradíme. Aj napriek podmienkam, ktoré trebárs nepovažujem za úplne adekvátne,“ hovorí Marie-Magdalena Kochová. Filmárka, ktorej krátky film Veža (2025) sa dostal do semifinále študentských Oscarov v hranej kategórii. Nakrútila aj česko-slovenský celovečerný dokument Tá druhá (2024).
Césara aj nomináciu na Zlatý glóbus za česko-slovensko-francúzsky film Moja afganská rodina (2021) získala pred dvomi rokmi režisérka Michaela Pavlátová. Hoci má na konte aj hrané snímky (aj v koprodukcii so Slovenskom), venuje sa najmä animovanej tvorbe. V roku 1993 dokonca získala oscarovú nomináciu za krátky animák Řeči, řeči, reči… (1991). V dokumente Projekt český film hovorí, že v animovanom filme „to, či je to české alebo nie je, vôbec neriešime. Budujeme tam nové svety, ktoré nie sú ani české, ani iné, ktoré sú vlastne univerzálne. Zároveň som vždy rada, keď je tam niečo české obsiahnuté. Pretože tie filmy, ktoré majú niečo také lokálne, majú vždy lepšiu chuť, než keď sú vycizelované, aby sa páčili všetkým. A či sme českí alebo nie, tak to môže posúdiť niekto zvonka. To my nikdy nebudeme vedieť.“
Súčasť európskeho filmu
Režisérka Zuzana Kirchnerová natočila svoj hraný celovečerný debut Karavan (2025) v česko-slovensko-talianskej koprodukcii. V máji mal premiéru v Cannes v sekcii Istý pohľad.
„Ten kľúč, ako by som ja rada tvorila je, nechcem, aby to znelo arogantne, ale cítim sa byť skôr súčasťou európskeho filmu. Skôr v tom zmysle, ako vymedzujem európsky film proti americkému štúdiovému systému, kde je veľký dôraz na diváckosť a prehľadné, jasné rozprávanie, jasné emócie, jasné vyznenie. Myslím si, že toto máme v Európe všetci nezávislí filmári podobne. A je jedno, či je to komédia alebo psychologická dráma alebo trebárs nejaký ľahko žánrový film. Vďaka verejnému financovaniu aj vďaka európskym fondom je tu šanca rozprávať naozaj autorské individuálne a originálne príbehy. Myslím si, že to je dôležité,“ hovorí Kirchnerová v dokumente. A dodáva, že aj svojim študentom a študentkám na FAMU hovorí, aby hľadali v sebe to, čo je originálne. A nenapĺňali nejaké očakávania alebo šablóny.
Ak si vezmeme minority za svoje, tak nás budú reprezentovať
Krátky exkurz k susedom naznačuje, ako o „národnom“ elemente svojich filmov uvažujú v Česku. Ako o ňom uvažujeme na Slovensku? Domácim filmovým profesionálom a profesionálkam z oblasti teórie i praxe sme položili niekoľko otázok. Pýtali sme sa ich, kedy sú minoritné koprodukcie zmysluplné. Reprezentujú slovenskú kultúru? „Ak si vezmeme minoritné koprodukcie za svoje, tak nás budú reprezentovať. Ak sa budeme tváriť, že to nie sú slovenské filmy, tak nás reprezentovať nebudú,“ hovorí riaditeľ Národného kinematografického centra – Slovenského filmového ústavu Rastislav Steranka.
Pýtali sme sa tiež, či by mal mať slovenský film v koprodukcii nevyhnutne národný rozmer. Alebo postačí tvorivý a profesionálny prínos? A osoží Slovensku aj koprodukcia bez viditeľných slovenských prvkov? Takisto nás zaujímalo, či minoritné koprodukcie prispievajú k posilneniu značky Slovenska vo svetovej kinematografii? A aké kritériá by mali rozhodovať pri prideľovaní podpory minoritným koprodukciám zo strany Audiovizuálneho fondu v programe 1?
Na naše otázky odpovedali Vladimír Burianek, Zuzana Gindl-Tatárová, Peter Kerekes, Juraj Krasnohorský, Viera Langerová, Zuzana Mistríková, Katarína Mišíková, Agata Novinski, Ivan Ostrochovský, Mátyás Prikler, Rastislav Steranka, Marta Šuleková, Marian Urban, Miro Ulman a Jakub Viktorín. Ich odpovede uverejňujeme v abecednom poradí.
