Rebeka Bizubová získala 7. októbra strieborného študentského Oscara za svoj magisterský film Spoveď. Konfrontuje v ňom kňaza, ktorý ju sexuálne obťažoval a odkrýva svoju traumu v rozhovoroch s blízkou priateľkou. Film už predtým získal Slnko v sieti a ďalšie ocenenia. S Rebekou sme sa stretli krátko po jej návrate z New Yorku.
Pred pár dňami si sa vrátila z New Yorku, kde sa konalo odovzdávanie študentských Oscarov. Bola si tam s celým štábom?
V prvom rade – vôbec som nevedela, že tam film škola prihlásila. To, že sme finalisti, som sa dozvedela z mailu od festivalového oddelenia, v ktorom som „zoskrolovala“ až k logu Oscarov. Bola som vtedy akurát s produkčnou Emíliou Širotníkovou u mňa doma. Neskôr nám volali, že sme vyhrali. Tým začal taký plánovací mesiac, keď sme sa snažili o to, aby bolo možné do Ameriky „prepraviť“ nielen mňa, ale aj celý štáb. Hovorila som si, že na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU sa to stalo asi prvýkrát a dúfala som, že to nebude až taký veľký problém – je nás päť, mne cestu platila oscarová Akadémia, zvyšku štábu to nakoniec financoval grant. Tak sme sa tam dostali všetci – strihač, kameramanka, produkčná a zvukár.
Ako to prebiehalo?
V New Yorku sme strávili šesť dní, odovzdávanie študentských Oscarov pripadlo na posledný deň. Prebiehal tam práve filmový festival, čiže sme chodili aj na premietania, videla som naživo Jima Jarmuscha aj Adama Drivera. Vytvorili nám program tak, aby sme sa v rámci skupiny študentov – autorov medzi sebou spoznávali, mali sme stretnutia s profesionálmi, množstvo rozhovorov, večere s členmi akadémie, kde sa s nami snažili networkingovať… S networkingom mám však strašný problém, vždy sa pri ňom cítim, akoby som si dala na čelo cenovku: „kúpte si ma, prosím, za päť eur”. Ale mala som šťastie na veľmi dobrých ľudí. Boli tam aj minulí víťazi študentských Oscarov a dobre sme sa porozprávali. Zistila som tiež, že jet lag skutočne existuje. Myslela som si, že to je hoax, ale je to veľmi, veľmi reálna vec (smiech).
Bola som tiež v Múzeu filmu a videla kameru bratov Lumièrovcov. Mám pocit, že filmový svet v Amerike sa veľmi podobá tomu v Európe, ale zároveň sú úplne odlišné. Z rozhovorov tam som zistila, že z politického hľadiska riešia podobné veci ako my v kultúre na Slovensku. Amerika mi veľmi rozšírila obzory. So študentmi tam sme boli všetci na rovnakej úrovni, všetci boli takisto vystrašení ako ja. Potom som si vyhliadla tých, ktorí boli vystrašení najviac a najviac stáli v kútoch – s nimi sme sa spojili do jedného kúta.
Tento postup som aj ja vždy aplikovala pri skupinových aktivitách (smiech).
Na večeri s členmi a členkami Akadémie som spoznala dve veľmi charizmatické dámy. Hovorila som s nimi o mojich problémoch s týmto filmom – že som veľmi vďačná za všetky projekcie, ale najradšej by som bola, ak by ho nikto nevidel. Vďaka tomu, že sme sa o tom počas tých šiestich dní veľa rozprávali, pomohlo mi to obrniť sa voči tlaku z médií. Podarilo sa mi tam však ochorieť. Na odovzdávaní som mala hlas iba 40 sekúnd, počas ktorých som stihla ďakovnú reč. Sranda inak je, že tým, že sme vyhrali študentské Oscary, máme automaticky kvalifikáciu a možnosť prihlásiť Spoveď na „normálne“ Oscary.
Presne na to som sa ťa chcela spýtať. Podnikli ste nejaké kroky v tomto smere?
Bol tam deadline, myslím, že 9. októbra. Všetky podklady sme poslali ešte predtým, ako sme išli do New Yorku. Teraz nám prišiel potvrdzovací e-mail, že filmy už v nejakých premietacích miestnostiach pozerajú členovia americkej akadémie. Uvidíme, či nás vyberú alebo nie. Bola by to sranda, ale už by som asi povedala, že dosť (smiech).
Film Spoveď vznikol v roku 2024, keď získal divácku cenu na festivale Áčko. V apríli tohto roku získal Slnko v sieti v kategórii krátkometrážnych filmov, v júni Modrého anjela na Art Filme v Košiciach, teraz strieborného študentského Oscara. Berúc do úvahy tému, ktorou sa film zaoberá, ako sa ti s týmto filmom žije? Najmä, keď sa už druhý rok stále nejakým spôsobom „rieši“ a od jeho dokončenia ubehol už nejaký čas.
Tento film som nikdy nerobila kvôli tomu, aby sme s ním niekde uspeli. Ani som nechcela, aby sa ním zaoberalo festivalové oddelenie. Vlastne ako magistra-nováčička na VŠMU (bakalárske štúdium absolvovala Rebeka Bizubová na Akadémii umení v Banskej Bystrici – pozn. red.) som ani nevedela, že na škole je festivalové oddelenie. Potom prišla správa, že film vybrali do Francúzska na FIPADOC. Moja reakcia bola iba: aha, no dobre, tak asi tam ideme. Vyhrali sme cenu a odrazu sa všetko spustilo a už sa to nedalo zastaviť.
Nechcem znieť tak, že nie som vďačná – som veľmi vďačná, že film toľko cestuje, vidí ho veľa ľudí a viem, že veľa ľuďom pomáha. Píšu mi. Ale v niečom to je divné. Akoby som každému čítala svoj denník. Sadla si a prečítala všetky moje tajomstvá, ktoré sú tam napísané. Možno, ak by som film robila s vedomím, že viem, že chcem s ním cestovať, tak by som sa lepšie psychicky pripravila na ten tlak, ktorý príde, keď sa film niekam dostane. No ja som to chcela iba povedať mojim rodičom, to bolo všetko. Nič iné som nechcela. Iba skončiť školu a povedať to rodičom. Preto bolo pre mňa asi oveľa náročnejšie nejako sa napojiť na to, že: Pane Bože, teraz to bude všade!
V jednom rozhovore si spomínala, že rodičom ukazuješ svoje filmy, aby ti dali spätnú väzbu. O tom, čo je hlavnou témou Spovede,sa dozvedeli tiež pri takejto projekcii?
Bolo to tesne predtým, ako som film dokončila, lebo už to vedelo veľmi veľa ľudí a chcela som, aby to vedeli odo mňa. Možno dva týždne predtým, ako sme film prezentovali v škole, som im povedala, že film bude trošku o niečom inom, ako som im pôvodne tvrdila. Film im potom púšťala sestra, ja som nemala to srdce púšťať im ho sama. Mamku veľmi šokovalo, že som tam fajčila! To som tiež nepovedala. Ale už som prestala.
Najhoršia vec, ktorá sa stane v tom filme (smiech).
Áno, áno (smiech).
Aké si mala pocity z toho, že film, ktorý je o tvojej traumatizujúcej skúsenosti, pôjde na festivaly a bude verejne prezentovaný? Pre autorku/autora to môže byť potenciálne obrovský nápor na psychiku. Mala si také pocity, že by si sa bála alebo bola zhrozená z toho, čo ten film vyvolal?
Ono sa to tak vo mne strašne bije. Mám veľmi veľké šťastie, že mám veľkú oporu v mojom štábe. Všetko, celý ten proces, ktorý bol v mojej hlave, som sa im snažila nejako vysvetliť: že viem, že to tým ľuďom pomáha, ale zároveň neviem, či ja som ten človek, ktorý má byť hovorca všetkých preživších a pomôcť každému. A áno, mala som veľké úzkosti z toho. Keď sme boli na Art Filme, smiali sa mi: „Rebeka, však vy ste vyhrali Slnko v sieti a vy sa tu trasiete pred diskusiou.“ Ale ty nikdy nevieš, aké otázky z publika prídu. Mám pocit, že každým ďalším premietaním je to horšie a horšie…
Naozaj?
Áno. Myslím si však, že je to skôr spoločenským vnímaním tejto témy a možno aj tým, kam smeruje naša politika. Akoby sa ľudia nevedeli prinútiť k premýšľaniu.
Líšili sa v niečom diskusie po filme v zahraničí oproti tým na Slovensku? Mám pocit, že ľudia majú tendenciu, obzvlášť pri takýchto filmoch, ak človek odhaľuje niečo osobné, reagovať pudovo a sú ako supi.
Áno, niekedy prekračujú tú hranicu, ktorá bola už prekročená v tom filme. Ale neuvedomujú si, že autor tam stojí a rozprávajú sa s tým človekom, ktorý im rozprával aj ten príbeh. Teraz som mala na Slovensku dve alebo tri premietania. Šokovalo ma, že v rozpätí týždňa sa ma na dvoch rôznych diskusiách opýtali, či je to naozaj. Či to je fakt dokument, či som tam naozaj bola. Mala som zimomriavky a hovorím si: kiežby to bolo hrané! Kiežby to nebolo naozaj! Kiežby som tam nebola.
Ale už som sa naučila – vždy tak nejako na začiatku, keď príde na túto tému, tak hovorím, že to, že človek natočí film o svoje traume, neznamená, že už je uzdravený. Znamená to len, že to chcel nejako uzatvoriť, ale vlastne je to stále so mnou. Zaznie to aj vo filme.
Mrzí ma, že máš takúto skúsenosť. Predpokladám, že aj moderátor/moderátorka diskusie mohol/mohla zasiahnuť a niečo povedať. Máš okrem štábu, ktorý si spomínala, že ti je oporou, nejaké ochranné mechanizmy? Niečo, čo ti pomáha znovu nabrať silu, revitalizovať (sa) po náročnej diskusii?
Veľkú oporu mám v mojich rodičoch. Vždy sa ma spýtajú, ako to dopadlo, aká bola diskusia, či boli otázky okej alebo nie. Najväčšou oporou je asi môj priateľ. Prežíva to so mnou. Ale neviem, úprimne, nemám na to žiaden recept. Hlavne by som ľuďom odporúčala neriešiť to tak, ako som to riešila ja, lebo to vôbec nie je pre každého. To, že sa na ten film spätne pozeráš a stále sa do toho vraciaš a stále to počúvaš, prináša ešte veľa, veľa bolesti. Ale pomohlo mi to, lebo sa mi prestalo s tým kňazom snívať – už tie sny nemám! Raz, asi pred dvomi mesiacmi, sa mi snívalo, že nenaháňa on mňa, ale ja jeho.
Film samotný mi neubližuje. S tým, ako sme ho spravili, som stopercentne spokojná. Nič by som na ňom nemenila. Skôr mi ubližujú následné diskusie. Ale veľakrát sa mi stáva, že diskusie sú dobré a veľmi dobre sa porozprávame. Veľakrát za mnou prišli ľudia s tým, že sa im stala podobná vec. Pamätám si, že za mnou prišla jedna žena a pýtala sa ma, ako som to povedala svojej mame, lebo ona má 40 rokov a ešte stále to nedokázala povedať. Stále mám z toho zimomriavky. Aj režisér z jednej študentskej sekcie, v ktorej som bola s filmom, mi povedal, že sa mu stala podobná vec, ale nikdy by o tom film nenatočil. A to je len hŕstka ľudí. Myslím si, že je nás oveľa, oveľa viac.
Prečo si sa vlastne rozhodla o tejto téme urobiť film? Pre niekoho to môže byť tak trochu kontraintuitívne. Samozrejme, na jednej strane je to, že tvorbou spracovávame svoje prežívanie, ale na strane druhej ide o traumatizujúci zážitok, ktorý si sa rozhodla spracovať do filmu vo chvíli, keď o ňom vedela iba tvoja najbližšia kamarátka. Zaujíma ma preto tvoj proces, či to bolo organické alebo si nad tým premýšľala ako nad témou?
Tento film sme robili dva roky. Prvý rok som robila úplne iný film. Pôvodne som mala zámer na magisterskom stupni robiť portrét dediny. Nakoniec som od toho odišla. A potom som sa začala úplne zabárať – neviem, či vtedy zverejnili nejaký prípad sexuálneho zneužívania/obťažovania, ale uvedomila som si, že je potrebné o tom rozprávať, že mi to príde ako strašné tabu. V Bratislave až tak nie, ale u nás na východe sa o takýchto veciach vôbec nerozpráva.
Pôvodne som Spoveď tvorila so zámerom, že v nej budú traja respondenti a budem robiť portrét ich tráum, nie mojej. A keď som mala moje prvé klauzúry na VŠMU, myslím, že to bolo v zimnom semestri, tak sa ma jeden profesor dookola pýtal: Prečo to chcete robiť? A prečo to chcete robiť? Ale prečo to chcete robiť? A ja, frustrovaná, som úplne pred celou kinosálou študentov povedala: Lebo sa mi to stalo! Potom som už vedela, že to nejde inak. Nie som výrečná, lepšie sa mi píše. Nie som človek, ktorý príde a začne sa zdôverovať. Nevedela som o inom spôsobe, ako to spraviť, ako to povedať, lebo je to veľmi náročné. Je to, ako keď sa ideš ospravedlniť svojim rodičom.
To je zaujímavé, že sa ti to asociuje s ospravedlnením… Aj vo filme hovoríš tomu kňazovi, že cítiš hanbu. A to sú presne tie pocity, ktoré sú spojené s katolíckou výchovou, najmä ak sme boli socializované ako ženy – za všetko sa hanbiť, cítiť vinná, ospravedlňovať sa. Aj keď tebe niekto ublíži.
To som si tiež vypočula, že je to moja chyba
