Záber z filmu Prezidentka (r. Marek Šulík) / Zdroj: Film Expanded

téma Hodnotenie slovenského dokumentárneho filmu 2024

O čom nás navádzajú premýšľať slovenské dokumentárne filmy roku 2024

Barbora Nemčeková

Písmo: A- | A+

Pri hľadaní spôsobu, ako uchopiť hodnotenie dokumentárnej tvorby uplynulého roku, som premýšľala nad možnými prepojeniami. V skupine jedenástich filmov označených ako dokumentárne je až päť debutových, zastúpená je aj generácia etablovaných dokumentaristov (Kerekes, Šulík, Vojtek, Korec). V dvoch filmoch nájdeme rómskych protagonistov a protagonistky (Tretí koniec palice a Pokiaľ ja žijem). Jeden publicistický film zachytáva dôsledky celoplošného útoku Ruska na Ukrajinu (Mir nam). Štyri by bolo možné kategorizovať ako portréty, respektíve skupinové portréty (Prezidentka, Akvabely z Prandorfa, Pokiaľ ja žijem a Via Slovakia), pričom tento rok medzi nimi absentuje portrét medailón. Pri troch portrétoch je v popredí reflexia spoločenského fenoménu/udalosti – Otázka budúcnosti, Mir nam, Tretí koniec palice. Na rozhraní medzi portrétom a reflexiou spoločenského fenoménu stojí Wishing on a Star, medzi esejou a reflexiou spoločenského fenoménu zase Vtáčnik. Nástojčivosťou spracovania témy a formálnou invenčnosťou spomedzi minuloročných dokumentárnych filmov (aj lokálnej tvorby ako takej) vyčnievajú Šedá zóna (ktorá by mohla byť, podobne ako Vtáčnik, označená za esejistickú reflexiu spoločenského fenoménu) a Lapilli. Oba charakterizuje introspektívny modus a esejistický prístup (k rozprávaniu).

„Dokumentom by som to úplne nenazval.“[1]





Záber z filmu Prezidentka. FOTO: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať: