Málokedy nám napadne, že nepočujúcim a nevidiacim ľuďom môže chýbať zážitok z kina. Tú možnosť našťastie majú, i keď sa na prvý pohľad nezdá atraktívna. Ozaj, čo keby sme v časoch, keď naše deti už nedokážu odtrhnúť oči od obrazoviek mobilov, zaradili posunkový jazyk do bežných učebných osnov? V každom prípade, ak chcete ísť aj vy do kina a sledovať film s audiokomentárom či deskriptívnymi titulkami, nech sa páči. A nemusíte sa cítiť nepatrične, aj keď počujete a vidíte. Inkluzívne premietania ponúkajú napríklad bratislavské Kino Lumière či košické kino Úsmev, festival Jeden svet aj košický Inkluzívny filmový festival.

„Keď nepočujúceho zozadu poklepkáte po chrbte, nie je to najdôstojnejší spôsob, ako s ním nadviazať komunikáciu. Radšej mu ruku položte jemne na plece, alebo ho chyťte úctivo za predlaktie. A vždy sa dívajte alebo hovorte priamo naňho,“ vysvetľuje Angela Hefty v posunkovom jazyku. Publiku ju nahlas tlmočí kolegyňa Barbara Randušková. Venujú sa výučbe slovenského posunkového jazyka a v združení Myslím –centrum kultúry Nepočujúcich usporadúvajú aj rôzne podujatia v oblasti jazyka a kultúry nepočujúcich.

Vďaka nim sa o komunikácii s nepočujúcimi mohli viac dozvedieť aj pracovníci Kina Lumière. Nie je to nič ťažké, pomyslíte si. Nestačí však iba vedieť, ako sa v posunkoch povie kino, film, lístok či peňaženka.

Radšej bez žuvačky

V kinosálach bežne nestretávame ľudí so zdravotným znevýhodnením. Hoci vieme, že v spoločnosti sme všetci súčasťou väčších či menších komunít s najrozličnejšími podobami inakosti, nezaoberáme sa ani tým, ako nadviazať s nepočujúcim small talk. Väčšinou neovládame posunkový jazyk, neartikulujeme zreteľne, nemáme skúsenosť vo voľbe správnych slov. Neriešime denne, ako sa citlivo dorozumieť s niekým, kto na bežnú komunikáciu používa reč rúk či fyzický hmat. Nepremýšľame, ako pritom prejaviť srdečnosť a zároveň rešpektovať intímnu zónu. A nakoniec si ani poriadne neuvedomíme, ako ľahko sme zraniteľní.

Prečítajte si aj:
Ángele sa narodilo dieťa. Bude mať sluch? Odpovie Kino bez bariér

Foto: ASFK

Angela Hefty pôsobí aj na Trnavskej univerzite, jedinom mieste na Slovensku, kde sa dá študovať tlmočníctvo do slovenského posunkového jazyka. Považuje ho za rovnako bohatý ako akýkoľvek iný cudzí jazyk. Jeho náročnosť podľa nej rovnako narastá v závislosti od hĺbky a šírky komunikačného obsahu. Pripomína, že popri posunkovaní môže nepočujúci človek aj odzerať z úst hovoriaceho, čo je tiež zakaždým individuálna výzva.

„Ako nepočujúca sa učím odzerať od malička a je to neustály proces. Vždy záleží od toho, či človek, od ktorého sa snažím odzerať, dobre artikuluje. A či sa mu môžem dívať priamo do tváre,“ uvádza. Podľa jej skúseností môžu odzeranie komplikovať zdanlivé maličkosti. Napríklad, keď človek žuje žuvačku, nevieme, kedy začal hovoriť a kedy skončil. Prekážkou môžu byť aj fúzy alebo brada, ktoré pery maskujú, cigareta v ústach či zaklonená hlava. 

Posunky do osnov

Podľa informácií združenia žije na Slovensku okolo dvestotisíc ľudí so sluchovou poruchou. Len zhruba päťtisíc z nich ovláda posunkový jazyk. A keď sme už pri dorozumievaní: študovať vo svetových jazykoch na dobrej škole je na Slovensku stále málo dosiahnuteľná méta. Najmä keď sa úroveň slovenského školstva v kritickom veku tínedžerov scvrkáva na niekoľko elitných bilingválnych gymnázií. A pritom je dávno známe, že koľko jazykov vieme, toľkokrát sme ľuďmi. Aj preto tu máme návrh: čo keby sme v časoch, keď urputne hľadáme cesty k tolerancii a naše deti už nedokážu odtrhnúť oči od obrazoviek mobilov, zaradili posunkový jazyk do bežných učebných osnov? Pomohla by nám pozerať sa nevyhnutne jeden druhému do očí, aby sme si mohli porozumieť.

Jeden svet a audiovízia bez bariér

„Už dávno máme výťah, vďaka ktorému sa vedia dostať do kinosál ľudia na vozíku. Málokto však pri audiovizuálnom umení myslel na to, že navštevovať kino by možno chceli aj nevidiaci či nepočujúci ľudia. V západnej Európe je to trend už desiatky rokov. K nám prichádzajú riešenia relatívne neskoro,“ hovorí manažérka bratislavského Kina Lumière Zita Hosszúová. Napriek tomu sú v jeho priestoroch už tento mesiac vítaní na 26. ročníku festivalu Jeden svet aj nepočujúci a nevidiaci. Nebude na ňom chýbať panel Audiovízia bez bariér.

Práve vďaka spomenutému festivalu, ktorý už dlhé roky usporadúva organizácia Človek v ohrození, sa Kino Lumière postupne zoznámilo s myšlienkou inklúzie zdravotne znevýhodnených ľudí. Logicky preto zareagovalo na verejnú výzvu partnera CK Zamek v Poznani. Tak dostalo možnosť zapojiť sa pod vedením poľského lídra spolu s Maďarskom, Rumunskom a Slovinskom do medzinárodného projektu Kino bez bariér s podporou programu Kreatívna Európa Media. Od roku 2024 sa tak v Kine Lumière pravidelne usporadúvajú premietania pre nepočujúcich a nevidiacich. Konajú sa každú prvú stredu v mesiaci, ráno aj popoludní. Vybrané filmy sprevádzajú deskriptívne titulky a audiokomentár. Publikum si ho vypočuje cez slúchadlá. Mimochodom, ako sa ľudia na tieto predstavenia dostanú?

Cesta až do kina

„Sprevádzanie v kine sme zaviedli počas projektu Kino bez bariér. Uvedomili sme si, že pre nevidiacich a slabozrakých je často bariérou chýbajúci parťák do kina. Keby mali s kým ísť, aj by išli. Mnohí vedia, ako sa dostať zo svojej zastávky MHD do centra mesta. Nepoznajú však cestu až do kina,“ hovorí manažérka projektu Kino bez bariér Michaela Kolláriková.

Aby v tíme pracovníkov Kina Lumière otvorili možnosti, v spolupráci s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska pripravili pre tých, čo sa vedia samostatne pohybovať, opisy ciest z najbližších zastávok MHD až do kina. Tam ich už môže previesť vyškolený personál až k sedadlu v kinosále. Pre tých, čo túto možnosť nemajú, ponúkajú individuálne sprevádzanie. Stačí, ak sa záujemca ozve mailom, telefonicky či cez WhatsApp na webe Kina bez bariér. Dohodnú si miesto a čas, a ten z tímu, čo má službu, ich vyzdvihne na zastávke a odprevadí až do kina, k pokladni, do kaviarne alebo priamo do sály.

Za rameno či za lakeť

Na začiatku boli prirodzené obavy, keďže nikto z pracovníkov kina predtým nemal skúsenosti so sprevádzaním nevidiacich alebo slabozrakých. Michaela prízvukuje, že základom je spýtať sa priamo človeka, akým spôsobom mu pomáhať. Či nás chce držať za rameno alebo lakeť, ako mu signalizovať nerovnosti, obrubníky, zmeny povrchu či prechody. Na orientáciu v interiéri slúžia počas premietacích dní aj vodiace čiary v podobe rohoží, ktoré vedú od vchodu k pokladni. Pri pokladni je k dispozícii na vypožičanie aj reliéfna mapa kina v Braillovom písme. Sú ním označené aj vybrané priestory kina.

„Občas sa stali menšie kiksy, ale zároveň aj veľmi príjemné a obohacujúce stretnutia,“ spomína Michaela Kolláriková. Dodáva, že s niektorými klientmi si už personál vytvoril aj kamarátsky kontakt. Služba je však otvorená komukoľvek, kto o ňu prejaví záujem.

„Ľudí, ktorí nás oslovia, vždy vopred upozorňujeme, že nie sme profesionáli a že potrebujeme jasnú komunikáciu z ich strany, aby sme sa prispôsobili ich potrebám. Občas máme pri nových ľuďoch trému, ale vždy sa snažíme otvorene si nastaviť spôsob spolupráce a budovať prirodzený kontakt, v ktorom sa dá reagovať citlivo a s rešpektom.“

Program Kina bez bariér na festivale Jeden svet si môžete pozrieť tu.

Ako sa správa reálny divák

Publikum so zrakovým a sluchovým znevýhodnením má zo zákona rovnaké právo na prístup ku kultúre, vrátane tej filmovej, ako ktokoľvek iný. Premietať s titulkami a audiokomentárom nielen raz do mesiaca, ale každý raz, by malo byť samozrejmosťou. Presvedčená je o tom riaditeľka festivalu Jeden svet Eva Križková.

O Kine bez bariér hovorí ako o projekte, v ktorom sa aktívne premýšľa nad tým, ako sa správa reálny divák a aké sú jeho potreby, namiesto toho, aby sa premietali filmy iba pre viac-menej fiktívneho privilegovaného dospelého a ideálne zdravého diváka.

„Keď sme sa pred piatimi rokmi začali téme inklúzie venovať na festivale Jeden svet, boli sme v rámci audiovízie na Slovensku zrejme prví. Filmári sa zväčša čudovali, načo to robíme,“ spomína pre filmsk.sk. Podľa jej slov sa však medzitým podarilo v našom prostredí mnohé posunúť práve vďaka spomínanému projektu, ktorý celoročne ide príkladom. „Dnes sa nám už občas stane, že nás kontaktujú slovenskí filmári a pýtajú si rady, ako majú postupovať, keď chcú svoj film uviesť do distribúcie s audiokomentárom a popisnými titulkami.“

Nedostatky v systéme

Riešiť inklúziu pri tvorbe, produkcii a distribúcii filmu považuje Eva Križková za úplne prirodzené, ako to stojí aj v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Zatiaľ však vníma, že snahy jednotlivcov len narážajú na nedostatky systémových nastavení.

„Distribútora veľmi nemotivuje investovať energiu a finančné prostriedky do výroby audiokomentárov a popisných titulkov, keď mu ich v tejto podobe premietne iba jeden festival, jedno kino v Bratislave a jedno v Košiciach,“ myslí si. Navrhuje urobiť nie veľké, ale zato dôležité systémové zmeny v celom distribučnom reťazci, vybaviť a poučiť kiná po celom Slovensku. 

Okrem toho považuje za podstatné implementovať zatiaľ pomerne nefunkčnú prioritu Audiovizuálneho fondu do reálneho procesu podpory, aby projekty podporené v distribúcii dostávali automaticky paušálnu položku na výrobu audiokomentára a popisných titulkov, aby sa v rámci vyúčtovania toto plnenie a jeho kvalita následne kontrolovali a aby bola podmienkou modernizácie kina práve výbava a sprevádzkovanie prístupnosti.

Posunková Una s kamarátmi

„V ideálnom svete by malo fungovať, že keď distribútor posiela film do kina v profesionálnom premietacom formáte, deskriptívne titulky a audiokomentár by už v ňom mali byť k dispozícii. Pri slovenskej audiovizuálnej tvorbe je tu povinnosť zo zákona, no kruh je začarovaný. Kiná nemajú na technológiu, distribútori príslušný formát zväčša nedodávajú, diváci ho nevyhľadávajú, nie je dopyt, a tak sa ani negeneruje ponuka,” nadväzuje Zita Hosszúová. Aj preto projekt v budúcom roku pripravuje vzdelávanie pre kinárov, distribútorov či producentov slovenských filmov. 

Proces výroby titulkov a audiokomentárov je pri slovenských filmoch jednoduchší, lebo replikám v slovenčine nevidiaci rozumejú bez simultánneho dabingu a nepočujúcim zase slovenčina pomáha odzerať z pier hercov. Preto sa projektový tím Kina bez bariér snaží sprostredkovať aj slovenskú produkciu, ktorá je navyše v súčasnosti divácky veľmi atraktívna, a najmä sa bežne uvádza bez slovenských titulkov, takže k nej nepočujúci inak nemajú prístup.

Projekt je však financovaný z európskeho grantu, preto ukladá povinnosť sústreďovať sa v programe predovšetkým na európske filmy. Zatiaľ posledným a najúspešnejším z nich je írsko-britský animák Una a jej kamaráti, ktorý ako vôbec prvý film pre deti šiel do kín na Slovensku tak, že súčasťou obrazu bola aj postava tlmočníčky do posunkového jazyka. Nepočujúce deti totiž do pomerne vysokého veku nevedia dobre čítať titulky, lebo ich materinským jazykom je práve posunkový.

Cesta k možnostiam

„Je to beh na dlhé trate,“ prízvukuje Zita Hosszúová. „Myšlienka nespočíva v tom, že po takýchto premietaniach má byť veľký dopyt. Možnosť má skrátka existovať.“ Na otázku o hraniciach inklúzie odpovedá, že všetky uvedenia inkluzívneho programu môže navštevovať aj široká verejnosť. Okrem predstavení s audiokomentármi a deskriptívnymi titulkami pre nepočujúcich a nevidiacich organizuje kino aj program pre seniorov alebo formát baby-kino, ktoré je dostupné rodičom s malými deťmi a kde sa zabezpečuje viac svetla a nižšia hlasitosť v kinosále. Pri premietaní pre deti s poruchou ADHD a autistického spektra zase treba eliminovať svetelné kontrasty a sústrediť sa na výber filmov s menej abstraktným obsahom.

Podobných skrytých možností je podľa Zity Hosszúovej okolo nás veľa, ibaže sa stále naráža na nedostatok ústretovosti. „Ešte bude trvať, kým sa nevidiaci a nepočujúci odvážia chodiť do spoločných priestorov a budú cítiť, že je to samozrejmosť,“ myslí si.

Netreba sa brániť, ale najprv treba prežiť

„V Kremnici sme mali školu pre deti so sluchovými poruchami. Keby dnes fungovala, určite by sme sa o tieto možnosti viac zaujímali,“ hovorí Zdeno Gális, prevádzkar kultúrneho centra Akropola Kremnica, v ktorom vedie aj filmový klub. Myšlienke inkluzívnych premietaní sa dnes nebráni, ale nemôže ju vnímať ako prioritu. V súčasnosti čelí vážnym finančným problémom, ktoré spôsobilo odstavenie od dotácií z Fondu na podporu umenia. Akropola bojuje, podobne ako iné malé kultúrne centrá, o existenciu.

Osvojiť si myšlienku inklúzie sa podarilo Kinu Úsmev v Košiciach ešte v roku 2019. „Našou motiváciou je snaha budovať citlivejšiu, tolerantnejšiu a rovnocennejšiu spoločnosť práve prostredníctvom filmu, ktorý vnímame ako účinný prostriedok na podporu inklúzie,“ hovorí jeho projektová manažérka Natália Centková. Pre ľudí so zdravotným znevýhodnením sprístupňujú štyri pravidelné cykly premietania: pre deti a mládež s poruchou autistického spektra, pre osoby s kognitívnym znevýhodnením (demencia, Alzheimerova či Parkinsonova choroba), pre nevidiacich a slabozrakých, pre nepočujúcich a nedoslýchavých. Premietania sú upravené na úrovni výberu filmu, času a dňa konania, dĺžky filmu, audiokomentára, deskriptívnych titulkov), priestorov, komunikácie, služieb a možnosti zamestnávania osôb so zdravotným znevýhodnením. Už piaty rok organizujú aj samostatný Inkluzívny filmový festival.

Slepé lásky, začiatky a šance

Písal sa rok 2008, keď do kín prišiel romantický slovenský dokument Slepé lásky v réžii Juraja Lehotského. Film otvoril tabuizovanú tému intimity ľudí so zdravotným znevýhodnením a poeticky vyrozprával príbehy lásky nevidiacich partnerov, odkrývajúci skryté dimenzie ľudského šťastia. Výroba a využitie audiokomentárov boli v tom čase u nás stále v začiatkoch, no producent filmu Marko Škop považoval ich použitie najmä v tomto prípade za zásadné. „Chceli sme, aby bol náš dokument nielen o nevidiacich, ale aj pre nevidiacich,“ hovorí pre filmsk.sk. Aj dnes považuje za skvelú vec, že audiokomentár k filmu vtedy pre nevidiacich načítala Emília Vášáryová.

Cení si najmä pomoc Karola Trnku, ktorý už vtedy intenzívne spolupracoval s Úniou nevidiacich v Levoči a mal s výrobou audiokomentárov skúsenosti. „Vytvoril všetky podklady, predovšetkým texty popisujúce dej a akcie v obraze,“ spomína na zmysluplnú spoluprácu.

Karol Trnka sa k tvorbe audiokomentárov dostal prvý raz v roku 2004, keď ešte ako študent VŠMU videl na filmovom festivale v Karlových Varoch film Jana Hřebejka Horem pádem, uvádzaný s audiokomentárom a deskriptívnymi titulkami. „Bola to šanca byť pri tom, navyše som mal akurát v mysli, že mamina kamarátka stráca zrak. Okolnosti dopriali, že sme v spolupráci s Úniou nevidiacich zorganizovali projekciu tohto filmu aj na Slovensku. Potom sme na škole mali aj prednášku amerického producenta Ronnieho Schneidera, ktorý hovoril o možnostiach, ako obohatiť zážitok pri tvorbe audiokomentárov pre nevidiacich opismi filmových obrazov. Zaujalo ma to a rozhodol som sa zužitkovať svoje literárne vlohy aj takouto formou,“ hovorí o motivácii.

Kino bez bariér – aktivity a činnosti

• Funguje v spolupráci s Asociáciou slovenských filmových klubov a zahraničnými partnermi pod vedením CK ZAMEK v Poznani,vďaka podpore Európskej únie a Nadácie mesta Bratislava.
• S audiokomentárom a deskriptívnymi titulkami sa uviedli filmy Vlny, Vtáčnik, Spiaci účet, Prezidentka, Až na veky, Emilia Pérez, Amélia z Montmartru, Una a jej Kamaráti, MIKI, ČERNÁK, Ema a smrtihlav.
• Zorganizovalo sa 20+ inkluzívnych projekcií s návštevnosťou viac ako 1400 divákov.
• Prebehli 4 školenia pre zamestnancov a externých spolupracovníkov a pripravila sa interná príručka prístupnosti.
• Iniciovali sa výskumné fokusové skupiny a rozhovory s komunitami a odborníkmi pred spustením rozhovoru a evaluačné rozhovory a dotazníkový zber spätnej väzby po roku fungovania projektu.
• Spustená spolupráca s festivalom Jeden svet, Fest Anča a s Týždňom slovenského filmu.
• Realizovaný workshop Filmový kabinet deťom pre deti so sluchovým znevýhodnením k filmu Una a jej kamaráti tlmočený do slovenského posunkového jazyka.

Foto: ASFK

Anjelské krídla

Hluché a slepé miesto v kinematografii na Slovensku začal zapĺňať aj vďaka metodike televízie BBC, ktorá mu priblížila, ako sa výrobe audiokomentárov a deskriptívnych titulkov venovali vo svete anglických televízií už v druhej polovici minulého storočia. Naučil sa, že práca na úprave filmov pre zdravotne znevýhodnené skupiny má svoje pravidlá, ktoré treba dodržiavať.

„Keď vo filme zaznie košatý dialóg, je neprípustné, aby sa všetko prepísalo do titulkov. Každý dialóg treba zostručniť. Zároveň však treba uviesť informácie o tom, ktoré postavy hovoria, napríklad ich odlíšiť farebne. Dôležité je priblížiť aj zvuky a ruchy v pozadí,“ opisuje. Audiokomentár vníma oveľa kreatívnejšie – jeho autor môže podľa vlastného uváženia upriamiť pozornosť nevidiaceho človeka na obsah jednotlivých obrazov. „To rád využívam,“ hovorí. 

Ešte ako vedúci dabingu pre televíziu Joj pripravil v roku 2008 prvý film pre nepočujúce deti na Slovensku – Predvianočnú nočnú moru Tima Burtona, a to rovno s Adelou Banášovou, ktorá audiokomentár nahovorila. Za svoj veľký úspech v slovenskej kinodistribúcii považuje aj celovečerný film Sedem zhavranelých bratov (2015) českej režisérky Alice Nellis v česko-slovenskej koprodukcii. Ten sa dokonca podarilo upraviť nadštandardne do rýmovaných audiokomentárov. Ich autorom bol básnik Ľubomír Feldek. „Bola to skvelá spolupráca,“ spomína. „Oproti civilnej úprave v českej verzii dal pán Feldek rozprávke doslova anjelské krídla. Komentár načítala Zuzana Kronerová.“ Jedným z najnovších filmov pre skupiny so zdravotným znevýhodnením, ktoré Karol Trnka pripravil do kín, bola dráma F1 s Bradom Pittom.

Momentálne práve uvádza do života špeciálny projekt dotykového filmu s názvom 3D Komenský.

Prezidentka

Riešiť inklúziu pri distribúcii každého filmu je podľa filmára Mareka Šulíka celkom logické. Práve v tomto procese totiž môžu vzniknúť technicky upravené kópie filmov pre plne inkluzívne premietania. „Ako strihač som to v minulosti zažil iba pri filme Jmenuji se Hladový Bizon režiséra Pavla Jurdu. Keďže protagonista filmu bol nevidiaci, film mal aj distribúciu s audiokomentárom. Ak sa urobí dobre, tak môže mať takú literárnu hodnotu, akoby človek počúval audioknihu,“ hovorí pre filmsk.sk.

Nepochyboval, že pri tvorbe chce tieto skúsenosti ďalej zužitkovať. Aj preto sa jeho dokument Prezidentka mohol vlani stať najkrajším príkladom inklúzie v novodobých dejinách Slovenska. Jeho uvedenie v Kine Lumière malo veľký ohlas, v preplnenom publiku sedelo aj mnoho nepočujúcich a nevidiacich ľudí. Po projekcii sa konala aj diskusia s moderátorkou so sluchovým znevýhodnením Juliannou Cvitkovičovou. Prezidentka Zuzana Čaputová bola totiž nielen hlavnou postavou filmu, ale aj prvou slovenskou političkou, ktorá si po celé volebné obdobie veľmi dala záležať na tom, aby sa všetky jej prejavy tlmočili aj do posunkového jazyka. „Mala záujem o znevýhodnené skupiny aj vo volebnom programe a aj počas výkonu funkcie sa snažila túto tému prinášať. Prekladateľky do posunkového jazyka stáli vedľa nej už počas kampane, ešte pred zvolením,“ spomína Marek Šulík.

Pozornosť rôznym menšinám

Pripúšťa, že v jeho filme sa síce rozmanitá ideová agenda prezidentky napokon priamočiaro neocitla, ale keď počas strihania filmu žil pol roka v Prahe a chodieval do mestských kín, bol nadšený, ako je v nich téma inklúzie prítomná a veľmi ho to inšpirovalo. „Pred premietaním namiesto reklám púšťali jednoduché avíza o tom, kedy a kde prebiehajú špeciálne projekcie pre ľudí so zdravotným hendikepom, pre seniorov alebo pre deti, ktoré majú problémy s pozornosťou. Venovali teda pozornosť rôznym menšinám, aby mohli byť samozrejmou súčasťou kultúrneho diania. A to vo mne podporovalo pocit úplne inej úrovne kultúry spoločnosti. Jednoducho, bolo to ľudské a hodné 21. storočia.“

• Audiokomentárom a popisným titulkom sa na Slovensku profesionálne a v dobrej kvalite venujú tri spoločnosti a jedna univerzitná katedra (Katedra translatológie v Nitre).
• Pri plánovaní distribúcie je potrebné osloviť niekoho z vyššie spomínaných a dať mu k dispozíciu finálny súbor s filmom. Naspäť dostane distribútor hotové DCP pripravené na inkluzívnu distribúciu.
• V prípade nejasností sa vždy dá obrátiť sa pre viac informácií na organizačný tím festivalu Jeden svet alebo Kina bez bariér.