Rebeka Bizubová získala 7. októbra strieborného študentského Oscara za svoj magisterský film Spoveď. Konfrontuje v ňom kňaza, ktorý ju sexuálne obťažoval a odkrýva svoju traumu v rozhovoroch s blízkou priateľkou. Film už predtým získal Slnko v sieti a ďalšie ocenenia. S Rebekou sme sa stretli krátko po jej návrate z New Yorku.
Pred pár dňami si sa vrátila z New Yorku, kde sa konalo odovzdávanie študentských Oscarov. Bola si tam s celým štábom?
V prvom rade – vôbec som nevedela, že tam film škola prihlásila. To, že sme finalisti, som sa dozvedela z mailu od festivalového oddelenia, v ktorom som „zoskrolovala“ až k logu Oscarov. Bola som vtedy akurát s produkčnou Emíliou Širotníkovou u mňa doma. Neskôr nám volali, že sme vyhrali. Tým začal taký plánovací mesiac, keď sme sa snažili o to, aby bolo možné do Ameriky „prepraviť“ nielen mňa, ale aj celý štáb. Hovorila som si, že na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU sa to stalo asi prvýkrát a dúfala som, že to nebude až taký veľký problém – je nás päť, mne cestu platila oscarová Akadémia, zvyšku štábu to nakoniec financoval grant. Tak sme sa tam dostali všetci – strihač, kameramanka, produkčná a zvukár.
Ako to prebiehalo?
V New Yorku sme strávili šesť dní, odovzdávanie študentských Oscarov pripadlo na posledný deň. Prebiehal tam práve filmový festival, čiže sme chodili aj na premietania, videla som naživo Jima Jarmuscha aj Adama Drivera. Vytvorili nám program tak, aby sme sa v rámci skupiny študentov – autorov medzi sebou spoznávali, mali sme stretnutia s profesionálmi, množstvo rozhovorov, večere s členmi akadémie, kde sa s nami snažili networkingovať… S networkingom mám však strašný problém, vždy sa pri ňom cítim, akoby som si dala na čelo cenovku: „kúpte si ma, prosím, za päť eur”. Ale mala som šťastie na veľmi dobrých ľudí. Boli tam aj minulí víťazi študentských Oscarov a dobre sme sa porozprávali. Zistila som tiež, že jet lag skutočne existuje. Myslela som si, že to je hoax, ale je to veľmi, veľmi reálna vec (smiech).
Bola som tiež v Múzeu filmu a videla kameru bratov Lumièrovcov. Mám pocit, že filmový svet v Amerike sa veľmi podobá tomu v Európe, ale zároveň sú úplne odlišné. Z rozhovorov tam som zistila, že z politického hľadiska riešia podobné veci ako my v kultúre na Slovensku. Amerika mi veľmi rozšírila obzory. So študentmi tam sme boli všetci na rovnakej úrovni, všetci boli takisto vystrašení ako ja. Potom som si vyhliadla tých, ktorí boli vystrašení najviac a najviac stáli v kútoch – s nimi sme sa spojili do jedného kúta.
Tento postup som aj ja vždy aplikovala pri skupinových aktivitách (smiech).
Na večeri s členmi a členkami Akadémie som spoznala dve veľmi charizmatické dámy. Hovorila som s nimi o mojich problémoch s týmto filmom – že som veľmi vďačná za všetky projekcie, ale najradšej by som bola, ak by ho nikto nevidel. Vďaka tomu, že sme sa o tom počas tých šiestich dní veľa rozprávali, pomohlo mi to obrniť sa voči tlaku z médií. Podarilo sa mi tam však ochorieť. Na odovzdávaní som mala hlas iba 40 sekúnd, počas ktorých som stihla ďakovnú reč. Sranda inak je, že tým, že sme vyhrali študentské Oscary, máme automaticky kvalifikáciu a možnosť prihlásiť Spoveď na „normálne“ Oscary.
Presne na to som sa ťa chcela spýtať. Podnikli ste nejaké kroky v tomto smere?
Bol tam deadline, myslím, že 9. októbra. Všetky podklady sme poslali ešte predtým, ako sme išli do New Yorku. Teraz nám prišiel potvrdzovací e-mail, že filmy už v nejakých premietacích miestnostiach pozerajú členovia americkej akadémie. Uvidíme, či nás vyberú alebo nie. Bola by to sranda, ale už by som asi povedala, že dosť (smiech).
Film Spoveď vznikol v roku 2024, keď získal divácku cenu na festivale Áčko. V apríli tohto roku získal Slnko v sieti v kategórii krátkometrážnych filmov, v júni Modrého anjela na Art Filme v Košiciach, teraz strieborného študentského Oscara. Berúc do úvahy tému, ktorou sa film zaoberá, ako sa ti s týmto filmom žije? Najmä, keď sa už druhý rok stále nejakým spôsobom „rieši“ a od jeho dokončenia ubehol už nejaký čas.
Tento film som nikdy nerobila kvôli tomu, aby sme s ním niekde uspeli. Ani som nechcela, aby sa ním zaoberalo festivalové oddelenie. Vlastne ako magistra-nováčička na VŠMU (bakalárske štúdium absolvovala Rebeka Bizubová na Akadémii umení v Banskej Bystrici – pozn. red.) som ani nevedela, že na škole je festivalové oddelenie. Potom prišla správa, že film vybrali do Francúzska na FIPADOC. Moja reakcia bola iba: aha, no dobre, tak asi tam ideme. Vyhrali sme cenu a odrazu sa všetko spustilo a už sa to nedalo zastaviť.
Nechcem znieť tak, že nie som vďačná – som veľmi vďačná, že film toľko cestuje, vidí ho veľa ľudí a viem, že veľa ľuďom pomáha. Píšu mi. Ale v niečom to je divné. Akoby som každému čítala svoj denník. Sadla si a prečítala všetky moje tajomstvá, ktoré sú tam napísané. Možno, ak by som film robila s vedomím, že viem, že chcem s ním cestovať, tak by som sa lepšie psychicky pripravila na ten tlak, ktorý príde, keď sa film niekam dostane. No ja som to chcela iba povedať mojim rodičom, to bolo všetko. Nič iné som nechcela. Iba skončiť školu a povedať to rodičom. Preto bolo pre mňa asi oveľa náročnejšie nejako sa napojiť na to, že: Pane Bože, teraz to bude všade!
V jednom rozhovore si spomínala, že rodičom ukazuješ svoje filmy, aby ti dali spätnú väzbu. O tom, čo je hlavnou témou Spovede,sa dozvedeli tiež pri takejto projekcii?
Bolo to tesne predtým, ako som film dokončila, lebo už to vedelo veľmi veľa ľudí a chcela som, aby to vedeli odo mňa. Možno dva týždne predtým, ako sme film prezentovali v škole, som im povedala, že film bude trošku o niečom inom, ako som im pôvodne tvrdila. Film im potom púšťala sestra, ja som nemala to srdce púšťať im ho sama. Mamku veľmi šokovalo, že som tam fajčila! To som tiež nepovedala. Ale už som prestala.
Najhoršia vec, ktorá sa stane v tom filme (smiech).
Áno, áno (smiech).
Aké si mala pocity z toho, že film, ktorý je o tvojej traumatizujúcej skúsenosti, pôjde na festivaly a bude verejne prezentovaný? Pre autorku/autora to môže byť potenciálne obrovský nápor na psychiku. Mala si také pocity, že by si sa bála alebo bola zhrozená z toho, čo ten film vyvolal?
Ono sa to tak vo mne strašne bije. Mám veľmi veľké šťastie, že mám veľkú oporu v mojom štábe. Všetko, celý ten proces, ktorý bol v mojej hlave, som sa im snažila nejako vysvetliť: že viem, že to tým ľuďom pomáha, ale zároveň neviem, či ja som ten človek, ktorý má byť hovorca všetkých preživších a pomôcť každému. A áno, mala som veľké úzkosti z toho. Keď sme boli na Art Filme, smiali sa mi: „Rebeka, však vy ste vyhrali Slnko v sieti a vy sa tu trasiete pred diskusiou.“ Ale ty nikdy nevieš, aké otázky z publika prídu. Mám pocit, že každým ďalším premietaním je to horšie a horšie…
Naozaj?
Áno. Myslím si však, že je to skôr spoločenským vnímaním tejto témy a možno aj tým, kam smeruje naša politika. Akoby sa ľudia nevedeli prinútiť k premýšľaniu.
Líšili sa v niečom diskusie po filme v zahraničí oproti tým na Slovensku? Mám pocit, že ľudia majú tendenciu, obzvlášť pri takýchto filmoch, ak človek odhaľuje niečo osobné, reagovať pudovo a sú ako supi.
Áno, niekedy prekračujú tú hranicu, ktorá bola už prekročená v tom filme. Ale neuvedomujú si, že autor tam stojí a rozprávajú sa s tým človekom, ktorý im rozprával aj ten príbeh. Teraz som mala na Slovensku dve alebo tri premietania. Šokovalo ma, že v rozpätí týždňa sa ma na dvoch rôznych diskusiách opýtali, či je to naozaj. Či to je fakt dokument, či som tam naozaj bola. Mala som zimomriavky a hovorím si: kiežby to bolo hrané! Kiežby to nebolo naozaj! Kiežby som tam nebola.
Ale už som sa naučila – vždy tak nejako na začiatku, keď príde na túto tému, tak hovorím, že to, že človek natočí film o svoje traume, neznamená, že už je uzdravený. Znamená to len, že to chcel nejako uzatvoriť, ale vlastne je to stále so mnou. Zaznie to aj vo filme.
Mrzí ma, že máš takúto skúsenosť. Predpokladám, že aj moderátor/moderátorka diskusie mohol/mohla zasiahnuť a niečo povedať. Máš okrem štábu, ktorý si spomínala, že ti je oporou, nejaké ochranné mechanizmy? Niečo, čo ti pomáha znovu nabrať silu, revitalizovať (sa) po náročnej diskusii?
Veľkú oporu mám v mojich rodičoch. Vždy sa ma spýtajú, ako to dopadlo, aká bola diskusia, či boli otázky okej alebo nie. Najväčšou oporou je asi môj priateľ. Prežíva to so mnou. Ale neviem, úprimne, nemám na to žiaden recept. Hlavne by som ľuďom odporúčala neriešiť to tak, ako som to riešila ja, lebo to vôbec nie je pre každého. To, že sa na ten film spätne pozeráš a stále sa do toho vraciaš a stále to počúvaš, prináša ešte veľa, veľa bolesti. Ale pomohlo mi to, lebo sa mi prestalo s tým kňazom snívať – už tie sny nemám! Raz, asi pred dvomi mesiacmi, sa mi snívalo, že nenaháňa on mňa, ale ja jeho.
Film samotný mi neubližuje. S tým, ako sme ho spravili, som stopercentne spokojná. Nič by som na ňom nemenila. Skôr mi ubližujú následné diskusie. Ale veľakrát sa mi stáva, že diskusie sú dobré a veľmi dobre sa porozprávame. Veľakrát za mnou prišli ľudia s tým, že sa im stala podobná vec. Pamätám si, že za mnou prišla jedna žena a pýtala sa ma, ako som to povedala svojej mame, lebo ona má 40 rokov a ešte stále to nedokázala povedať. Stále mám z toho zimomriavky. Aj režisér z jednej študentskej sekcie, v ktorej som bola s filmom, mi povedal, že sa mu stala podobná vec, ale nikdy by o tom film nenatočil. A to je len hŕstka ľudí. Myslím si, že je nás oveľa, oveľa viac.
Prečo si sa vlastne rozhodla o tejto téme urobiť film? Pre niekoho to môže byť tak trochu kontraintuitívne. Samozrejme, na jednej strane je to, že tvorbou spracovávame svoje prežívanie, ale na strane druhej ide o traumatizujúci zážitok, ktorý si sa rozhodla spracovať do filmu vo chvíli, keď o ňom vedela iba tvoja najbližšia kamarátka. Zaujíma ma preto tvoj proces, či to bolo organické alebo si nad tým premýšľala ako nad témou?
Tento film sme robili dva roky. Prvý rok som robila úplne iný film. Pôvodne som mala zámer na magisterskom stupni robiť portrét dediny. Nakoniec som od toho odišla. A potom som sa začala úplne zabárať – neviem, či vtedy zverejnili nejaký prípad sexuálneho zneužívania/obťažovania, ale uvedomila som si, že je potrebné o tom rozprávať, že mi to príde ako strašné tabu. V Bratislave až tak nie, ale u nás na východe sa o takýchto veciach vôbec nerozpráva.
Pôvodne som Spoveď tvorila so zámerom, že v nej budú traja respondenti a budem robiť portrét ich tráum, nie mojej. A keď som mala moje prvé klauzúry na VŠMU, myslím, že to bolo v zimnom semestri, tak sa ma jeden profesor dookola pýtal: Prečo to chcete robiť? A prečo to chcete robiť? Ale prečo to chcete robiť? A ja, frustrovaná, som úplne pred celou kinosálou študentov povedala: Lebo sa mi to stalo! Potom som už vedela, že to nejde inak. Nie som výrečná, lepšie sa mi píše. Nie som človek, ktorý príde a začne sa zdôverovať. Nevedela som o inom spôsobe, ako to spraviť, ako to povedať, lebo je to veľmi náročné. Je to, ako keď sa ideš ospravedlniť svojim rodičom.
To je zaujímavé, že sa ti to asociuje s ospravedlnením… Aj vo filme hovoríš tomu kňazovi, že cítiš hanbu. A to sú presne tie pocity, ktoré sú spojené s katolíckou výchovou, najmä ak sme boli socializované ako ženy – za všetko sa hanbiť, cítiť vinná, ospravedlňovať sa. Aj keď tebe niekto ublíži.
To som si tiež vypočula, že je to moja chyba, že som tam išla; že som sa mohla brániť, že som už na to bola dosť stará. Zábery pri jaskyni sme točili niekedy na začiatku roka 2024 alebo koncom roka 2023 po tom, ako som mala pár prezentácií a po tom, čo som sa rozprávala s mnohými ľuďmi. Preto v rozhovore, ktorý sa tam odohráva, zaznieva veľa vecí, ktoré som chcela, aby zazneli: že je jedno, koľko máš rokov, nikdy nie si pripravená. Znie to tam preto, lebo som bola konfrontovaná s vyjadreniami, že som sa mala brániť, „mne by sa nič také nestalo“ a podobne.
Keď som odprezentovala námet a ukázali sme teaser, boli letné prázdniny. Išla som za kameramankou k nej domov a hovorím jej: „Tereza, ja neviem, čo budem robiť, absolútne netuším, nemám to poskladané. Vôbec neviem, či to chcem robiť. Potom som prišla do školy a povedala môjmu pedagógovi Jarovi Vojtekovi, že neviem, čo mám robiť, že odídem zo školy. Tak sme to začali stavať, začali sme sa o tom rozprávať a on mi povedal, že či s tým tak nebojujem preto, lebo sama neviem s tou traumou pracovať. Vtedy som si uvedomila, že vlastne hej; že mi možno pomôže, keď kňaza, ktorý ma obťažoval, konfrontujem a poviem mu, že si to pamätám. Potom sme začali budovať film cez tú konfrontáciu.
Takže na základe konzultácií s pedagógom si dospela k rozhodnutiu vypustiť ostatných protagonistov a zamerať sa čisto na svoju skúsenosť?
Asi do marca 2024 som rátala s tým, že tam budú aj iní, nejaká skupina, aby zobrazovali to, že trauma má veľmi veľa odtieňov. Nakoniec sme to ale úplne vypustili, lebo sa z toho stala moja výpoveď a nepasovalo by to tam. Keď sme robili rešerše, spoznala som toľko ľudí, že by to vydalo na 15 filmov. Hrozné veci.
V rámci rešerší si narazila aj na medializované prípady, ktoré boli podobné ako tvoj?
V celom procese mi veľmi pomohol Jaro Vojtek. Hovoril mi: Rebeka, neboj sa, hocičo sa stane, vyriešime to. Ešte deň predtým, ako sme šli nakrúcať scénu spovede, tak som mu hovorila, že sa bojím. On mi povedal, že som na koni a zvládnem to. Keď tak nad tým premýšľam, Spoveď nie je môj jediný osobný film. Všetky sú také ťaživé. Neviem, prečo sa do toho púšťam. Ale každý film, ktorý robím, musím preplakať. Musím nad niečím mesiac plakať, že neviem, čo idem robiť. A potom sa to objaví.
Väčšinou pomáha, keď plačem v nejakej kaviarni. Podobne to bolo v Bystrici, keď som chystala svoj bakalársky film. Plakala som v kaviarni, nevedela som čo robiť – nedostala som grant, nevedela som, ako pracovať s respondentkami… Potom som išla na východ k mojej babke a tam som začala točiť. Plakávala som aj pri nakrúcaní portrétu Synobranie. To som vstala o šiestej ráno, išla som na hodinku plakať do parku, potom som sa vrátila domov a povedala si: Dobre, teraz môžeme pokračovať. Plač lieči aj prináša nové nápady.
Máš pocit, že plač pomáha pri frustácii z toho, že nemáš nápad? Alebo ho skôr vyvolávajú témy, ktoré sú ťaživé a osobné?
Zrejme jedno aj druhé. Asi to mám nejako v povahe, že si vyberám takéto témy. Príde mi to nejakým spôsobom terapeutické – keď si tie problémy riešim cez film, tak so mnou nie sú až tak späté. Keď chcem nájsť správny jazyk, tie správne zábery, správnu vizuálnu stránku, aj tú zvukovú; keď sa to vlastne snažím nejako spojiť do toho filmu, tak mi to príde komplexnejšie a sama v sebe si to viem lepšie rozoberať a pomenovať, že tu sa stal tento problém, a preto sa takto cítim. Je pre mňa jednoduchšie sa k tomu vracať a tvoriť to.
S portrétom Synobranie to bolo presne tak, že bol covid, nedalo sa nikam ísť, musela som robiť s tým, čo som mala. Aj bakalársky film Na začiatku konca som vlastne robila kvôli tomu, lebo som si uvedomila, že koníčky mojej mamky sú moje koníčky alebo koníčky mojich sestier. Premýšľala som nad tým, čo sa stane, keď sa tá rola matky otočí – keď sa vlastne dcéra začne starať o svoju matku a nie matka o svoju dcéru. Začalo ma zaujímať, čo budem robiť ja, keď sa to takto otočí.
Dokumentárnu réžiu si študovala najprv na Akadémii umení v Banskej Bystrici a potom na VŠMU v Bratislave. Zatiaľ posledný film, na ktorom si pracovala ako režisérka, bol však krátky hraný titul 315 a ja. Ako si sa dostala k réžii hraného študentského filmu?
Nakrútila som ho s rovnakými ľuďmi ako Spoveď. Ako štáb sme sa úplne našli. Neviem, či nás spája moja trauma, ktorú si museli aj oni nejakým spôsobom prejsť, alebo akým spôsobom vzniklo toto puto, ale fakt sme si sadli a rozhodli sme sa, že by sme chceli ďalej spolupracovať. Hrá nám to ako vínko, ako sa hovorí (smiech). Keď som ešte študovala v Bystrici, nemala som počas prvého roka veľa kamarátov. Chodila som sa prechádzať po meste a videla som, ako nejaký starší pán s baterkou kontroluje budovu zvonka. Rozmýšľala som, čo asi robí. Uchovala som si túto spomienku päť rokov a napísala som krátku poviedku s názvom 315 a ja.
Neskôr sa mi kameramanka Tereza Havadejová ozvala, že ide robiť bakalárku a chce ju robiť so mnou – či by sme niečo spoločne nevymysleli. Poslala som jej túto poviedku, ktorá sa jej, aj strihačovi Peťovi Koškovi, páčila. Avšak tým, že som už bola absolventka, museli sme robiť crowdfunding, aby sme film zafinancovali. A veľmi veľa sme sa naučili. Boli sme tak trochu hodení do vody a museli sme sa biť za to, že to chceme natočiť. Film však vznikol a ja si myslím, že je to úplný zázrak. Všetko tam bolo úplne zázračné: to, ako sme našli hotel, kde sa film odohráva, pán Nvota a Terezka (herečka) a celý náš úplne vysnený tím ľudí, ktorí nám s filmom pomohli.
Film Spoveď dosť cestoval. Keď si s ním bola na festivaloch, aké boli reakcie na túto tému od zahraničného publika?
V Amerike poznajú oscarový film Spotlight (r. Tom McCarthy, 2015) o veľkej sieti zneužívania v cirkvi. V New Yorku mi hovorili, že je super, že hovorím o tejto téme. Keď si porovnám diskusie v Česku a na Slovensku so zvyšným zahraničím, tak mám pocit, že v zahraničí sa ľudia skôr pýtali aj na ten film, na formu, vyjadrovacie prostriedky, nielen na toho kňaza. Všetci boli prajní, hovorili, že mi držia palce, diskusie boli v takom veľmi príjemnom duchu. Na Slovensku je to také zvláštne… Chápem, že je tu asi väčšia komunita veriacich, ale iba na Slovensku sa ma ľudia pýtali, či to naozaj, či to nie je iba hrané. A to ma dosť šokovalo.
S tým filmom a najmä oceneniami a následnou medializáciou však nevyhnutne prišiel tlak. Ty si teraz tá osoba, ktorá má robiť osvetu a byť bútľavou vŕbou pre ľudí, ktorí sa ti budú po projekciách zdôverovať s podobnými skúsenosťami. A v neposlednom rade zodpovednosť obhajovať seba a ostatné preživšie, odrážať útoky… Máš pocit, že od festivalu Áčko je to lineárne, čo sa týka tohto tlaku, alebo to teraz v súvislosti s Oscarom kulminuje?
Kým sme nevyhrali Slnko v sieti, tak o tom filme veľa ľudí ani nevedelo. Prišlo to až potom s Oscarmi. Mesiac medzi zverejnením nominácie a odovzdávaním cien bol veľmi ťažký. Už som nemala psychickú silu nikam ísť a hovoriť o tom filme, vediac, aké otázky sa ľudia pýtajú. Teraz je to už lepšie. Už necítim tlak a naučila som sa, že si môžem vybrať, kam chcem ísť a kam nie. Na to ťa ale na škole nikto nepripraví – ako odpovedať na otázky v diskusiách, ako si nastaviť hranice, že môžeš povedať nie.
V tom filme nie je všetko, čo sa mi stalo, je tam výsek informácií, ktoré som bola ochotná zdieľať. No ľudia si myslia, že majú právo pýtať sa ma na všetko a to nie je v poriadku.
Nerozmýšľala si nad tým, že nebudeš chodiť na diskusie po filme v záujme toho, aby si sa chránila? Alebo povedala si niekedy pri nejakej otázke, že nebudeš odpovedať a rešpektovali to?
Ten film prináša ku mne veľmi veľké príbehy. Niekedy je veľmi náročné sa vyrovnávať s množstvom informácii. Veľakrát chodí so mnou štáb a oni vedia, ako zakročiť a ozvať sa. Vždy to však dopredu poviem aj moderátorovi diskusie, že mám istú hranicu, za ktorú nepôjdem.
Predtým som to nevedela, lebo som sa bála. Keď tam stojíš pred veľkým publikom, každý sa na teba pozerá a vedia, že si to ty; že ty si bola na tom plátne, máš také isté okuliare, máš tú istú čiapku… Beztak najťažšie bolo robiť projekcie na Slovensku, pretože tu žijem, no koniec koncov som rada, že som to spravila. Lebo niesť si také niečo so sebou je ako taký balvan na chrbte a konečne to opadlo. Stále som rada, že som film natočila. Niekedy som sa samej seba pýtala, či bolo náročnejšie ten film natočiť alebo ho potom prezentovať. A neviem si vybrať.
Kam vedú ďalšie kroky filmu Spoveď? Pôjde do distribúcie?
Ešte nás čakajú nejaké festivaly a robím všetko pre to, aby film následne nebol na žiadnej streamovacej platforme (smiech). Veľa ľudí sa ma pýta, kde si film môžu pozrieť, no pre mňa je jednoduchšie, ak človek film vidí v kine, ako keby sa k nemu mohol vrátiť znova a znova. Zamýšľam sa nad tým. Niekedy mám dni, keď si hovorím: jasné, nech ten film vidia, veď je to pre ľudí, nie je to len moja vec, ktorú si mám doma schovať do skrine. A niekedy mám také dni, že by som ho najradšej vymazala. Ešte budú nejaké premietania, uvidíme, čo tie Oscary. Smiala som sa a hovorila som produkčnej, že božechráň, ak sa dostaneme na shortlist. Ale desí ma predstava, že si ľudia môžu ten film pozrieť online, je pre mňa strašidelné, že všetci môžu vidieť moju najintímnejšiu traumu.
Podľa toho, čo hovoríš, máš v tomto v sebe stále rozpor. Strachu z toho, že film bude online, rozumiem. Je na tom niečo desivé. Do istej miery to mám podobne s každým svojím textom.
Najviac som sa bála toho, ako budú film vnímať ľudia z môjho rodného mesta, moji kamaráti, spolužiaci. Nenávidím to, že sa tak cítim – človek sa predsa nemôže hanbiť za takú vec, nie je to moja chyba, nespravila som nič zlé! Výčitky sú na traume najhoršie. Som však rada, že keď ľudia Spoveď vidia, vedia, že v tom nie sú sami. To bolo mojou hlavnou motiváciou, preto som film aj venovala všetkým, ktorí ešte potrebujú čas. Čas je kľúčový pre všetko, lebo každý má iné prežívanie traumy. Môžeš to chcieť povedať hneď, ale aj neskôr alebo vôbec. A to je dôležité. Hocičo z toho si človek vyberie, tak je to v poriadku. Netreba sa nechať dotlačiť do nejakého rozhodnutia.
