Milan Ondrík ako Mikuláš Černák vo filme režiséra Jakuba Kronera. Foto: PubRes/Joseph Marčinský

téma Filmy o Mikulášovi Černákovi sú určené dospelým, ale na hrôze reality to nič nemení

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Slovenské filmy MIKIČERNÁK vstúpili do kín v období, keď v našej názorovo rozdelenej spoločnosti čoraz viac hrozí príklon k legitimizácii zločinov zastrešených politickou agresiou. V priebehu niekoľkých mesiacov sa oba stali podľa hrubých tržieb komerčne najúspešnejšími titulmi v dejinách slovenského filmu v ére samostatnosti. Pozreli sme sa na ich kampaň, prínos a mediálny dosah. Boli sme zvedaví, čo vniesli do širšej diskusie, ako ich prijali odborníci a kedy môžeme hovoriť o zneužívaní umenia.

Filmový príbeh v dvoch častiach vznikol podľa scenára Mira Šifru v réžii Jakuba Kronera. Hovorí o tom, ako sa v minulosti vďaka napojeniu na slovenské vládne špičky vybudovala mafiánska sieť, v ktorej uviazlo a rukou chladnokrvných vrahov predčasne prišlo o život mnoho ľudí. Oba filmy zároveň otvorili ďalšiu možnosť vracať sa k žijúcej osobe voľakedajšieho kráľa banskobystrického podsvetia Mikuláša Černáka ako predobrazu hlavnej postavy. Pri vzniku scenárov odsúdený sám asistoval.

Vyvažovanie

Pri žiadostiach o dotáciu stála odborná komisia Audiovizuálneho fondu pred otázkou, či tieto projekty ako umelecké diela majú šancu výraznejšie vstúpiť do širokého povedomia o ceste slovenskej spoločnosti, alebo chcú skvelo obstáť v žánri filmovej gangsterky, či iba prispejú do kytice interpretovaných verzií príbehov o slovenskej mafiánskej minulosti, ktorá nemá konca.

Snažím sa k námetu pristupovať bez predsudkov, no v scenári nenachádzam postavu, ktorá by vyvažovala antihrdinu Mikiho, ani hlbšie posolstvo, ktoré by potlačilo do úzadia priamočiary príbeh úspešného mafiána z 90. rokov,“ píše dramaturg Ondrej Starinský v hodnotení Audiovizuálneho fondu na žiadosť o dotáciu z roku 2020. Registračný systém uvádza, že filmový dvojprojekt, v tom čase vo fáze vývoja, nepresvedčil členov komisie o tom, že Slovensko potrebuje dva kinofilmy, ktoré chtiac či nechtiac „môžu vytvoriť Mikulášovi Černákovi pomníček, dokonca ešte počas života,“ hodnotila producentka Barbara Hessová.

MIKI napokon v roku 2023 získal dotáciu 337 500 eur. V súčasnosti sa pripravuje štvordielna televízna miniséria, ktorú fond podporil sumou 200 000 eur. V súčasnosti sa strihá a mala by byť dokončená do leta. Na jeseň ju uvedú TV JOJ a Česká televízia, zahraničným televíziám a streamovacím platformám ju produkcia začne ponúkať v máji počas festivalu v Cannes.

Ku vzniku minisérie sa komisia AVF slovami režiséra Antona Šulíka vyjadrila, že projekt v danej podobe „v sebe nesie tvorivú ambíciu a náročnosť pre tento divácky atraktívny žáner“ a vyslovila vieru, že „kvalita pripravenosti, stav rozpracovanosti, producentská odvaha a presvedčenie dovedú toto dielo do zdarného konca“.

Foto: PubRes/Jozef Marčinský
Foto: PubRes/Jozef Marčinský

MIKI a ČERNÁK (Slovensko/Česko, 2024, 2025)

* V slovenských kinách oba filmy dokopy v súčasnosti zaznamenávajú historicky najvyššiu návštevnosť a najväčšie hrubé tržby.
* Podľa údajov z Únie filmových distribútorov prvý videlo od premiéry v auguste minulého roka 378 694 divákov. Druhý si k 21. marcu 2025 v kinách pozrelo 400 289 divákov a zaznamenal hrubé tržby vo výške 3 263 349 eur.
* V počte divákov dosiahol viac ako 400-tisícovú návštevnosť iba film Bathory (réžia Juraj Jakubisko, 2008), ktorý v slovenských kinách videlo 432 300 ľudí.
* Titul Sviňa (réžia Mariana Čengel Solčanská, Rudolf Biermann, 2020) si ich do kín prišlo pozrieť 396 312.

Nešťastná doba

V promo kampani sa diváci len postupne dozvedali o tom, že filmy budú dva. Diskusia prúdila aj cez sociálne siete. Rozhorčenú reakciu na familiárny názov MIKI zverejnil ešte pred premiérou filmu vo facebookovom statuse scenárista a producent Maroš Hečko, ktorý sa vyjadril, že „robiť hrdinu filmu zo zabijaka, ktorý má na krku pravdepodobne viac ako tridsať vrážd, je stále nažive, sedí v Leopoldove a navyše žiada o predčasné prepustenie, je v dnešnej pohnutej dobe veľmi nešťastné“.

Pod statusom sa objavili desiatky komentárov, ozvali sa aj viacerí filmári, mnohí diskutujúci s názorom súhlasili, nie však všetci.

Môj status k prvému dielu MIKI nebol o filme ani o jeho kvalitách,“ reaguje dnes filmár. „Neskôr som si ho pozrel v kine. Tam som zažil, ako sa niektorí chlapci v sále postavili a začali tlieskať v momente, keď Miki vpáli niekomu guľku do čela. Takže aj po zhliadnutí si stojím za tým, čo som v statuse napísal.

Je presvedčený, že o masovom vrahovi, ktorý si filmami privolal obrovskú publicitu a čochvíľa ide žiadať súd o predčasné prepustenie, by sa filmy točiť nemali. „No asi sa to ľuďom páči. Chodia do kina a prvý diel je už hitom na Netflixe. Herci, tvorcovia filmu a producenti sú na ten úspech hrdí, ako počuť z médií,“ dodáva.

Foto: PubRes/Anton Faraonov

Estetizovanie filmovým jazykom považujem za jeden zo zásadných problémov týchto filmov.
Pavol Minár, mediálny analytik

Foto: PubRes/Anton Faraonov

Pre dobrý príbeh

Podľa mediálneho experta Pavla Minára sa už počas natáčania filmov MIKIČERNÁK s vidinou dobrého príbehu zámerne púšťali na verejnosť správy a informácie o tom, ako sa pracovalo so spisom odsúdeného, ako ho tvorcovia osobne navštívili vo väzení, ako sa s ním pri kreovaní charakteru postavy stretol hlavný herecký predstaviteľ a ako naňho odsúdený silno zapôsobil. Konzultácie s ním spomenul v rozhovoroch aj scenárista.

Išlo o jednoznačný biznis model, ktorý sľuboval dobrú návštevnosť. Produkcia si zrátala, že ľudia začínajú chodiť na slovenské filmy, ktoré hovoria o našej minulosti, čo sme už mohli zaznamenať pri tituloch ako Únos, Sviňa či Vojna policajtov, a tak sa tvorcovia rozhodli ísť týmto smerom, pričom vedeli, že vo filmovom priemysle dobre fungujú žánrové filmy. Siahli teda po Černákovi a natočili žánrové dielo,“ hovorí pre Film.sk Pavol Minár. Ešte pred uvedením filmu jedna stávková kancelária ponúkala možnosť staviť si na to, že MIKI sa stane najnavštevovanejším slovenským filmom v ére samostatnosti.





Titulná fotografia: Milan Ondrík ako MIKI vo filme režiséra Jakuba Kronera.
Foto: PubRes/Joseph Marčinský

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články