Slovenské filmy MIKI a ČERNÁK vstúpili do kín v období, keď v našej názorovo rozdelenej spoločnosti čoraz viac hrozí príklon k legitimizácii zločinov zastrešených politickou agresiou. V priebehu niekoľkých mesiacov sa oba stali komerčne najúspešnejšími titulmi v dejinách slovenského filmu v ére samostatnosti. Pozreli sme sa na ich kampaň, prínos a mediálny dosah. Boli sme zvedaví, čo vniesli do širšej diskusie, ako ich prijali odborníci a kedy môžeme hovoriť o zneužívaní umenia.

Filmový príbeh v dvoch častiach vznikol podľa scenára Mira Šifru v réžii Jakuba Kronera. Hovorí o tom, ako sa v minulosti vďaka napojeniu na slovenské vládne špičky vybudovala mafiánska sieť, v ktorej uviazlo a rukou chladnokrvných vrahov predčasne prišlo o život mnoho ľudí. Oba filmy zároveň otvorili ďalšiu možnosť vracať sa k žijúcej osobe voľakedajšieho kráľa banskobystrického podsvetia Mikuláša Černáka ako predobrazu hlavnej postavy. Pri vzniku scenárov odsúdený sám asistoval.

Vyvažovanie komisie

Pri žiadostiach o dotáciu stála odborná komisia Audiovizuálneho fondu pred otázkou, či tieto projekty ako umelecké diela majú šancu výraznejšie vstúpiť do širokého povedomia o ceste slovenskej spoločnosti, alebo chcú skvelo obstáť v žánri filmovej gangsterky, či iba prispejú do kytice interpretovaných verzií príbehov o slovenskej mafiánskej minulosti, ktorá nemá konca.

„Snažím sa k námetu pristupovať bez predsudkov, no v scenári nenachádzam postavu, ktorá by vyvažovala antihrdinu Mikiho, ani hlbšie posolstvo, ktoré by potlačilo do úzadia priamočiary príbeh úspešného mafiána z 90. rokov,“ píše dramaturg Ondrej Starinský v hodnotení Audiovizuálneho fondu na žiadosť o dotáciu z roku 2020. Registračný systém uvádza, že filmový dvojprojekt, v tom čase vo fáze vývoja, nepresvedčil členov komisie o tom, že Slovensko potrebuje dva kinofilmy, ktoré chtiac či nechtiac „môžu vytvoriť Mikulášovi Černákovi pomníček, dokonca ešte počas života,“ hodnotila producentka Barbara Hessová.

MIKI napokon v roku 2023 získal dotáciu 337 500 eur. V súčasnosti sa pripravuje štvordielna televízna miniséria, ktorú fond podporil sumou 200 000 eur. V súčasnosti sa strihá a mala by byť dokončená do leta. Na jeseň ju uvedú TV JOJ a Česká televízia, zahraničným televíziám a streamovacím platformám ju produkcia začne ponúkať v máji počas festivalu v Cannes.

Ku vzniku minisérie sa komisia AVF slovami režiséra Antona Šulíka vyjadrila, že projekt v danej podobe „v sebe nesie tvorivú ambíciu a náročnosť pre tento divácky atraktívny žáner“ a vyslovila vieru, že „kvalita pripravenosti, stav rozpracovanosti, producentská odvaha a presvedčenie dovedú toto dielo do zdarného konca“.

MIKI a ČERNÁK (Slovensko/Česko, 2024, 2025)

* V slovenských kinách oba filmy dokopy v súčasnosti zaznamenávajú historicky najvyššiu návštevnosť a najväčšie hrubé tržby.
* Podľa údajov z Únie filmových distribútorov prvý videlo od premiéry v auguste minulého roka 378 694 divákov. Druhý si k 21. marcu 2025 v kinách pozrelo 400 289 divákov a zaznamenal hrubé tržby vo výške 3 263 349 eur.
* V počte divákov dosiahol viac ako 400-tisícovú návštevnosť iba film Bathory (réžia Juraj Jakubisko, 2008), ktorý v slovenských kinách videlo 432 300 ľudí.
* Titul Sviňa (réžia Mariana Čengel Solčanská, Rudolf Biermann, 2020) si ich do kín prišlo pozrieť 396 312.

Foto: Pubres/Joseph Marčinský

Maroš Hečko: Film som si nakoniec pozrel

V promo kampani sa diváci len postupne dozvedali o tom, že filmy budú dva. Diskusia prúdila aj cez sociálne siete. Rozhorčenú reakciu na familiárny názov MIKI zverejnil ešte pred premiérou filmu vo facebookovom statuse scenárista a producent Maroš Hečko. Vyjadril sa, že „robiť hrdinu filmu zo zabijaka, ktorý má na krku pravdepodobne viac ako tridsať vrážd, je stále nažive, sedí v Leopoldove a navyše žiada o predčasné prepustenie, je v dnešnej pohnutej dobe veľmi nešťastné“.

Pod statusom sa objavili desiatky komentárov, ozvali sa aj viacerí filmári, mnohí diskutujúci s názorom súhlasili, nie však všetci.

„Môj status k prvému dielu MIKI nebol o filme ani o jeho kvalitách,“ reaguje dnes filmár. „Neskôr som si ho pozrel v kine. Tam som zažil, ako sa niektorí chlapci v sále postavili a začali tlieskať v momente, keď Miki vpáli niekomu guľku do čela. Takže aj po zhliadnutí si stojím za tým, čo som v statuse napísal.“ 

Je presvedčený, že o masovom vrahovi, ktorý si filmami privolal obrovskú publicitu a čochvíľa ide žiadať súd o predčasné prepustenie, by sa filmy točiť nemali. „No asi sa to ľuďom páči. Chodia do kina a prvý diel je už hitom na Netflixe. Herci, tvorcovia filmu a producenti sú na ten úspech hrdí, ako počuť z médií,“ dodáva.

„Estetizovanie filmovým jazykom považujem za jeden zo zásadných problémov tohto projektu.“
Pavol Minár, mediálny analytik

Foto: PubRes/Anton Faraonov

Pavol Minár: Biznis model

Podľa mediálneho experta Pavla Minára sa už počas natáčania filmov MIKI a ČERNÁK s vidinou dobrého príbehu zámerne púšťali na verejnosť správy a informácie o tom, ako sa pracovalo so spisom odsúdeného, ako ho tvorcovia osobne navštívili vo väzení, ako sa s ním pri kreovaní charakteru postavy stretol hlavný herecký predstaviteľ a ako naňho odsúdený silno zapôsobil. Konzultácie s ním spomenul v rozhovoroch aj scenárista.

„Išlo o jednoznačný biznis model, ktorý sľuboval dobrú návštevnosť. Produkcia si zrátala, že ľudia začínajú chodiť na slovenské filmy, ktoré hovoria o našej minulosti, čo sme už mohli zaznamenať pri tituloch ako Únos, Sviňa či Vojna policajtov, a tak sa tvorcovia rozhodli ísť týmto smerom, pričom vedeli, že vo filmovom priemysle dobre fungujú žánrové filmy. Siahli teda po Černákovi a natočili žánrové dielo,“ hovorí pre Film.sk Pavol Minár. Ešte pred uvedením filmu jedna stávková kancelária ponúkala možnosť staviť si na to, že MIKI sa stane najnavštevovanejším slovenským filmom v ére samostatnosti.

Producentka Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes potvrdzuje, že chceli natočiť dobrý žánrový film. „Chceli sme využiť potenciál témy na to, aby sme hovorili o koreňoch korupcie, ktorá odvtedy takmer vycicala túto krajinu, a tak, aby tomu rozumeli mladí, ktorí 90. roky nezažili. Napriek tomuto úsiliu sa po celý čas stretávame s otázkami, či Mikuláša Černáka nepopularizujeme a nevytvárame z neho pozitívneho hrdinu.“

Zároveň argumentuje, že popularita Mikuláša Černáka je živená tridsať rokov bez ohľadu na ich projekt. Nedomnieva sa, že jeho heroizáciu spôsobili oni ako filmoví tvorcovia, naopak, do filmov podľa nej vniesli kontext, ktorý väčšinou chýba. „A to, že filmy ukazujú, ako sa zlo rodí a že je niekedy ťažké rozpoznať ho na začiatku, nie je ospravedlňovaním, ale upozornením na to, ako sami niekedy viac či menej vedome pomáhame tomu, aby zlo vykvitlo v plnej kráse.“

Zloduch alebo hrdina

Urobili teda tvorcovia zo zločinca hrdinu? Minár je ako marketingový stratég presvedčený, že ak si za hlavného predstaviteľa filmu vyberieme masového vraha, a najmä, keď to robíme žánrovými prostriedkami, musíme vopred rátať s tým, že časť populácie ho bude vnímať ako sympatického chlapa. Platí to podľa neho aj s ohľadom na skutočnosť, že tvorcovia nemohli predpokladať, ako sa vo verejnom diskurze bude násilie legitimizovať do tej miery, že „premiér bez mihnutia oka vyzve na tri facky pre stredoškoláka“.

Minára zaráža, že kľúčovou emocionálnou scénou prvej časti je, keď sa matka Černáková od syna Mikiho dozvie, že jej mladší syn opitý zomrel v aute. „A čo ostatné obete? Väčšina zmizla zo scény, akoby to bola bežná vec, ktorá patrí do žánru gangsterky. Kde je súcit s pozostalými a ľútosť pri desiatkach ďalších obetí, ktoré mafiáni skutočne zavraždili, odvliekli na neznáme miesta alebo im len tak odrezali hlavy? Estetizovanie filmovým jazykom považujem za jeden zo zásadných problémov tohto projektu.“

Zuzana Mistríková obhajuje svoj tím tým, že si bol vedomý citlivosti témy od úplného začiatku. So scenáristom Mirom Šifrom a režisérom Jakubom Kronerom viedla poctivé debaty o spôsobe, ako tému uchopiť, ešte kým sa pustili do vývoja. „Zvažovali sme mieru pri každom kroku. Dokonca sme odmietli financie zo zdrojov, ktoré neboli stopercentne transparentné, aby nemohol vzniknúť ani tieň podozrenia, že projekt je prepojený s podsvetím. Dopredu sme vylúčili akýkoľvek merchandising, strážili sme každú vetu, ktorá šla do verejného priestoru. Spravili sme všetko preto, aby filmy nedostali nálepku oslavnosti mafie ešte predtým, ako ľudia film uvidia,“ dopĺňa.

Inšpirované realitou

Pavol Minár vidí problém aj v druhej časti filmového príbehu, konkrétne napríklad v reportáži televízie Markíza z roku 1997 zinscenovanej jedna k jednej, ktorá zaznamenáva oslavu Černákových narodenín. Považuje to za jeden z momentov, keď tvorcovia dávajú otvorene najavo, že príbeh, ktorý ponúkajú, je reálny, a podporujú jeho slovenskosť, teda fakt, že sa udial na Slovensku. Podľa jeho názoru takto v kontexte filmového príbehu tvorcovia Černáka heroizujú.

„Keď potom prišli na filmy negatívne reakcie, ostali zaskočení, následne začali tvrdiť, že ide o filmové rozprávanie, ktoré vlastne nemusí verne stvárňovať realitu. Ale ako sa toto tvrdenie má napríklad v súvislosti s tým, že pri tvorbe filmu skúmali autentický spis?“ hovorí.

Komunikácia produkcie bola od začiatku nastavená tak, že nereagovala na negatívne reakcie. Spomínanú televíznu reportáž vníma producentka ako jeden z ikonických a všeobecne známych záznamov súvisiacich s Mikulášom Černákom a uvádza, že ju v spracovaní príbehu reálneho človeka nemohli ignorovať. „Každú situáciu vo filme, každé slovo – okrem vedomej citácie reportáže – napísal scenárista, prihliadajúc na právne a etické súvislosti, ktoré bolo treba v každom kroku riešiť. Jednotlivé filmové postavy sú realitou len inšpirované, niektoré dokonca vznikli spojením viacerých predobrazov, iné sú úplne fiktívne.“

Zuzana Mistríková: Autenticita je nevyhnutná

Producentka ďalej pripomína, že všeobecne vieme, za akými skutkami Mikuláš Černák stojí, hoci nevieme, ako sa veci v skutočnosti odohrali. To, že dnes vnímame dianie vo filme ako prirodzené, vníma ako výsledok skvelej scenáristickej práce Mira Šifru a následne režiséra, celého tvorivého štábu a hercov.

„Vo filme predovšetkým budujete dramatický príbeh. Nakrútili sme filmy o udalostiach 90. rokov a ich dobová autenticita je nevyhnutná. V oboch sme veľmi dôsledne budovali ich vyznenie,“ prízvukuje Mistríková s tým, že vlna publicity v prípade Mikuláša Černáka neutícha už tri dekády a súd o jeho podmienečnom prepustení rozvíril ďalšiu.

Dodáva, že oba filmy hovoria o udalostiach, po ktorých uplynulo už viac času, než ako nás okupovali vojská Varšavskej zmluvy či existovala Československá republika. Myslí si, že uplynulý čas je dostatočný, aby sme sa mohli na veci pozrieť s odstupom, a to, že Mikuláš Černák žije, podľa nej na veci nič nemení.

„Som presvedčená, že máme mladej generácii ukázať, v čom sme počas 90. rokov žili. A ak chceme ich pozornosť, musíme im to ukázať spôsobom, ktorý ich zaujme.“

Mali sme tu Kájínka

To, že filmy o reálnych zločincoch si žijú vlastným životom, potvrdili vo svete napríklad Zodiac (r. David Fincher. 2007) či v poslednom čase diela o masovom vrahovi Andersovi Breivikovi (Utøya, 22. júla, r. Erik Poppe, 2018; 22. júla, r. Paul Greengrass, 2018, či seriál Deň, ktorý zmenil Nórsko, r. Pål Sletaune, Sara Johnsen, 2020) a mnohé ďalšie. Charakter ich scenárov zakaždým určuje nielen prístup tvorcov k spracovaniu dostupného materiálu, ale aj spoločenská atmosféra a aktuálny stav kriminálneho prípadu.

Podobný mediálny scenár ako v prípade gangsteriek o Černákovi prebiehal v minulosti v súvislosti s českým filmom Kájínek (réžia Petr Jákl, 2010), ktorý vyvolal kontroverzné reakcie, pričom tvorcom sa vytýkalo, že recidivistu a vraha heroizujú, romantizujú, ako aj konšpirovanie, že je obeťou väčšieho sprisahania „vrchnosti“. Jiří Kájínek je dnes po prezidentskej milosti už na slobode a je z neho celebrita. Podľa médií mu film a kniha, ktorú o sebe napísal (jej náklad sa úplne vypredal), pomohli slušne si finančne prilepšiť.

„Som presvedčená, že máme mladej generácii ukázať, v čom sme počas 90. rokov žili. A ak chceme ich pozornosť, musíme im to ukázať spôsobom, ktorý ich zaujme.“
Zuzana Mistríková, producentka

Foto: PubRes/Joseph Marčinský

Kristína Kúdelová: V príbehu nenastal posun

Médiá reagovali na informácie o oboch Kronerových filmoch, prirodzene, v rôznej miere a kvalite. V relevantných denníkoch vyšli najmä recenzie a rozhovory s protagonistami so snahou zachytiť proces vzniku. Pri uchopení problému so širokým spoločenským aj politickým presahom sa však ukázalo, že nájsť nezávislých respondentov mimo okruhu tvorcov a protagonistov, ktorí by neboli nijako politicky či korupčne zdiskreditovaní, je náročná úloha.

„Keďže filmy zhodnotila naša sekcia Closer a mala aj rozhovor s hlavným predstaviteľom Milanom Ondríkom a príloha TV Oko zas priniesla rozhovor so scenáristom Mirom Šifrom, snažili sme sa z redakcie denníka osloviť niekoho, kto by sa na ne pozrel zvonka. Najradšej by sme boli, keby mal s prípadom priame skúsenosti,“ hovorí pre Film.sk filmová redaktorka denníka SME Kristína Kúdelová. Ako ďalej uvádza, nakoniec sa dohodli na stretnutí s bývalým policajným prezidentom Štefanom Hamranom, ktorý svojho času velil skupine zaisťujúcej bezpečnosť pri presunoch odsúdeného z väzby na súdne pojednávania.

„Navyše pozná kontext a je schopný hlbokej analýzy,“ upresňuje redaktorka. „Po prvej časti sa nám zdalo, že film len málo hovorí o kontexte, v ktorom Černák pôsobil, respektíve, nehovorí o ňom vôbec, dohodli sme sa teda, že sa porozprávame po druhej časti. Aj po nej sa však ukázalo, že naša debata by bola bezpredmetná, pán Hamran by nemal čo hodnotiť, keďže ani v pokračovaní príbehu nenastal posun. Polícia, vyšetrovatelia, súdnictvo či tajná služba v ňom ostali prakticky neviditeľní. Uverejnili sme teda klasickú recenziu. Myslíme si, že dané pokrytie takémuto typu filmu v našom denníku zodpovedá. Ide o vydarené žánrové dielo, v ktorom je zhodou okolností hlavným hrdinom skutočný človek, no k spoločenskému diskurzu – i keď v súčasnosti celkom horúcemu – nijako neprispel.“

Kritérium scenára

Tvorcovia filmov MIKI a ČERNÁK dodatočne vyzývali cez médiá ľudí, aby sa sami rozhodli, či filmy heroizujú predobraz hlavnej postavy. Analytik Pavol Minár vníma tento prístup skôr ako nervóznu reakciu než vhodne zvolenú komunikáciu.

Hoci si nemyslí, že cieľom produkcie bolo urobiť z Černáka dobrého chlapíka, stále nechápe spôsob, akým filmový tím kreoval scenár. „Producentka Zuzana Mistríková v jednom rozhovore spomína, ako s Černákom konzultovali scenár v duchu, aby bol film dobrý. Zároveň však hovorí, že preto, aby v ňom postava nevyznela komicky, niektoré Černákove zásahy v scenári neakceptovali. Čo je teda v scenári pre tvorcov kritérium?“ pýta sa Minár.

Scenár má podľa neho silnú aj slabú stránku. Tou silnou je, že používa kódy a princípy žánrového filmu – gangsterky, čím vznikol „výborný produkt s perfektnou hudbou, peknými obrazmi, štýlovými retro kostýmami“. No potom je tu slabá stránka – v scenári sa síce zjavia odvolávky na niektoré reálne mená alebo na Mečiarovu stranu HZDS, ale bez hlbšieho vysvetlenia. „A tak aj tieto prvky niekto môže prijímať len ako bežné dianie a prestáva vnímať, že ten akože zlý, ktorému sa v gangsterkách zvyknú držať palce, je reálny mnohonásobný vrah,“ upresňuje.

„Nerozumiem úplne, ako súvisí zrozumiteľnosť dobového kontextu s pochopením, či ide o mnohonásobného vraha,“ bráni sa Mistríková. Zorientovaní diváci nájdu podľa nej vo filme odvolávky na konkrétne politické udalosti. Mladší diváci zase nemusia vedieť, o čom bolo referendum, ale vidia politické kupčenie a prepojenie politiky s mafiou. „Joker je predsa klasickým filmovým antihrdinom. A my sme spravili filmy o človeku, o ktorom každý vie, že je mnohonásobným vrahom a že už 27 rokov zaslúžene sedí vo väzení.“

Katarína Mišíková: Dôsledky šumu

Filmová teoretička Katarína Mišíková si myslí, že hoci oba filmy zasiahli široké publikum a mali aj slušný mediálny dosah, do veľkej miery premeškali šancu vniesť do spoločenského diskurzu to ozaj podstatné – prehĺbenie pochopenia podmienok, v akých sa v 90. rokoch rodilo súčasné spoločenské zriadenie, aj to, ako prepojenie mafie a politiky zasahuje do našich životov dnes.

„Dôvod vidím do istej miery v tom, že Mikuláša Černáka v prvej časti vykreslili príliš sympaticky a akcentujú sa jeho rodinné vzťahy. V druhej časti je síce jeho charakter plastickejší a nechýba už ani analýza spoločenského pozadia organizovaného zločinu, no z hľadiska verejnej mienky je to už zrejme neskoro. Tá sa pod vplyvom štvavej kampane z Ministerstva kultúry SR zamerala najprv na absurdné obvinenie, že film vykresľujúci mafiána získal podporu z AVF, neskôr zase na to, že z právoplatne odsúdeného zločinca Mikuláša Černáka sa stane hrdina len preto, že o ňom vznikol film.“

Aj vďaka tomuto šumu bola podľa Mišíkovej návštevnosť oboch filmov v kinách taká vysoká a zároveň celkom zanikla diskusia, aké vlastne oba filmy sú. Otázku, ako sa dá prostredníctvom mainstreamového diela vzťahovať k nedávnej minulosti, považuje za aktuálnu najmä v prípade ľudí, ktorí veria, že filmy majú aj prostredníctvom fikčných príbehov vyjaviť tú tvár reality, ktorá by bez filmov zostala skrytá.

Prečítajte si aj recenzie: MIKI ČERNÁK

Foto: PubRes: Joseph Marčinský

Gangsterka a jej figúrky

Výberom žánru produkcia zacielila na široké publikum. Oba filmy navštevujú aj tínedžeri, ktorí podľa skúsenosti analytika Minára nemajú ani potuchy o tom, čo sa dialo v 90. rokoch minulého storočia. Reagujú na ne ako na typickú gangsterku a nie ako na realitu toho, že sa im pred očami rozprávajú skutoční vrahovia.

„Absolvoval som diskusiu so študentmi, ktorí videli oba filmy. Neverili, že sa vlastne celý čas pozerali na skutočné vraždy. Pre nich sú aktéri reálnych udalostí a priami aktéri zločinov iba figúrky, postavy z príbehu,“ hovorí.

Obdobie mečiarizmu sa v školách podrobnejšie neučí a máloktorí rodičia o ňom svojim deťom rozprávajú. Výsledok podľa Minára je, že mladé, ale neraz aj staršie publikum vidí iba bežné postavičky, ktoré chvíľu vystupujú na plátne a potom sú mŕtve. „Príbeh vnímajú lineárne: áno, hrdina zabíjal, ale taká bola doba a systém ho donútil. Išla po ňom tajná služba? Musel sa brániť. Mal v pätách konkurenciu? Musel sa jej zbaviť. A keďže reálne predobrazy postáv mnohí nepoznajú, nakoniec im z toho vyjdú dva dobré filmy o celkom sympatickom chlapíkovi, také fajnové kúsky, trošku o slovenskej realite a trošku nie,“ usudzuje Minár.

Dodáva, že až keď udalosti študentom sám zreálnil a evokoval v nich šokujúcu predstavu, že by polovica ich triedy bola beštiálne zavraždená a telá ďalších ľudí by sa nikdy nenašli, začali študenti nad chlapíkom z Brezna s peknými autami a tigrami rozmýšľať inak.

„S mojím názorom ma časť verejnosti pokojne môže považovať za moralizátora, za starého frfloša, ktorý nedopraje slovenskému filmu,“ odpovedá na otázku, či by sa o verejnú diskusiu v školách aj naprieč generáciami nemohla postarať práve produkcia týchto dvoch filmov. Zároveň si myslí, že by stálo za to tému projektu MIKI a ČERNÁK ujasniť.

„Filmy sú určené pre divákov od osemnásť rokov, na stredných školách o nich diskutovať nemôžeme. Producent nemá kapacitu organizovať takéto podujatia, ale na všetky diskusie, kam nás organizátori pozvali, sme prišli,“ reaguje Mistríková.

Kráľ rapu ako mravokárca

Keďže diela za nič nemôžu a hodnotenie je legitímnou súčasťou odbornej aj laickej reflexie, názorové konfrontácie v širších súvislostiach spoločenského diskurzu spôsobujú, že produkcie MIKI a ČERNÁK postupne viaceré zdroje využili na šírenie postojov, ktoré sa vyhýbajú fundovanému pohľadu, zľahčujú fakty, zľahka miešajú ideologické karty s možnosťou vplývať na súdy či doslova obcovať s morálkou.

Ak rozlišujeme spôsoby a úrovne hodnotenia a mieru odkrývania dejinného kontextu oproti zviditeľňovaniu bežného filmového zákulisia, nájdeme okrem niekoľkých náročnejšie poňatých pohľadov v relevantných či odborných periodikách aj množstvo rozličných lineárne reprodukujúcich mediálnych výstupov a kompilátov, ktoré sa na tieto filmy odvolávajú, no sú bez vnútorného rozmeru a dávajú kredit irelevantným respondentom typu voľakedajšej bosovej „osobnej stylistky“.

MIKI a ČERNÁK mohli nepriamo rátať aj s nekontrolovanou podporou influencerov a ich obrovskou fanúšikovskou základňou. Patrí medzi nich aj raper (a už i herec) Rytmus, ktorý v minulosti mnohokrát využil svoj široký mediálny vplyv, napríklad aj nekalou propagáciou kandidáta v prezidentských voľbách počas moratória. Až keď videl film o Černákovi, vraj zistil, aký meč aj s venovaním sám dostal ako svadobný dar v roku 2019 od odsúdeného. Bez problémov ho prijal, a keď si potom film pozrel, zostal zrazu zmätený. Aj pravosť tohto daru mu vzápätí potvrdili práve filmári. Zverejnenie raperovho videa o celej veci je jasným príkladom, ako sa pri dorábaní vlastného imidžu dajú filmári zneužiť, aké ľahké je pod maskou mravokárcu priživiť sa na filmových dielach a že ústredný problém je možné masovo relativizovať.

Pozri, kto to hodnotí

Mimoriadnou kategóriou sa stali mediálne výstupy, ktoré v súvislosti s filmami nechali prehovoriť priamo predobraz hlavnej postavy, teda Mikuláša Černáka. Nielenže s ním tvorcovia scenáre konzultovali, on tieto filmy v mediálnom priestore aj hodnotí, ďakuje za ne producentom, pričom vlastnej rodine ich neodporúča pozerať. Je príznačné, že sa zameriava najmä na herecký výkon Milana Ondríka, ktorý ho stvárnil a ktorému pri tvorbe charakteru postavy osobne radil. Seriózne označuje jeho herecký výkon za bravúrny, zároveň však „iba sranduje“, keď jedným dychom povie, že keby tento herec v 90. rokoch nastúpil do vlaku organizovaného zločinu, určite by bol jeho pravou rukou.

Aby reakcií nebolo málo, objavili sa aj ostré a neodborné vyjadrenia niektorých politikov. Vo svojich výrokoch stotožňujú ľudský charakter filmového herca s Černákovým, lebo herec verejne vyjadril občiansky postoj a využil profesijné právo rozhodovať sa, koho chce pred kamerou stvárniť a koho nie.

Bonusy odsúdených

MIKI a ČERNÁK zďaleka nie sú jediné slovenské diela, ktoré vo vedomí spoločnosti približujú a spracúvajú tému živenia mafiánskeho kultu. Fakty o živote členov zločineckých gangov na Slovensku sú už z podstaty mimoriadne uzurpátorské a brutalita, akou sa ich konanie vyznačuje, stále láka na umelecké spracovanie. Mnohé z výstupov sa napríklad veľmi rady skryjú za literatúru. Sú určené dospelým, no na hrôze reality, ktorú tematizujú, to nič nemení, najmä keď súdne procesy nie sú uzavreté.

Napokon, aj sami odsúdení predkladajú verejnosti vlastné interpretácie a robia to rôznymi sofistikovanými spôsobmi. Hýbať s informáciami si môžu dovoliť s bonusom, že o brutálnych zločinoch slovenskej mafie vedia najviac, lebo ich páchali.

Vďaka osobnej angažovanosti odsúdeného Mikuláša Černáka vznikla v minulosti aj séria investigatívnych novinárskych reportáží, ktoré – ako potvrdzuje ich autor Ivan Mego – po rokoch mlčania pomohli opätovne naštartovať takmer premlčané súdne procesy. Ak sa v ceste za podstatou témy oboch filmov vrátime k scenáru, môžeme sa pýtať, prečo nebol tento motív využitý.

Tomáš Forró: Bol len extrémnym produktom

Pokiaľ ide o spôsob, akým osoba Mikuláša Černáka dodnes pôsobí v mediálnej sfére, novinár, vojnový reportér a publicista Tomáš Forró vidí na jednej strane dôsledok jeho pôsobenia cez rôznych nepriamych aktérov a na druhej nedostatočnú a deformovanú spoločenskú diskusiu o jeho prípade.

„Černák, ale aj Karol Mello – jeden vo väzení, druhý na úteku – sa rôznymi spôsobmi snažili ovplyvňovať verejnú mienku dlhé roky. Vznikali o nich články od novinárov s nimi spriatelených, mediálne výstupy ich právnikov, rôzne pochybné svedectvá o tom, ako sú obeťami systému a skorumpovaných politikov, ktorí v nich našli obetných baránkov na prekrytie oveľa závažnejších káuz a podvodov. Zo strany štátu však neexistovala vôľa pôsobiť proti týmto kampaniam metódami, aké v otvorenej a demokratickej spoločnosti fungujú najlepšie, teda úprimnou a kritickou diskusiou,“ prízvukuje.

Po stretnutí s Karolom Mellom v Belize bol Tomáš Forró pred niekoľkými rokmi jedným z novinárov, ktorí sa pokúšali urobiť s Mikulášom Černákom priamy, nesprostredkovaný rozhovor, kde by mal možnosť komunikovať svoje tvrdenia otvorene, ale za kritickej konfrontácie s faktmi.

„Černák s tým súhlasil. No šéf Zboru väzenskej a justičnej stráže ma vtedy odbil pár vetami cez interkom pri vstupnej bráne bez toho, aby ma vôbec pustil do kancelárie. Ostatní moji kolegovia mali identickú skúsenosť,“ spomína. Prípad Černák označuje za jednu z mnohých zostávajúcich tráum slovenskej spoločnosti. Je podľa neho správne, že sa o nej rozpráva minimálne vo forme filmového spracovania.

Prvý diel sa mu veľmi páčil a na rozdiel od niektorých komentátorov si nemyslí, že tvorcovia sa snažili nejakým spôsobom odsúdeného romantizovať alebo glorifikovať. Film podľa neho dôležitým spôsobom ukazuje Černáka ako symptóm danej doby, časti našej histórie, lebo je s ňou spojený rovnako ako dejiny našej krajiny – mečiarizmus či bolestivá transformácia.

„Postava Černáka nám ukazuje nielen nejakého zločinca, ale aj to, akí sme boli my ako spoločnosť. V jednotke bola scéna, keď zabili chlapíka, čo chcel Černákovi ukradnúť auto. Pôsobila smiešne napriek tomu, že ide o nevídanú krutosť. No myslím, že v tých časoch (a dokonca pre niektorých Slovákov aj dnes) urobil Černák len to, čo by rada urobila veľká časť ľudí našej spoločnosti, keby chytili človeka, ktorý im chcel ukradnúť auto. Akurát, že Černák mal aj gule na to, aby to naozaj urobil. Inými slovami, tým činom nám hovoril z duše. Bol len extrémnym produktom brutalizácie medziľudských vzťahov a absencie morálnych hodnôt – a ich právnej vymáhateľnosti,“ tvrdí Forró.

Teší sa na druhú časť, hoci predpokladá, že má istotne množstvo faktických nedostatkov. Nevníma ho však ako dokument, je to hraný príbeh. „Ak dokáže v divákoch prebudiť spomienky na tie temné časy a nútiť nás k reflexii toho, čoho sme boli súčasťou, tak, ako som to pri sledovaní prvej časti prežíval ja, je to skvelý počin.“

Tereza Kravecová: Keď netreba langoše

Študentka Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Tereza Kravecová sa úprimne teší, že slovenské filmy ako MIKI a ČERNÁK dokázali pritiahnuť do kín veľké množstvo divákov, len je vraj škoda, že sa to deje najmä vďaka kriminálnym príbehom podľa skutočných udalostí, lebo sa zdá, že „ak to nie je o mafii, tak to Slováka do kina nevyženie, ani keby tam dávali langoše grátis“. Výsledok vníma tak, že sa dookola rozpitváva téma samotná, ale na to, že spomínané filmy nepredstavujú žiadne kvalitatívne perly, sa už akosi zabúda.

„Bolo by fajn, keby sme takúto divácku hystériu zažili aj pri filmoch, ktoré majú ambície posunúť našu kinematografiu niekam ďalej – a nielen späť do 90. rokov. Navyše, akoby bolo zrejmé, že v takej maskulínnej téme akosi absentuje plasticita ženských hrdiniek. Mrzí ma, že sa im oba filmy venujú iba vo forme tradičných stereotypov osamelej matky ochrankyne alebo podvádzanej ženy, ktorá sa od muža odtrhnúť nevie.“

Martin Ciel: Situácia, v ktorej žijeme

Filmový teoretik, kritik a vysokoškolský pedagóg Martin Ciel tiež videl oba filmy a považuje ich za celkom dobré žánrové diela, druhé dokonca s varovným presahom.

„Je zaujímavé, ako tento dvojdielny hraný film zasiahol do verejnej mienky. Emócia poráža racionalitu, preto tu existuje prázdno, ktoré môže zaplniť každý šokujúci alebo príťažlivý príbeh, a spoločnosť sa ním potom zaoberá viac, ako by sa v normálnej situácii zaoberala faktmi alebo pri fikciách ich estetickými hodnotami,“ hovorí.

Nemyslí si, že hraný film tohto typu a žánru (Bonnie a Clyde, r. Arthur Penn, 1967; Verejný nepriateľ č.1, r. Jean-François Richet, 2008; Whiskey zlodej, r. Nimród Antal, 2017 a ďalšie) môže legitimizovať zločiny, či ,predlohaʻ ešte žije, alebo už nie. Tvrdí, že prílišnú, až neadekvátnu mediálnu pozornosť zapríčinila situácia, v ktorej žijeme.