Počuješ ma? Záber z filmu Počuješ ma? Foto: ASFK

Ángele sa narodilo dieťa. Bude mať sluch? Odpovie Kino bez bariér

Písmo: A- | A+

Nežná dráma Počuješ ma? cez postavu nepočujúcej ženy ukazuje, akí sme všetci zraniteľní.

Nemáte sluch. Máte dobrého partnera, lenže on počuje. Posunkuje s vami rád a dobre, všetko, čo treba v počujúcej spoločnosti riešiť, vám pretlmočí a vy mu svojou zvláštnosťou obohacujete pohľad na svet. Čakáte spolu dieťa. Bude tiež nepočujúce? Či naopak, bude dobre počuť? Ako prežijete pôrod bez zvuku? Ako si dieťa priviniete? Aké puto sa medzi vami zrodí, keď bude poznať iba otcov hlas, a ten váš nie? Je váš partner viac ako vy? O tom, aké je žiť v tichu, ktoré ste si nevybrali, rozpráva španielsky film Počuješ ma? (r. Eva Libertad). Do slovenských kín prichádza v druhej polovici októbra. Bratislavské kino Lumière ho uvádza už 1. októbra v rámci projektu Kino bez bariér.

Bariéry v hlave

Že pre ľudí so zdravotnými poruchami sa premieta práve film o nepočujúcej hrdinke, je zhoda okolností. Projekt Kino bez bariér totiž vo vybraných projekciách opatrených audiokomentárom a deskriptívnymi titulkami pravidelne raz do mesiaca prináša čo najlepší možný výber z toho, čo sa v kinách aktuálne premieta. Film Počuješ ma? je určený všetkým a priam si pýta diváka, ktorý s inklúziou nemá veľké skúsenosti. Chytí za srdce podmanivou poetikou a ticho na plátne cítiť až v kostiach. Španielska režisérka a scenáristka Eva Libertad ním odkrýva citlivú organickú sústavu nášho bytia vo vzťahoch, ktoré si tvoríme. Hlavnú úlohu zverila nepočujúcej vizuálnej umelkyni a zároveň svojej sestre Miriam Garlo.

Film si z tohtoročného Berlinale odniesol divácku cenu. Jeho hrdinkou je mladá žena s poruchou sluchu, keramička Ángela. Vo svojom svete sa cíti šťastne, keď pod jej rukami pulzuje hlina, keď ju doma čaká milujúci partner, keď sa stretne s blízkymi, ktorí rozumejú jej hendikepu. Stáva sa matkou, z čoho sa veľmi teší, nové okolnosti však prinášajú nové situácie, v ktorých sa treba nanovo vystavovať reakciám okolia. I keď je realita prajná, bariéry v hlave nepustia a pocity tak často balansujú medzi nechuťou z prílišnej ohľaduplnosti a sklonom k nezáujmu až ignorácii.

Cena radosti

Počuješ ma? je nežná dráma, ktorá otvára pálčivé otázky o rovnocennom partnerstve a sile dorozumievacieho jazyka v našich životoch. Príbeh mladej rodiny nám ukazuje, že sme zraniteľní všetci bez rozdielu. Hovorí o schopnosti vyrovnávať sa s veľkou životnou úlohou, o jej náročnosti, ktorú nemusí tak ľahko zvládať ani človek bez zjavného fyzického hendikepu. Podčiarkuje, že radosť je ukrytá vo vzťahoch, v ich pevnosti a schopnosti pestovať ich aj za cenu komplikovanej cesty. Učí nás, kde všade človek naráža na neviditeľné zábrany, ktoré pustia ďalej, až keď prekonáme strach a preukážeme vôľu dávať aj prijímať.

Záber z filmu Počuješ ma? Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články