Na to, ako svoju profesionálnu kariéru rozbiehali niektorí absolventi hranej réžie a dokumentárnej tvorby, sme sa pozreli v prvej časti tohto článku. Ako to vyzeralo v animovanej tvorbe a kam sa posunula tvorba Generácie 90 po vzniku Audiovizuálneho fondu?

Absolventi animovaného filmu, technológie a produkcia

Kým študenti hranej a dokumentárnej tvorby hľadali spôsob, ako sa popasovať s videotechnikou, prípadne ako nakrúcať filmy na surovinu čo najúspornejšie, študenti animovanej tvorby pracovali inak. Jednak zväčša snímali pohyb filmovou kamerou políčko po políčku, jednak si prakticky všetko vo filme robili sami – od výtvarných návrhov a námetu cez animáciu až po réžiu. Tvorba klasickými animačnými technikami bola manuálna, pomalá a mimoriadne prácna. „Keď sme ako prvá generácia animátorov v 90. rokoch začínali na Katedre animovanej tvorby, škola počítačovým vybavením vôbec nedisponovala. Kreslili sme, ručne vyrábali, dokonca točili priamo pod kamerou. K počítačovej grafike sme sa dostali iba spoluprácou s VŠVU, kde sme mali spoločný predmet u profesora Šperku. A neskôr v súkromnom štúdiu, kde sme pracovali na jednom vlastnom zadaní,“ spomína pre Film.sk Katarína Kerekesová, ktorá sa dnes animovanej tvorbe venuje primárne ako producentka a režisérka.

Práve Katedra animovanej tvorby však dokázala aj z najmenších cvičení filmársky vyťažiť maximum. Jedným z prvých animovaných filmov, ktoré na pôde Filmovej a televíznej fakulte vznikli – a to už v akademickom roku 1994/95 (katedra vznikla v roku 1993), bola päťminútová snímka Kroky, skoky, roky… a posledný zhasne. Vznikla pospájaním viacerých štúdií figúry v pohybe, pričom postavičkami, nakreslenými rôznymi autorkami a autormi, rôznym štýlom a s rôznym rukopisom, boli výlučne ikony svetovej kinematografie. Film sa vďaka dômyselnému jednotiacemu princípu stal efektným festivalovým defilé, poctou nadchádzajúcej storočnici kinematografie. Aj poviedkový film Šesť statočných, spomínaný v prvej časti článku, tvorili popri troch hraných aj tri krátke animované filmy – okrem dvoch českých aj slovenský cirkusový mikroskeč Keď nie, tak nie Vlada Krála. Na Katedre animovanej tvorby vznikli v 90. rokoch aj ďalšie pozoruhodné a festivalovo úspešné krátke filmy – Milenci bez šiat Kataríny Kerekesovej, O dvoch ľuďoch Vandy Raýmanovej či V kocke Michala Strussa, ktorý popri množstve medzinárodných festivalových ocenení získal aj nomináciu na študentského Oscara.

Podobne ako pre odbory kamery a réžie, aj pre animáciu predstavovalo reklamné prostredie nové možnosti: „Reklama nás ovplyvnila všetkých, pretože sa veľmi dynamicky rozvíjali technológie. Množstvo mojich technicky zdatných kolegov pracovalo naplno v reklame a to, čo sa naučili, priniesli potom aj do produkcie filmu. Aj v našom tíme je mnoho ľudí, ktorí predtým pracovali v reklame,“ hovorí Katarína Kerekesová, hoci sama podľa svojich slov k počítačom nikdy nemala blízko: „Mňa baví a teší rozvíjať projekty, postaviť ich a vybudovať, zrealizovať predstavu, ale dokážem to len vďaka technickej podpore tímu, s ktorým už roky spolupracujem.“

Konjunktúra technológií a finančnej podpory

Príklad Kataríny Kerekesovej, ktorá sa od animácie presunula k réžii a k produkcii, nie je pre generáciu, ktorá študovala v 90. rokoch, ničím nezvyčajným. Týkal sa tak absolventov hranej réžie, ako aj dokumentárnej tvorby. Možno dokonca nie je prehnané povedať, že sa to v istom období stalo ich konkurenčnou výhodou oproti starším filmárom, ktorí zažili ešte kolibské časy. Po vzniku Audiovizuálneho fondu v roku 2009 a po rozbehnutí jeho činnosti v roku 2010 totiž práve kombinované zručnosti réžie a produkcie umožnili Generácii 90 naštartovať filmovú tvorbu v novom režime a po prvýkrát aj s adekvátnejším finančným zázemím.

Hoci krátko po vzniku Audiovizuálneho fondu celovečernými filmami pre kiná debutovali aj o niečo mladšie absolventky FTF VŠMU (Zuzana Liová, ktorá už mala za sebou televízny film Ticho, Iveta Grófová či Mariana Čengel Solčanská), podpora z AVF znamenala príležitosť debutovať aj pre Petra Bebjaka či možnosť nakrútiť ďalšie filmy pre Petra Krištúfka, ktorý v roku 2003 debutoval televíznym filmom Dlhá krátka noc a neskôr nakrútil celovečerný dokument Momentky (2008) o Dežovi Ursinym, alebo pre Róberta Švedu, ktorého prvý kinofilm Démoni vznikol ešte v roku 2007.

S podporou AVF nevznikali iba artové snímky; producenti čoraz viac cielili na širšie publikum. Mnohí filmári pri hľadaní vyváženého pomeru medzi umeleckým a diváckym filmom využívali aj skúsenosti z televízie a z reklamy, a tak napokon vznikli nielen medzinárodne mimoriadne úspešné filmy, ktoré videli festivaloví diváci po celom svete, no domáce publikum o nich nemalo veľké povedomie, ale aj divácky mimoriadne úspešné filmy ako Čiara (2018, r. Peter Bebjak) či nedávna snímka Invalid (2023, r. Jonáš Karásek), ktorú producentsky zastrešil ďalší absolvent FTF VŠMU z 90. rokov Maroš Hečko.

Vznik AVF bol zásadný aj pre animovaný film. Práve vďaka systematickej podpore, v ktorej sa kombinovali verejné zdroje z AVF s finančnými prostriedkami verejnoprávnej RTVS, sa mohli niektoré samostatné krátke animované filmy stať pilotnými časťami večerníčkových seriálov. To bol prípad filmu Kto je tam? (2010) Vandy Raýmanovej, ktorý sa napokon rozrástol do troch sérií večerníčkov Drobci, a tiež večerníčkov Mimi a Líza alebo Websterovci, ktoré režírovala a produkovala Katarína Kerekesová a z ktorých vznikli aj dlhšie televízne či filmové verzie. „To, že Mimi a Líza zaznamenali úspech, podporilo kontinuitu tvorby. Bez Mimi a Lízy by nikdy nemohli vzniknúť Websterovci a bez týchto dvoch značiek by sme dnes asi nezačali robiť ani vzdelávací animovaný projekt Lesná päťka,“ hovorí Kerekesová. „Vždy som mala šťastie a asi aj odvahu robiť na veciach, ktoré mi dávali zmysel a zároveň boli zlučiteľné s mojím osobným životom. Tvorba pre deti teda bola pre mňa niečím veľmi prirodzeným a potrebným. Takisto som hľadala, ako a kde zúročiť všetko, čo sme sa s tímom naučili počas posledných rokov. Aj preto sme nedávno rozbehli Lesnú päťku a pevne verím, že projekt rozvinieme natoľko, že bude dobre využiteľný aj na školách,“ uzatvára autorka.

Dokumentaristi a fikcia

Podobu slovenskej hranej filmovej tvorby po vzniku Audiovizuálneho fondu významne ovplyvnili aj režijné a produkčné aktivity dokumentaristov Generácie 90. Nielenže si produkovali vlastné filmové diela, ale producentsky čoraz častejšie zastrešovali aj diela svojich kolegov či mladšej generácie. Významnými spoločnosťami sa z tohto hľadiska stali Punkchart films Ivana Ostrochovského a Maroša Šlapetu, Artileria Marka Škopa a Jána Meliša alebo atelier.doc Roberta Kirchhoffa.

Kým absolvent hranej réžie Peter Kerekes sa už počas štúdia a v prvých celovečerných filmoch priklonil k dokumentárnemu vypovedaniu o svete, viacerí jeho generační súpútnici sa vybrali opačným smerom. Hybridizácia medzi dokumentárnym a fikčným filmom, s čoraz výraznejším príklonom k hranej fikcii, sa v dokumentárnej tvorbe objavuje už od roku 2009, keď vznikla Babička Zuzany Piussi. O čosi neskôr sa od pôvodne dokumentárneho námetu k hranému filmu odklonila aj predstaviteľka mladšej generácie Iveta Grófová, keď v spolupráci s Ivanom Ostrochovským ako producentom a výlučne s nehercami nakrútila film Až do mesta Aš (2012). Nasledoval podobne koncipovaný Zázrak (2013) Juraja Lehotského, v ktorom sa však objavila už aj scenáristicky vytvarovaná postava stvárnená profesionálnym hercom Robom Rothom. V roku 2014 nakrútil hraný film aj Jaroslav Vojtek. Jeho Deti tvoria štyri poviedky o vzťahoch k rodičom, deťom či k partnerke. Všetky postavy v tomto filme boli starostlivo vyberané cez kasting, no nájdeme tu aj paralely s dokumentárnym filmom: napríklad v prvej poviedke Syn je hraná verzia skutočnej situácie nakrútenej dokumentárnou kamerou pre Vojtekov paralelne pripravovaný dokumentárny film Tak ďaleko, tak blízko (2014).

Aj Marko Škop po dvoch celovečerných dokumentárnych filmoch prešiel k hranej tvorbe a nateraz pri nej aj ostáva. Jeho Eva Nová (2015) vznikala ako fikčný film, do veľkej miery stála na Škopovom literárnom scenári a na jeho režijnom vedení a tiež na virtuóznom herectve Emílie Vášáryovej. „Hraný film prišiel prirodzene, keď sa pre zvolenú tému ukázalo, že jej bude najviac sedieť takýto prístup modelovania príbehu, jeho postáv a ich zobrazenia,“ povedal pre Film.sk Marko Škop, ktorý štyri roky po úspechu Evy Novej nakrútil ďalší úspešný hraný film Nech je svetlo (2019).

Pri fikčnom filme s pevným scenárom nakoniec zakotvil aj Juraj Lehotský. „Je to určitá sloboda,“ hovorí o tvorbe hraných filmov. „Človek môže byť ,malým bohom‘, ktorý tvorí nový život, ľudí, ich domov a ich príbeh – pravdu, ktorá má byť pre publikum novým poznaním. Zároveň v tom je istá zodpovednosť – vytvárať uveriteľný svet, ktorý ponúka prežitie iného života. Keď tvorím film, je vo mne stále prítomný pocit, že sprostredkúvam skutočnosť, ktorá sa stala a žila na tomto svete.“

Scenáristom viacerých spomenutých filmov je Marek Leščák, ktorý spolupracuje s väčšinou režisérov Generácie 90, či už na dokumentárnych, hybridných, alebo čisto hraných filmoch. On sám rozdiel medzi literárnou prípravou hybridných filmov, dokumentov a prípravou hraného filmu vidí najmä vo fáze pred samotným písaním scenára: „Dokumentárny aj hybridný film vychádza z presne odpozorovanej reality, ktorá sa autorsky dotvára. Vyžaduje teda väčšiu prípravu najmä pred začiatkom písania a pri ohmatávaní si témy a zbere materiálu.“ Ale aj strihačská práca na hranom, hybridnom a dokumentárnom filme sa môže výrazne líšiť, čo potvrdzuje dokumentarista, strihač a pedagóg Marek Šulík. Podľa jeho slov však rozdiely nezávisia ani tak od konkrétneho filmového druhu alebo rodu, ako od samotných režisérov a režisérok: „Otvorenosť voči novým konceptom či, naopak, dôsledné dodržiavanie pôvodného zámeru sa môže diať v hranom aj v dokumentárnom filme. Hraný film je zo svojej podstaty uzavretejšia štruktúra, podlieha precíznej scenáristickej príprave, ale aj tu je niekedy miesto na tvorivosť a prekvapenia zo zásadného obratu v čítaní príbehu – to som zažil napríklad s filmom Juraja Lehotského Zázrak. Sú režiséri a režisérky, ktorí celý proces tvorby vrátane strihu vnímajú ako otvorenú a premenlivú vec, ako skúmanie, poznávanie sveta. Nakrútený materiál je pre nich rovnako živý a otvorený ako realita, ktorú predtým mapovali kamerou…“

Odvážim sa k tomu dodať, že otvorenosť ako pracovnú metódu častejšie nachádzame práve u autorov a autoriek s bohatými skúsenosťami s dokumentárnou tvorbou.

Domáce európske prostredie a filmová výchova novej generácie

Pre krajinu s malým filmovým trhom, akou je Slovensko (dnes dodávam, že aj pre krajinu, ktorej inštitúcie musia každú chvíľu zápasiť o svoju nezávislosť), je medzinárodná spolupráca s inými kinematografiami doslova nevyhnutná. Vypuklé to bolo najmä pred rokom 2010, keď slovenským produkčným spoločnostiam významne pomáhala napríklad Česká televízia. Spoločný priestor Európskej únie, našťastie, ponúkal slovenským producentom schémy podpory (MEDIA/Kreatívna Európa, EURIMAGES), ale aj množstvo tréningových a vývojových programov zameraných nielen na ďalšie vzdelávanie a na skvalitnenie filmových projektov, ale aj na vytváranie európskych koprodukcií. Filmári ako Juraj Lehotský či Marko Škop patrili k prvým slovenským tvorcom, ktorí svoje projekty prezentovali a rozvíjali aj v rámci medzinárodných pitching fór a industry platforiem. Podľa Marka Škopa je medzinárodné prostredie veľmi prínosné už pre začínajúce filmárky a filmárov, ktorí si tam môžu overovať, či sú ich projekty schopné zaujať. „V 90. rokoch sa začali otvárať tréningové programy pre náš región,“ spomína pre Film.sk. „Aj sme ich niekedy ofrflali, lebo človek v tom veku má tendenciu sa prirodzene vymedzovať voči všetkému. Ale od expertov vždy prišli podnety a impulzy, ktoré boli pre tie projekty prínosom.“Pre mnohých predstaviteľov a predstaviteľky Generácie 90 je európske prostredie už prostredím domácim. Marko Škop dnes žije medzi Chorvátskom a Slovenskom a tvrdí, že s manželkou, filmárkou Marinou Andree Škop, okrem filmov „koprodukujú predovšetkým život“.

Zo Slovenska jednou nohou odišla aj Zuzana Piussi, ktorá sa v roku 2012 presťahovala do Prahy a ako dokumentaristka sa tu venuje aj českým témam. „Praha je výborné mesto, cítim sa tu ako ryba vo vode, prevádzkujeme vlastné kino Atlas, chodí k nám veľa Slovákov, robíme diskusie, koncerty. V Prahe strihám so slovenským strihačom, ktorý študuje na FAMU, dokončujeme film z českého justičného prostredia Pachová stopa,“ hovorí Piussi. Naďalej však nakrúca filmy aj na Slovensku, a to nielen dokumentárne, ale už aj tie čisto hrané, akým bola jej snímka Zošalieť (2022). „Naposledy ma oslovil Mátyás Prikler, aby som urobila portrét jedného zo slovenských prezidentov, vybrala som si Ivana Gašparoviča. Film je natočený, začíname ho strihať. Uvidíme, či ho vo verejnoprávnej televízii pustia,“ dodáva pre Film.sk.

Aj pre dnešných študentov a študentky filmovej tvorby je európske, čiže medzinárodné prostredie prostredím, v ktorom sú doma. Je pre nich celkom samozrejmé chodiť na medzinárodné mobility, vzácnosťou nie sú ani koprodukcie študentských filmov. „Študentom veľmi pomohla zmena technológie, keď nie sú obmedzení cenou filmovej suroviny a filmovacej techniky. Majú viac slobody a možností, otvorili sa im informačné zdroje, chodia do zahraničia na erazmy, je ich na škole viac z viacerých filmárskych profesií, je tam priaznivá a tvorbe naklonená klíma. Určite sa aj im občas zdá, že robia veci na kolene, ale oproti naším študentským časom sú na tom o svetelné roky lepšie. Aj výučba réžie je teraz štruktúrovanejšia a systematickejšia,“ konštatuje dnes režisérka, spisovateľka a pedagogička Ateliéru režijnej tvorby na FTF VŠMU Eva Borušovičová. „My sme sa s profesorom Párnickým kedysi vlastne hlavne rozprávali. Ja sa so študentmi tiež snažím veľa rozprávať – o ich témach, príbehoch, ktoré ich zaujímajú, čo sú tie problémy, ktoré ich znepokojujú, aká forma by najlepšie vystihla podstatu toho, čo chcú svetu vo svojej tvorbe odovzdať. Benefit školy je stále v individuálnom prístupe, pretože každý študent prichádza s iným sumárom toho, čo vie a čo sa potrebuje naučiť alebo nájsť, a ja vnímam pedagogickú profesiu v našom prípade tak, že sme na ich ceste takými zasvätenými sprevádzajúcimi.“

Za 30 rokov existencie filmovej fakulty sa však nezmenili len technologické a produkčné podmienky, v ktorých študentské filmy vznikajú. Výrazne sa zmenila aj rodová štruktúra v niektorých profesiách. Vidno to najmä na narastajúcom počte úspešných absolventiek réžie či kamery. Na otázku, čo znamenalo stať sa režisérkou v 90. rokoch, resp. v období pred rokom 2009 a čo to znamená pre mladé absolventky réžie dnes, Borušovičová odpovedá: „Mnohé veci sú rovnaké. Tá voľba medzi osobným a tvorivým životom a ťažký balans, ak sa to niektorá rozhodne skĺbiť. Na druhej strane je žena režisérka dnes už akceptovaná, myslím, že spoločnosť už všeobecne prijala názor, že aj ženský pohľad a vhľad sú dôležité. A myslím, že už žiadna nedostáva otázku – tak ako ja kedysi, či boli mužskí členovia štábu ochotní rešpektovať jej autoritu. Mladým režisérkam, ale aj režisérom držím palce. Máme veľa talentovaných ľudí a dúfam, že dostanú možnosť realizovať svoje plány, že ich nezomelie realita, že budú môcť rozprestrieť krídla a tvoriť tak, ako cítia a chcú.“

A tak ako prvú časť tohto článku aj druhú uzatvorím výpoveďou Mareka Leščáka, ktorý – podobne ako mnohí iní predstavitelia či predstaviteľky silnej Generácie 90 – dnes podobu slovenskej kinematografie nielen priamo vytvára ako scenárista, ale ju nepriamo formuje aj tým, že odovzdáva skúsenosti budúcej generácii (tej sa budeme venovať v septembrovej Téme mesiaca). „Prechod od 90. rokov k súčasnosti bol podmienený deštrukciou audiovizuálneho prostredia a jeho následným znovuoživením, ktoré súvisí so vznikom Audiovizuálneho fondu v roku 2009 a vstupom RTVS do množstva koprodukcií,“ hovorí pre Film.sk. „FTF VŠMU odvtedy skončilo množstvo talentovaných ľudí, ktorí sa snažia reflektovať vlastnú skúsenosť a svoje originálne videnie sveta. Absolventi v súčasnosti vstupujú do stabilného audiovizuálneho prostredia. Prichádzajú odvážne s témami, ktoré presahujú slovenské špecifiká, a natáčajú po celom svete. Veľmi im, nám želám, aby sa audiovizuálne prostredie ďalej rozvíjalo a nestalo sa obeťou nekompetentných politických rozhodnutí alebo ignorancie, ktorá sa prejaví ekonomickou podvýživou. Všetko sme tu už totiž zažili, tak by sa to nemuselo sústavne opakovať.“