Milan Ondrík ako Mikuláš Černák vo filme režiséra Jakuba Kronera. Foto: PubRes/Joseph Marčinský

téma Filmy o Mikulášovi Černákovi sú určené dospelým, ale na hrôze reality to nič nemení

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Slovenské filmy MIKIČERNÁK vstúpili do kín v období, keď v našej názorovo rozdelenej spoločnosti čoraz viac hrozí príklon k legitimizácii zločinov zastrešených politickou agresiou. V priebehu niekoľkých mesiacov sa oba stali podľa hrubých tržieb komerčne najúspešnejšími titulmi v dejinách slovenského filmu v ére samostatnosti. Pozreli sme sa na ich kampaň, prínos a mediálny dosah. Boli sme zvedaví, čo vniesli do širšej diskusie, ako ich prijali odborníci a kedy môžeme hovoriť o zneužívaní umenia.

Filmový príbeh v dvoch častiach vznikol podľa scenára Mira Šifru v réžii Jakuba Kronera. Hovorí o tom, ako sa v minulosti vďaka napojeniu na slovenské vládne špičky vybudovala mafiánska sieť, v ktorej uviazlo a rukou chladnokrvných vrahov predčasne prišlo o život mnoho ľudí. Oba filmy zároveň otvorili ďalšiu možnosť vracať sa k žijúcej osobe voľakedajšieho kráľa banskobystrického podsvetia Mikuláša Černáka ako predobrazu hlavnej postavy. Pri vzniku scenárov odsúdený sám asistoval.

Vyvažovanie

Pri žiadostiach o dotáciu stála odborná komisia Audiovizuálneho fondu pred otázkou, či tieto projekty ako umelecké diela majú šancu výraznejšie vstúpiť do širokého povedomia o ceste slovenskej spoločnosti, alebo chcú skvelo obstáť v žánri filmovej gangsterky, či iba prispejú do kytice interpretovaných verzií príbehov o slovenskej mafiánskej minulosti, ktorá nemá konca.

Snažím sa k námetu pristupovať bez predsudkov, no v scenári nenachádzam postavu, ktorá by vyvažovala antihrdinu Mikiho, ani hlbšie posolstvo, ktoré by potlačilo do úzadia priamočiary príbeh úspešného mafiána z 90. rokov,“ píše dramaturg Ondrej Starinský v hodnotení Audiovizuálneho fondu na žiadosť o dotáciu z roku 2020. Registračný systém uvádza, že filmový dvojprojekt, v tom čase vo fáze vývoja, nepresvedčil členov komisie o tom, že Slovensko potrebuje dva kinofilmy, ktoré chtiac či nechtiac „môžu vytvoriť Mikulášovi Černákovi pomníček, dokonca ešte počas života,“ hodnotila producentka Barbara Hessová.

MIKI napokon v roku 2023 získal dotáciu 337 500 eur. V súčasnosti sa pripravuje štvordielna televízna miniséria, ktorú fond podporil sumou 200 000 eur. V súčasnosti sa strihá a mala by byť dokončená do leta. Na jeseň ju uvedú TV JOJ a Česká televízia, zahraničným televíziám a streamovacím platformám ju produkcia začne ponúkať v máji počas festivalu v Cannes.

Ku vzniku minisérie sa komisia AVF slovami režiséra Antona Šulíka vyjadrila, že projekt v danej podobe „v sebe nesie tvorivú ambíciu a náročnosť pre tento divácky atraktívny žáner“ a vyslovila vieru, že „kvalita pripravenosti, stav rozpracovanosti, producentská odvaha a presvedčenie dovedú toto dielo do zdarného konca“.

Foto: PubRes/Jozef Marčinský
Foto: PubRes/Jozef Marčinský

MIKI a ČERNÁK (Slovensko/Česko, 2024, 2025)

* V slovenských kinách oba filmy dokopy v súčasnosti zaznamenávajú historicky najvyššiu návštevnosť a najväčšie hrubé tržby.
* Podľa údajov z Únie filmových distribútorov prvý videlo od premiéry v auguste minulého roka 378 694 divákov. Druhý si k 21. marcu 2025 v kinách pozrelo 400 289 divákov a zaznamenal hrubé tržby vo výške 3 263 349 eur.
* V počte divákov dosiahol viac ako 400-tisícovú návštevnosť iba film Bathory (réžia Juraj Jakubisko, 2008), ktorý v slovenských kinách videlo 432 300 ľudí.
* Titul Sviňa (réžia Mariana Čengel Solčanská, Rudolf Biermann, 2020) si ich do kín prišlo pozrieť 396 312.

Nešťastná doba

V promo kampani sa diváci len postupne dozvedali o tom, že filmy budú dva. Diskusia prúdila aj cez sociálne siete. Rozhorčenú reakciu na familiárny názov MIKI zverejnil ešte pred premiérou filmu vo facebookovom statuse scenárista a producent Maroš Hečko, ktorý sa vyjadril, že „robiť hrdinu filmu zo zabijaka, ktorý má na krku pravdepodobne viac ako tridsať vrážd, je stále nažive, sedí v Leopoldove a navyše žiada o predčasné prepustenie, je v dnešnej pohnutej dobe veľmi nešťastné“.

Pod statusom sa objavili desiatky komentárov, ozvali sa aj viacerí filmári, mnohí diskutujúci s názorom súhlasili, nie však všetci.

Môj status k prvému dielu MIKI nebol o filme ani o jeho kvalitách,“ reaguje dnes filmár. „Neskôr som si ho pozrel v kine. Tam som zažil, ako sa niektorí chlapci v sále postavili a začali tlieskať v momente, keď Miki vpáli niekomu guľku do čela. Takže aj po zhliadnutí si stojím za tým, čo som v statuse napísal.

Je presvedčený, že o masovom vrahovi, ktorý si filmami privolal obrovskú publicitu a čochvíľa ide žiadať súd o predčasné prepustenie, by sa filmy točiť nemali. „No asi sa to ľuďom páči. Chodia do kina a prvý diel je už hitom na Netflixe. Herci, tvorcovia filmu a producenti sú na ten úspech hrdí, ako počuť z médií,“ dodáva.

Foto: PubRes/Anton Faraonov

Estetizovanie filmovým jazykom považujem za jeden zo zásadných problémov týchto filmov.
Pavol Minár, mediálny analytik

Foto: PubRes/Anton Faraonov

Pre dobrý príbeh

Podľa mediálneho experta Pavla Minára sa už počas natáčania filmov MIKIČERNÁK s vidinou dobrého príbehu zámerne púšťali na verejnosť správy a informácie o tom, ako sa pracovalo so spisom odsúdeného, ako ho tvorcovia osobne navštívili vo väzení, ako sa s ním pri kreovaní charakteru postavy stretol hlavný herecký predstaviteľ a ako naňho odsúdený silno zapôsobil. Konzultácie s ním spomenul v rozhovoroch aj scenárista.

Išlo o jednoznačný biznis model, ktorý sľuboval dobrú návštevnosť. Produkcia si zrátala, že ľudia začínajú chodiť na slovenské filmy, ktoré hovoria o našej minulosti, čo sme už mohli zaznamenať pri tituloch ako Únos, Sviňa či Vojna policajtov, a tak sa tvorcovia rozhodli ísť týmto smerom, pričom vedeli, že vo filmovom priemysle dobre fungujú žánrové filmy. Siahli teda po Černákovi a natočili žánrové dielo,“ hovorí pre Film.sk Pavol Minár. Ešte pred uvedením filmu jedna stávková kancelária ponúkala možnosť staviť si na to, že MIKI sa stane najnavštevovanejším slovenským filmom v ére samostatnosti.





Titulná fotografia: Milan Ondrík ako MIKI vo filme režiséra Jakuba Kronera.
Foto: PubRes/Joseph Marčinský

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

klasika art film 2026 Darina Rolincová vo filme F.T. na cestách. Foto: archív SFÚ

Slovenská filmová klasika na Art Filme 2026

Medzinárodný filmový festival Art Film Košice (19. – 25. júna 2026) uvedie v sekcii Rodinné filmové striebro desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Takmer všetky sú digitálne zreštaurované. Chronologický prierez naprieč štyrmi desaťročiami – od bezprostredne povojnových dokumentov a obžalôb z rokov 1945 a 1946 cez novovlnnú éru až po neskorý socializmus – ponúkne mix hraných filmov, dokumentárnych snímok aj propagandistických aktualít, mnohé z nich od kľúčových osobností slovenskej kinematografie. Sekcia Rodinné filmové striebro je tradičnou súčasťou programu MFF Art Film pod garanciou Slovenského filmového ústavu. Tohtoročný výber zostavili filmoví historici a teoretici – Martin Palúch (umelecký riaditeľ festivalu), Martin Kaňuch (zostavovateľ Medzinárodnej súťaže krátkych filmov) a Marián Hausner (riaditeľ Filmového archívu SFÚ). Povojnové dokumenty a obžaloby (1945 – 1948) Hneď štyri snímky výberu zachytávajú filmovú odpoveď na druhú svetovú vojnu, Slovenské národné povstanie a obdobie tesne po vojne, keď sa pripravovali povojnové súdne procesy s predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Snímka jedného zo zakladateľov slovenskej kinematografie Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) sa skladá najmä z autentického materiálu nakrúteného počas Slovenského národného povstania. Bielik sa povstania zúčastnil ako propagandistický pracovník a film sa stal kľúčovým archívnym zdrojom pre neskoršie dokumenty o SNP. Premietať sa budú aj dva montážne dokumenty...
Anton Trón Herec Anton Trón na civilnej fotografii. Foto: archív SFÚ

Anton Trón

Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia. Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom. Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984. Ružové sny aj Nevera...
Peter Kováčik Spisovateľ, scenárista a dramatik Peter Kováčik. Foto: archív SFÚ

Peter Kováčik

Slovenský spisovateľ, dramatik a scenárista Peter Kováčik oslávil v týchto dňoch 90. narodeniny. Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Literárne debutoval v šesťdesiatych rokoch poviedkovou zbierkou Portréty. Vo svojej tvorbe sa sústreďoval najmä na osudy obyčajných ľudí, často stojacich na okraji spoločnosti. Charakteristické sú pre neho sociálne a humánne motívy. Zaujímali ho tiež morálne konflikty človeka, ale vracal sa ja k téme vojen a tiež spoločenských problémov. Rodný kraj sa stal častou inšpiráciou pre jeho obsiahlu tvorbu. Po štúdiách sa venoval novinárskej a redakčnej práci, neskôr pôsobil v kultúrnych inštitúciách a médiách. Jeho prózy sa vyznačujú zmyslom pre realistické zobrazenie života, psychologickú kresbu postáv a citlivé vnímanie spoločenských premien. V jeho dielach sa stretávame s témami rodiny, lásky, priateľstva, spoločenskej spravodlivosti, ale aj osamelosti či hľadania životných istôt. Výrazne sa venoval aj dramatickej tvorbe. Rozhlasové hry a scenáre mu umožnili osloviť široké publikum. Jeho meno sa spája aj s televíznou a filmovou tvorbou, kde dokázal preniesť literárnu skúsenosť do jazyka obrazu a dialógu. Vďaka tejto všestrannosti patrí medzi autorov, ktorí významne prispeli k prepájaniu literatúry s ďalšími druhmi umenia. Nevera po slovensky aj Soľ nad zlato Charakteristickou črtou jeho tvorby je humanistický pohľad na človeka. Ani v zložitých životných situáciách nestráca vieru...
Zobraziť všetky články