Záber z filmu Hlas sirén

17. Fest Anča

Sloboda so zodpovednosťou ako nádej pre dnešok i budúcnosť

Eva Šošková

Písmo: A- | A+

Na Fest Anču chodím už niekoľko rokov, popravde si ani nepamätám koľko. Počas 17. ročníka, ktorý sa konal od 25. do 30. 6., som si ešte intenzívnejšie uvedomovala, aké náročné je z bohatej ponuky festivalu vyskladať si svoj vlastný program a pospájať jednotlivé časové okná do logickej skladačky. Obzvlášť preto, že tentokrát ste na festivale so mnou.

Mojou prioritou bolo sledovať, aký obraz súčasného sveta festival ponúka, najmä prostredníctvom súťažného výberu filmov a taktiež v sekcii Fokus s hlavnou témou festivalu. Väčšina sprievodných programov a tematických pásiem mi, žiaľ, pre tento prístup ušla, nestihla som ani súťaž videoklipov.

Trailer víťazného filmu Hlas sirén.

S tým filmovým obrazom sveta to však nebude také jednoduché. Vzhľadom na špecifiká festivalovej animácie, ktorá je často založená na tvorbe významov prostredníctvom asociácií a vyvolávaní nešpecifických emócií surreálnou povahou tekutého výtvarného štýlu – metamorfózou obrazov – je výrazne ku konštrukcii obrazu sveta prizývaný divák. V tom tkvie krása aj náročnosť takéhoto typu festivalov. Väčšinou sa animácia vymedzuje voči klasickému filmovému rozprávaniu s jasnou kauzalitou, figurálnosťou a budovaním konzistentného priestoru a času, čo núti diváka v každom momente pozorne sledovať plátno a neustále pracovať na významoch. Je tu aj možnosť odpútať sa od racionalizácie dívania sa a nechať sa unášať možnými svetmi animácie. To som si však tento rok nedovolila.

Na druhú stranu, filmy so širokými možnosťami interpretácie podnecujú voľný tok myšlienok a neokliešťujú divácke myslenie, takže ich možno vnímať ako naozaj slobodné umenie. Festival nie je slobodný len pre divákov, ale aj pre autorov. Prejavuje sa to nielen vo formálnych a štylistických aspektoch filmov, ale aj v ich témach, ktoré sú v spoločnosti často tabu – násilie, erotika, viera v kontexte sexuality a agresivity.

Témou festivalu bola „nočná mora“ a festivalové pásma sa zamerali na úzkostný účinok, sklamané očakávania, negatívnych hrdinov, nepríjemné rituály, ale aj trpké tvrdenie, že „na všetkom zlom je niečo dobré“. Výber filmov mohol slúžiť ako saturácia depresívnych, úzkostných a agresívnych emócií a v jednom z pásiem sa tieto emócie mohli uvoľniť prostredníctvom čierneho humoru. Súčasťou premietaní boli aj rozhovory s rôznymi odborníkmi o daných podtémach nočných môr. „Chceme ísť smerom k ľuďom a ukazovať im, že animované filmy riešia veci, ktoré riešime aj my v spoločnosti, že filmy sú zrkadlo. Tieto rozhovory sú unikátne – nikde na žiadnom festivale som nevidel nič podobné. Filmové pásma s prednahratými diskusiami sú branding Fest Anče,“ priblížil koncept rozhovorov programový riaditeľ Jakub Spevák. Odborníci a aktivisti vnímali strasti života – nočné mory – ako príležitosť na osobnostný i spoločenský rast.

Medzinárodnú súťaž krátkych animovaných filmov odštartoval slovenský film Martina Smatanu s príznačným názvom Ahoj leto (2024). Pásmo teda začalo ľahko, s nadhľadom a humorom. Potom to už išlo „dolu vodou“ do útrob ľudských strachov založených na tabu, pokrytectve a hľadaní vlastného miesta v zložitom vnútornom i vonkajšom svete. Filmy prinášali existenciálnu úzkosť.

Záber z filmu Ahoj leto.

Ako upozorňuje Jakub Spevák, súťažné pásma sa snažili odľahčiť: „Pristúpili sme k tomu, že sa snažíme do každého pásma dať jeden-dva filmy, ktoré sú humorné, aby to nebolo úplne temné.“ Napriek tejto snahe pôsobili pásma dosť ťaživo. Tematicky sa filmy dotýkali sociálnej úzkosti, hľadania vlastnej identity, rodinných vzťahov, adaptačnej poruchy, zdravotnej úzkosti, ale najmä telesnosti a telesnej integrity v spojení so sexualitou a zdravím. Často sa objavovali témy smrti a dospievania, resp. nemožnosti mladých osamostatniť sa kvôli ekonomickej situácii. „Filmy do súťaže nevyberáme podľa témy festivalu. Ale tento rok som už počul od veľa ľudí, že tú nočnú moru vidia aj v súťažných, aj v nesúťažných sekciách. Filmy odrážajú svet a my sa snažíme tému festivalu vyberať v závislosti od toho, čo vnímame ako spoločensky pálčivú tému,“ vysvetľuje Jakub Spevák.

Tak ako väčšina divákov, aj väčšina filmových postáv boli mladí ľudia – teenageri, adolescenti, mladí dospelí, a v menšej miere ľudia v strednom veku. Je otázkou, v akom veku sú autori a autorky filmov; predpokladám, že v podobnom, keďže až tretinu filmov tvoria tie študentské. Festival tak vytvára obraz sveta mladých ľudí, špeciálne z prostredia výtvarných umelcov. Nie je to homogénna skupina, ale určite sa vo veľkej miere stretávajú vo svojich politických názoroch. V súčasnej politickej situácii cítia silné ohrozenie svojej profesie a premýšľajú, čo ďalej. Tieto slová zaznievali aj počas Industry programu (napr. v diskusii o profesii producenta v autorských projektoch). Svet týchto ľudí sa zdá temný.

V súvislosti s premietanými filmami a náladami v spoločnosti bolo veľmi funkčné, že pred projekciami pre dospelých sa na plátne zjavil nápis informujúci o duševnom zdraví a poskytujúci kontakt na rýchlu pomoc v prípade ťaživých duševných stavov. Festival tak demonštruje svoju spoločenskú rolu, ktorú si organizačný tím uvedomuje a ktorej sa, zhostil naozaj zodpovedne. Bezpečný priestor sa snaží vytvoriť aj úvodným titulkom prijímajúcim inakosť a odmietajúcim poškodzujúce správanie, ale tiež fyzickým miestom v kultúrnom centre Stanica Žilina-Záriečie, kde sa v prípade zahltenia podnetmi alebo prípadného šoku môžu návštevníci stíšiť a stabilizovať.

Medzinárodnú súťaž kopírovala slovenská. Temné filmy sa týkali zblúdených duší v hororovej štylizácii, intimity, vydierania cez internet, otroctva a dospievania. Domáca súťaž však priniesla aj pozitívne obrazy slovenského folklóru v interpretácii Kaoru Furuko, mladej ženy pôvodom z východného kultúrneho okruhu, a aj tu súťažil slnečný film Martina Smatanu Ahoj leto.

Najlepší slovenský krátky animovaný film: Bolavlk (Niko Mlynarčík, ČR, 2023)

Zdieľanie smútku a obáv posilňuje vzájomné vzťahy, v ktorých tkvie pre smútiacich nádej. Ako povedal Martin Smatana na záverečnom ceremoniáli: „Toto je jediná nočná mora, z ktorej sa nechcem zobudiť. A to je vlastne sen.“
_______________

Víťazné filmy:

Najlepší krátky animovaný film: Hlas sirén (r. Gianluigi Toccafondo, Francúzsko, Taliansko, 2023)
Najlepší krátky animovaný film – Špeciálne uznanie: Jar (r. Pernille Kjaer, Dánsko, 2023)
Najlepší študentský krátky animovaný film: Vlákna (r. Zhen Li, Spojené štáty, 2022)
Najlepší študentský krátky animovaný film – Špeciálne uznanie:  Rúry (r. Kilian Feusi, Jessica Meier, Sujanth Ravichandran, Švajčiarsko, 2022)
Najlepší slovenský krátky animovaný film: Bolavlk (Niko Mlynarčík, Česká republika, 2023)
Najlepší slovenský krátky animovaný film – Špeciálne uznanie: Ahoj leto (Martin Smatana, Veronika Zacharová, Slovensko, 2024)
Najlepší animovaný videoklip: D’un Feu Secret  (r. Amanda Bonaiuto, Spojené štáty, 2023)
Najlepší animovaný videoklip – Špeciálne uznanie: Worm (Mattis Dovier, Yoann Dovier, Francúzsko, 2023)
Najlepší animovaný film pre deti: Baterková mama (Seungbae Jeon, Kórejská republika, 2023)

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Zuzany Piussi Pachová stopa. Foto: Filmtopia

Nový film Zuzany Piussi sleduje pachovú stopu

Slová páchateľ a páchnuť majú identický slovný základ. Vyplýva z toho priamy dôkaz pred súdom? Podľa nového dokumentu Zuzany Piussi to v našich končinách znamená viac ako v ostatnom civilizovanom svete, kde sa pachová identifikácia osôb v pojednávaní pred súdom nepripúšťa. Film Pachová stopa prichádza do slovenských kín 6. februára 2025.  Dlhodobé pochybnosti V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa bežnou súčasťou policajnej aj súdnej praxe stala pachová stopa identifikovaná psom. Vo vtedajšom Československu metódu prevzali zo Sovietskeho zväzu, kde ju aj pôvodne uviedli do praxe. Následne bola rozpracovaná v tajnej službe východného Nemecka.  Na základe tejto skúsenosti z minulosti môže byť v Českej republike aj na Slovensku človek dodnes uznaný za vinného a odsúdený na základe pachovej identifikácie. Hoci sa tento dôkaz berie ako nepriamy, prax je podľa režisérky Zuzany Piussi iná.  Vo svojom dokumente si kladie otázku, či je pes na rozdiel od človeka skutočne nestranný. Odhaľuje osobné príbehy ľudí odsúdených na základe tejto metódy, ktorá sa v odborných kruhoch podľa jej informácií dlhodobo spochybňuje.  Veľa prípadov Autorka dokumentov ako Nemoc tretej moci, Ukradnutý štát či Očista pracuje tentoraz so skúsenosťou, že sovietska metóda pachovej stopy využíva nespornú citlivosť a schopnosť psov identifikovať určité látky aj v stopovom množstve. V mnohých prípadoch má svoju relevanciu, problém však nastáva, keď sa v justícii povýši do...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Slnko v sieti 2024: 14 nominácií pre Vlny, 12 pre Emu a smrtihlava

Slovenská filmová a televízna akadémia zverejnila nominácie na Slnko v sieti za rok 2024. O nomináciách rozhodli v hlasovaní jej členky a členovia. Česko-slovenská historická dráma Vlny režiséra Jiřího Mádla získala 14 nominácií, o dve nominácie menej má dráma z druhej svetovej vojny režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Sedem nominácií získala vojnová dráma režiséra Miloslava Luthera Spiaci účet. Všetky tri snímky sú nominované aj na cenu za najlepší hraný film. Na Slnko v sieti za réžiu sú nominovaní Iveta Grófová, Jiří Mádl a Peter Kerekes za dokument Wishing on a Star. Snímka má celkovo štyri nominácie. V kategórii dokumentárnych filmov jej konkurujú Architektúra ČSSR 58 – 89 (r. Jan Zajíček) a Prezidentka (r. Marek Šulík). Slnko v sieti za najlepšiu animovanú snímku môže získať buď celovečerný koprodukčný film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) alebo jedna z krátkych snímok Ahoj leto (r. Martin Smatana, Veronika Zacharová) a Free the Chickens (r. Matúš Vizár). V kategórii najlepší filmový scenár je nominovaná štvorica filmov. O sošku sa uchádzajú Iveta Grófová a Peter Krištúfek (in memoriam)  s Emou a smrtihlavom, Jiří Mádl (Vlny), Peter Kerekes (Wishing on a Star) a Petr Jarchovský (Keď život chutí ). Keď život chutí má aj tretiu nomináciu – za hudbu (Michal Novinski. Tri nominácie má tiež Smršť režiséra Petra Bebjaka, po dve nominácie získali...
Záber z filmu ČERNÁK. Foto: PubRes

recenzia ČERNÁK

Vravím si, že ak mainstreamové diváctvo dospeje k takejto interpretácii pokračovania príbehu o mafiánskom bosovi, režisérovi Jakubovi Kronerovi a scenáristovi Mirovi Šifrovi sa podarilo nájsť správnu odpoveď na kritiku voči filmovému portrétovaniu skutočného zločinca v čase, keď žiada o podmienečné prepustenie. V recenzii prvej časti MIKI som filmu vyčítala nekonzistentné stvárnenie skutočného protagonistu a epizodické rozprávanie, ktoré ilustrovalo známe fakty zo života Mikuláša Černáka. Je potešujúce, že druhá časť ČERNÁK na tieto neduhy trpí v oveľa menšej miere. Bez ohľadu na kritické výhrady sa MIKI stal rekordérom návštevnosti roka 2024 – pozrelo si ho 390-tisíc divákov a diváčok. Ponechajme bokom, že ak by išlo o gangsterku o fiktívnom mafiánovi a nie o príbeh inšpirovaný skutočnými osobami a udalosťami, dozaista by nevyvolala toľko kontroverzie a sotva by vzbudila taký záujem publika. A vynechajme tiež úvahu o tom, či je rozdelenie filmu na dve časti a zároveň spracovanie vo forme minisérie producentskou stratégiou, ktorá ctí princíp hodnoty za peniaze, alebo ide o maximálnu exploatáciou jedinej látky. Druhý diel totiž prichádza do kín v čase rastúcej spoločensko-politickej nestability. A v recepčnom poli nachádza diváctvo scitlivené na obraz bezvládia, chaosu a prerastania politickej moci organizovaným zločinom. Hoci sa viaže na obdobie spred vyše dvadsiatich rokov, rezonuje s dnešnou realitou a nedôverou v štát. Ak dokáže žánrovou formou demaskovať ich korene, nezaškodí sa tejto kolektívnej (seba)reflexii podrobiť...
Zobraziť všetky články