Záber z filmu Prezidentka (r. Marek Šulík) / Zdroj: Film Expanded

téma Hodnotenie slovenského dokumentárneho filmu 2024

O čom nás navádzajú premýšľať slovenské dokumentárne filmy roku 2024

Barbora Nemčeková

Písmo: A- | A+

Pri hľadaní spôsobu, ako uchopiť hodnotenie dokumentárnej tvorby uplynulého roku, som premýšľala nad možnými prepojeniami. V skupine jedenástich filmov označených ako dokumentárne je až päť debutových, zastúpená je aj generácia etablovaných dokumentaristov (Kerekes, Šulík, Vojtek, Korec). V dvoch filmoch nájdeme rómskych protagonistov a protagonistky (Tretí koniec palice Pokiaľ ja žijem). Jeden publicistický film zachytáva dôsledky celoplošného útoku Ruska na Ukrajinu (Mir nam). Štyri by bolo možné kategorizovať ako portréty, respektíve skupinové portréty (Prezidentka, Akvabely z Prandorfa, Pokiaľ ja žijemVia Slovakia), pričom tento rok medzi nimi absentuje portrét medailón. Pri troch portrétoch je v popredí reflexia spoločenského fenoménu/udalosti – Otázka budúcnosti, Mir nam, Tretí koniec palice. Na rozhraní medzi portrétom a reflexiou spoločenského fenoménu stojí Wishing on a Star, medzi esejou a reflexiou spoločenského fenoménu zase Vtáčnik. Nástojčivosťou spracovania témy a formálnou invenčnosťou spomedzi minuloročných dokumentárnych filmov (aj lokálnej tvorby ako takej) vyčnievajú Šedá zóna (ktorá by mohla byť, podobne ako Vtáčnik, označená za esejistickú reflexiu spoločenského fenoménu) a Lapilli. Oba charakterizuje introspektívny modus a esejistický prístup (k rozprávaniu).

„Dokumentom by som to úplne nenazval.“[1]





Záber z filmu Prezidentka. FOTO: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Peter Balgha (vľavo) a Martin Hollý (vpravo). Foto: archív SFÚ

Peter Balgha

Dvadsiateho siedmeho mája pred deväťdesiatimi rokmi sa narodil slovenský dramaturg, scenárista, prozaik a pedagóg Peter Balgha. Ako dramaturg sa podpísal pod najúspešnejšie snímky z dielne Televíznej filmovej tvorby zo 60. rokov ako Krotká (r. Stanislav Barabáš, 1967), Balada o siedmich obesených (r. Martin Hollý, 1968) či Sladké hry minulého leta (r. Juraj Herz, 1969). „Balghova obrovská energia sa sústredila, rozplynula a zúročila v práci pre druhých. Originálne autorské nápady odovzdával zadarmo v prospech hmlistého ,verejnoprospešnéhoʻ cieľa. Dnešná spoločnosť by ho asi vnímala ako málo asertívneho exota, ktorý sa nedokázal presadiť ako svojbytný spisovateľ,“ povedala filmová a literárna historička Jelena Paštéková v texte v denníku Sme. „Balgha bol typom moderného manažéra, akých dodnes potrebujeme aj v umení, mal neomylný zmysel pre ľudí, a preto vedel kvôli nim aj riskovať. Urobil si tým meno a súčasne aj meno bratislavskému televíznemu štúdiu,“ napísal filmový encyklopedista Richard Blech v denníku Práca v roku 1990. Vtedy sa o Balghovi už opäť mohlo hovoriť. Normalizátori ho totiž nielenže pripravili o prácu, ale aj vystrihli z titulkov diel, na ktorých sa podieľal. Takisto ho vylúčili z profesijných zväzov. Normalizácia a výsluchy na ŠtB pre jeho politické postoje a odmietnutie okupácie sa podpísali aj na jeho podlomenom zdraví. Zomrel ako invalidný dôchodca vo veku nedožitých 37 rokov. Vedel objavovať a inšpirovať Peter Balgha sa...
Zobraziť všetky články