Málokedy nám napadne, že nepočujúcim a nevidiacim ľuďom môže chýbať zážitok z kina. Tú možnosť našťastie majú, i keď sa na prvý pohľad nezdá atraktívna. Ozaj, čo keby sme v časoch, keď naše deti už nedokážu odtrhnúť oči od obrazoviek mobilov, zaradili posunkový jazyk do bežných učebných osnov? V každom prípade, ak chcete ísť aj vy do kina a sledovať film s audiokomentárom či deskriptívnymi titulkami, nech sa páči. A nemusíte sa cítiť nepatrične, aj keď počujete a vidíte. Inkluzívne premietania ponúkajú napríklad bratislavské Kino Lumière či košické kino Úsmev, festival Jeden svet aj košický Inkluzívny filmový festival.

„Keď nepočujúceho zozadu poklepkáte po chrbte, nie je to najdôstojnejší spôsob, ako s ním nadviazať komunikáciu. Radšej mu ruku položte jemne na plece, alebo ho chyťte úctivo za predlaktie. A vždy sa dívajte alebo hovorte priamo naňho,“ vysvetľuje Angela Hefty v posunkovom jazyku. Publiku ju nahlas tlmočí kolegyňa Barbara Randušková. Venujú sa výučbe slovenského posunkového jazyka a v združení Myslím –centrum kultúry Nepočujúcich usporadúvajú aj rôzne podujatia v oblasti jazyka a kultúry nepočujúcich.

Vďaka nim sa o komunikácii s nepočujúcimi mohli viac dozvedieť aj pracovníci Kina Lumière. Nie je to nič ťažké, pomyslíte si. Nestačí však iba vedieť, ako sa v posunkoch povie kino, film, lístok či peňaženka.

Radšej bez žuvačky

V kinosálach bežne nestretávame ľudí so zdravotným znevýhodnením. Hoci vieme, že v spoločnosti sme všetci súčasťou väčších či menších komunít s najrozličnejšími podobami inakosti, nezaoberáme sa ani tým, ako nadviazať s nepočujúcim small talk. Väčšinou neovládame posunkový jazyk, neartikulujeme zreteľne, nemáme skúsenosť vo voľbe správnych slov. Neriešime denne, ako sa citlivo dorozumieť s niekým, kto na bežnú komunikáciu používa reč rúk či fyzický hmat. Nepremýšľame, ako pritom prejaviť srdečnosť a zároveň rešpektovať intímnu zónu. A nakoniec si ani poriadne neuvedomíme, ako ľahko sme zraniteľní.

Prečítajte si aj:
Ángele sa narodilo dieťa. Bude mať sluch? Odpovie Kino bez bariér

Foto: ASFK

Angela Hefty pôsobí aj na Trnavskej univerzite, jedinom mieste na Slovensku, kde sa dá študovať tlmočníctvo do slovenského posunkového jazyka. Považuje ho za rovnako bohatý ako akýkoľvek iný cudzí jazyk. Jeho náročnosť podľa nej rovnako narastá v závislosti od hĺbky a šírky komunikačného obsahu. Pripomína, že popri posunkovaní môže nepočujúci človek aj odzerať z úst hovoriaceho, čo je tiež zakaždým individuálna výzva.

„Ako nepočujúca sa učím odzerať od malička a je to neustály proces. Vždy záleží od toho, či človek, od ktorého sa snažím odzerať, dobre artikuluje. A či sa mu môžem dívať priamo do tváre,“ uvádza. Podľa jej skúseností môžu odzeranie komplikovať zdanlivé maličkosti. Napríklad, keď človek žuje žuvačku, nevieme, kedy začal hovoriť a kedy skončil. Prekážkou môžu byť aj fúzy alebo brada, ktoré pery maskujú, cigareta v ústach či zaklonená hlava.

Posunky do osnov

Podľa informácií združenia žije na Slovensku okolo dvestotisíc ľudí so sluchovou poruchou. Len zhruba päťtisíc z nich ovláda posunkový jazyk. A keď sme už pri dorozumievaní: študovať vo svetových jazykoch na dobrej škole je na Slovensku stále málo dosiahnuteľná méta. Najmä keď sa úroveň slovenského školstva v kritickom veku tínedžerov scvrkáva na niekoľko elitných bilingválnych gymnázií. A pritom je dávno známe, že koľko jazykov vieme, toľkokrát sme ľuďmi. Aj preto tu máme návrh: čo keby sme v časoch, keď urputne hľadáme cesty k tolerancii a naše deti už nedokážu odtrhnúť oči od obrazoviek mobilov, zaradili posunkový jazyk do bežných učebných osnov? Pomohla by nám pozerať sa nevyhnutne jeden druhému do očí, aby sme si mohli porozumieť.

Jeden svet a audiovízia bez bariér

„Už dávno máme výťah, vďaka ktorému sa vedia dostať do kinosál ľudia na vozíku. Málokto však pri audiovizuálnom umení myslel na to, že navštevovať kino by možno chceli aj nevidiaci či nepočujúci ľudia. V západnej Európe je to trend už desiatky rokov. K nám prichádzajú riešenia relatívne neskoro,“ hovorí manažérka bratislavského Kina Lumière Zita Hosszúová. Napriek tomu sú v jeho priestoroch už tento mesiac vítaní na 26. ročníku festivalu Jeden svet aj nepočujúci a nevidiaci. Nebude na ňom chýbať panel Audiovízia bez bariér.

Práve vďaka spomenutému festivalu, ktorý už dlhé roky usporadúva organizácia Človek v ohrození, sa Kino Lumière postupne zoznámilo s myšlienkou inklúzie zdravotne znevýhodnených ľudí. Logicky preto zareagovalo na verejnú výzvu partnera CK Zamek v Poznani. Tak dostalo možnosť zapojiť sa pod vedením poľského lídra spolu s Maďarskom, Rumunskom a Slovinskom do medzinárodného projektu Kino bez bariér s podporou programu Kreatívna Európa Media. Od roku 2024 sa tak v Kine Lumière pravidelne usporadúvajú premietania pre nepočujúcich a nevidiacich. Konajú sa každú prvú stredu v mesiaci, ráno aj popoludní. Vybrané filmy sprevádzajú deskriptívne titulky a audiokomentár. Publikum si ho vypočuje cez slúchadlá. Mimochodom, ako sa ľudia na tieto predstavenia dostanú?

Cesta až do kina

„Sprevádzanie v kine sme zaviedli počas projektu Kino bez bariér. Uvedomili sme si, že pre nevidiacich a slabozrakých je často bariérou chýbajúci parťák do kina. Keby mali s kým ísť, aj by išli. Mnohí vedia, ako sa dostať zo svojej zastávky MHD do centra mesta. Nepoznajú však cestu až do kina,“ hovorí manažérka projektu Kino bez bariér Michaela Kolláriková.

Aby v tíme pracovníkov Kina Lumière otvorili možnosti, v spolupráci s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska pripravili pre tých, čo sa vedia samostatne pohybovať, opisy ciest z najbližších zastávok MHD až do kina. Tam ich už môže previesť vyškolený personál až k sedadlu v kinosále. Pre tých, čo túto možnosť nemajú, ponúkajú individuálne sprevádzanie. Stačí, ak sa záujemca ozve mailom, telefonicky či cez WhatsApp na webe Kina bez bariér. Dohodnú si miesto a čas, a ten z tímu, čo má službu, ich vyzdvihne na zastávke a odprevadí až do kina, k pokladni, do kaviarne alebo priamo do sály.

Za rameno či za lakeť

Na začiatku boli prirodzené obavy, keďže nikto z pracovníkov kina predtým nemal skúsenosti so sprevádzaním nevidiacich alebo slabozrakých. Michaela prízvukuje, že základom je spýtať sa priamo človeka, akým spôsobom mu pomáhať. Či nás chce držať za rameno alebo lakeť, ako mu signalizovať nerovnosti, obrubníky, zmeny povrchu či prechody. Na orientáciu v interiéri slúžia počas premietacích dní aj vodiace čiary v podobe rohoží, ktoré vedú od vchodu k pokladni. Pri pokladni je k dispozícii na vypožičanie aj reliéfna mapa kina v Braillovom písme. Sú ním označené aj vybrané priestory kina.

„Občas sa stali menšie kiksy, ale zároveň aj veľmi príjemné a obohacujúce stretnutia,“ spomína Michaela Kolláriková. Dodáva, že