Študentské dokumenty zo Slovenska a ich úspechy sú skvelým signálom, že žáner dokumentárnej réžie zapustil po roku 1989 na Slovensku hlboké korene. Napriek súčasnej nepriaznivej situácii v domácej kultúre môže mať veľkú silu. Najcennejšie na prístupe budúcich dokumentaristov je, že na realitu okolo seba sa dívajú vlastnými očami. Ide o jasnú výpoveď generácie. V téme prinášame ich prvé filmy podporené pohľadmi a skúsenosťami ich pedagógov.
„Chcela som nájsť cestu, ako povedať svojmu najbližšiemu okoliu niečo dôležité. A práve v tvorbe som často hľadala odpovede na otázky, ktoré mi nedávali spávať,“ hovorí pre filmsk.sk režisérka Rebeka Bizubová. Je autorkou dokumentu Spoveď. Ako absolventka Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave si zaň prevzala na konci minulého roka v New Yorku strieborného študentského Oscara. Jej magisterské dielo hovorí o sexuálnom zneužívaní v cirkvi, s ktorým mala osobnú skúsenosť. Nevedela ju nahlas vysloviť, mohla ju však porozprávať prostredníctvom filmu.
Bezpečné prostredie
„Spoveď vznikala špecifickým spôsobom. Veľmi mi pomohlo bezpečné prostredie, ktoré mi vytvorili pedagógovia – v ateliéri aj na hodinách, kde sme naše absolventské filmy spoločne rozoberali,“ spomína Rebeka na proces tvorby pre Filmsk.sk. Zároveň prízvukuje, že ľudia zo štábu, ktorí ju obklopovali, pristupovali celkovo k filmu úplne inak, než bola dovtedy zvyknutá. To ju motivovalo hľadať správne riešenia a mať celý proces premyslený a podchytený.
Na štúdium dokumentárnej réžie na VŠMU v Bratislave nastúpila, až keď sa pripravovala na magisterský stupeň. Predtým študovala na banskobystrickej Akadémii umení. „Akosi prirodzene som hľadala miesto, kde by sa moje štúdium mohlo posunúť ďalej,“ hovorí Rebeka. Po skúsenosti na VŠMU tvrdí, že pôsobenie v rámci ateliérov, teda v menších skupinách zložených zo študentov z rôznych ročníkov, jej dávalo lepší vhľad nielen do fungovania školy, ale aj do rôznych prístupov k dokumentárnemu filmu. „Inšpirovalo ma to ponárať sa do tém, ktoré spracovávam, ísť viac do hĺbky a dôslednejšie pracovať s jednotlivými fázami dokumentárnej tvorby.“
To, že človek natočí film o svojej traume, neznamená že je už uzdravený
Na otázku, odkiaľ sa v nej berie túžba nakrúcať dokumentárne filmy, presnú odpoveď nemá. Určite v tom však zohráva úlohu zvedavosť a aj istá netrpezlivosť, chuť spoznávať nové veci, hľadať odpovede na otázky a poukazovať na problémy, ktoré považuje za dôležité. „Postupne som sa však naučila nemať veľké očakávania, pretože v dobe, v ktorej žijeme, sa všetko veľmi rýchlo mení,“ dodáva.
Sloboda vyjadrovania
„Na mojich študentoch ma najviac baví rozmanitosť ich uvažovania – o témach, forme aj o prístupe,“ hovorí pre filmsk.sk režisér a pedagóg z Ateliéru réžie dokumentárneho filmu Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave Peter Kerekes. Vo vlastnom podateliéri má v súčasnosti šesť úplne rozdielnych študentských typov. Každý rozmýšľa inak a hľadá vlastnú cestu. Katedra ich podporuje v úplnej slobode vyjadrovania, nielen ideovo, ale aj formálne. Študentské filmy najmladšej generácie dokumentaristov a dokumentaristiek považuje za veľmi silné a obdivuje silu ich výpovedí, cez ktoré
