Záber z filmu Hlas sirén

17. Fest Anča

Sloboda so zodpovednosťou ako nádej pre dnešok i budúcnosť

Eva Šošková

Písmo: A- | A+

Na Fest Anču chodím už niekoľko rokov, popravde si ani nepamätám koľko. Počas 17. ročníka, ktorý sa konal od 25. do 30. 6., som si ešte intenzívnejšie uvedomovala, aké náročné je z bohatej ponuky festivalu vyskladať si svoj vlastný program a pospájať jednotlivé časové okná do logickej skladačky. Obzvlášť preto, že tentokrát ste na festivale so mnou.

Mojou prioritou bolo sledovať, aký obraz súčasného sveta festival ponúka, najmä prostredníctvom súťažného výberu filmov a taktiež v sekcii Fokus s hlavnou témou festivalu. Väčšina sprievodných programov a tematických pásiem mi, žiaľ, pre tento prístup ušla, nestihla som ani súťaž videoklipov.

Trailer víťazného filmu Hlas sirén.

S tým filmovým obrazom sveta to však nebude také jednoduché. Vzhľadom na špecifiká festivalovej animácie, ktorá je často založená na tvorbe významov prostredníctvom asociácií a vyvolávaní nešpecifických emócií surreálnou povahou tekutého výtvarného štýlu – metamorfózou obrazov – je výrazne ku konštrukcii obrazu sveta prizývaný divák. V tom tkvie krása aj náročnosť takéhoto typu festivalov. Väčšinou sa animácia vymedzuje voči klasickému filmovému rozprávaniu s jasnou kauzalitou, figurálnosťou a budovaním konzistentného priestoru a času, čo núti diváka v každom momente pozorne sledovať plátno a neustále pracovať na významoch. Je tu aj možnosť odpútať sa od racionalizácie dívania sa a nechať sa unášať možnými svetmi animácie. To som si však tento rok nedovolila.

Na druhú stranu, filmy so širokými možnosťami interpretácie podnecujú voľný tok myšlienok a neokliešťujú divácke myslenie, takže ich možno vnímať ako naozaj slobodné umenie. Festival nie je slobodný len pre divákov, ale aj pre autorov. Prejavuje sa to nielen vo formálnych a štylistických aspektoch filmov, ale aj v ich témach, ktoré sú v spoločnosti často tabu – násilie, erotika, viera v kontexte sexuality a agresivity.

Témou festivalu bola „nočná mora“ a festivalové pásma sa zamerali na úzkostný účinok, sklamané očakávania, negatívnych hrdinov, nepríjemné rituály, ale aj trpké tvrdenie, že „na všetkom zlom je niečo dobré“. Výber filmov mohol slúžiť ako saturácia depresívnych, úzkostných a agresívnych emócií a v jednom z pásiem sa tieto emócie mohli uvoľniť prostredníctvom čierneho humoru. Súčasťou premietaní boli aj rozhovory s rôznymi odborníkmi o daných podtémach nočných môr. „Chceme ísť smerom k ľuďom a ukazovať im, že animované filmy riešia veci, ktoré riešime aj my v spoločnosti, že filmy sú zrkadlo. Tieto rozhovory sú unikátne – nikde na žiadnom festivale som nevidel nič podobné. Filmové pásma s prednahratými diskusiami sú branding Fest Anče,“ priblížil koncept rozhovorov programový riaditeľ Jakub Spevák. Odborníci a aktivisti vnímali strasti života – nočné mory – ako príležitosť na osobnostný i spoločenský rast.

Medzinárodnú súťaž krátkych animovaných filmov odštartoval slovenský film Martina Smatanu s príznačným názvom Ahoj leto (2024). Pásmo teda začalo ľahko, s nadhľadom a humorom. Potom to už išlo „dolu vodou“ do útrob ľudských strachov založených na tabu, pokrytectve a hľadaní vlastného miesta v zložitom vnútornom i vonkajšom svete. Filmy prinášali existenciálnu úzkosť.

Záber z filmu Ahoj leto.

Ako upozorňuje Jakub Spevák, súťažné pásma sa snažili odľahčiť: „Pristúpili sme k tomu, že sa snažíme do každého pásma dať jeden-dva filmy, ktoré sú humorné, aby to nebolo úplne temné.“ Napriek tejto snahe pôsobili pásma dosť ťaživo. Tematicky sa filmy dotýkali sociálnej úzkosti, hľadania vlastnej identity, rodinných vzťahov, adaptačnej poruchy, zdravotnej úzkosti, ale najmä telesnosti a telesnej integrity v spojení so sexualitou a zdravím. Často sa objavovali témy smrti a dospievania, resp. nemožnosti mladých osamostatniť sa kvôli ekonomickej situácii. „Filmy do súťaže nevyberáme podľa témy festivalu. Ale tento rok som už počul od veľa ľudí, že tú nočnú moru vidia aj v súťažných, aj v nesúťažných sekciách. Filmy odrážajú svet a my sa snažíme tému festivalu vyberať v závislosti od toho, čo vnímame ako spoločensky pálčivú tému,“ vysvetľuje Jakub Spevák.

Tak ako väčšina divákov, aj väčšina filmových postáv boli mladí ľudia – teenageri, adolescenti, mladí dospelí, a v menšej miere ľudia v strednom veku. Je otázkou, v akom veku sú autori a autorky filmov; predpokladám, že v podobnom, keďže až tretinu filmov tvoria tie študentské. Festival tak vytvára obraz sveta mladých ľudí, špeciálne z prostredia výtvarných umelcov. Nie je to homogénna skupina, ale určite sa vo veľkej miere stretávajú vo svojich politických názoroch. V súčasnej politickej situácii cítia silné ohrozenie svojej profesie a premýšľajú, čo ďalej. Tieto slová zaznievali aj počas Industry programu (napr. v diskusii o profesii producenta v autorských projektoch). Svet týchto ľudí sa zdá temný.

V súvislosti s premietanými filmami a náladami v spoločnosti bolo veľmi funkčné, že pred projekciami pre dospelých sa na plátne zjavil nápis informujúci o duševnom zdraví a poskytujúci kontakt na rýchlu pomoc v prípade ťaživých duševných stavov. Festival tak demonštruje svoju spoločenskú rolu, ktorú si organizačný tím uvedomuje a ktorej sa, zhostil naozaj zodpovedne. Bezpečný priestor sa snaží vytvoriť aj úvodným titulkom prijímajúcim inakosť a odmietajúcim poškodzujúce správanie, ale tiež fyzickým miestom v kultúrnom centre Stanica Žilina-Záriečie, kde sa v prípade zahltenia podnetmi alebo prípadného šoku môžu návštevníci stíšiť a stabilizovať.

Medzinárodnú súťaž kopírovala slovenská. Temné filmy sa týkali zblúdených duší v hororovej štylizácii, intimity, vydierania cez internet, otroctva a dospievania. Domáca súťaž však priniesla aj pozitívne obrazy slovenského folklóru v interpretácii Kaoru Furuko, mladej ženy pôvodom z východného kultúrneho okruhu, a aj tu súťažil slnečný film Martina Smatanu Ahoj leto.

Najlepší slovenský krátky animovaný film: Bolavlk (Niko Mlynarčík, ČR, 2023)

Zdieľanie smútku a obáv posilňuje vzájomné vzťahy, v ktorých tkvie pre smútiacich nádej. Ako povedal Martin Smatana na záverečnom ceremoniáli: „Toto je jediná nočná mora, z ktorej sa nechcem zobudiť. A to je vlastne sen.“
_______________

Víťazné filmy:

Najlepší krátky animovaný film: Hlas sirén (r. Gianluigi Toccafondo, Francúzsko, Taliansko, 2023)
Najlepší krátky animovaný film – Špeciálne uznanie: Jar (r. Pernille Kjaer, Dánsko, 2023)
Najlepší študentský krátky animovaný film: Vlákna (r. Zhen Li, Spojené štáty, 2022)
Najlepší študentský krátky animovaný film – Špeciálne uznanie:  Rúry (r. Kilian Feusi, Jessica Meier, Sujanth Ravichandran, Švajčiarsko, 2022)
Najlepší slovenský krátky animovaný film: Bolavlk (Niko Mlynarčík, Česká republika, 2023)
Najlepší slovenský krátky animovaný film – Špeciálne uznanie: Ahoj leto (Martin Smatana, Veronika Zacharová, Slovensko, 2024)
Najlepší animovaný videoklip: D’un Feu Secret  (r. Amanda Bonaiuto, Spojené štáty, 2023)
Najlepší animovaný videoklip – Špeciálne uznanie: Worm (Mattis Dovier, Yoann Dovier, Francúzsko, 2023)
Najlepší animovaný film pre deti: Baterková mama (Seungbae Jeon, Kórejská republika, 2023)

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny. Foto: ASFK

recenzia Alenka a zázrak z cudzej krajiny

Dokumentárny film režiséra Daniela Dluhého Alenka a zázrak z cudzej krajiny je viacnásobným road movie – vonkajším aj vnútorným, smerujúcim do cieľa, ale potom zas rýchlo naspäť do oveľa bezpečnejšieho bodu štartu. Mladá žena Alena Horváthová pochádza zo Spiša. Po mnohých osudových peripetiách dnes žije v Nemecku, pracuje, má vlastné bývanie, milujúcich ľudí po boku. A vydáva sa na výlet na Slovensko, ozajstný poznávací zájazd – do detského domova, kde vyrastala; do azylového domu, kde našla útočisko; do chudobnej rómskej osady, kde žije jej biologická rodina. Okrem filmového štábu ju na ceste sprevádza aj tútor Michael Jagdmann, ktorý spolu s manželkou Marion zohral v Alenkinom živote zásadnú úlohu, taký deus et machina. Scenáristi Daniel Dluhý a Lukáš Marhefka vkročili svojím filmom do hneď niekoľkých trinástych komnát – dôvody a spôsoby štátom riadeného odoberania detí z pôvodných rodín, verejné vzdelávanie vo vylúčených komunitách, inštitucionálna starostlivosť o opustené deti, záchytná pomoc pre problematickú mládež, sanácia rodinného prostredia či vlastne jej donebavolajúca absencia, etnická inakosť, problém chudoby, žiaľ, už generačnej, no a napokon napríklad otázky vzťahovej väzby ne/nadobudnutej v útlom detstve, ktoré, možno viac než si vieme predstaviť, hýbu naším svetom. Na šesťdesiatminútovú snímku je to veľké sústo, preto nečudo, že sa autori pri viacerých vstupoch do tých trinástych komnát dopustili aj omylov, či skôr...
Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

recenzia Za oponou veľhôr

„To znie ako báseň: Za oponou veľhôr,“ ozve sa ktosi z prítmia kinosály. Už samotný názov napovedá, že film sa nebude držať iba horských kontúr či efektných horolezeckých kulís. Nahliadne hlbšie – až za horizont známeho. Hlavnou hrdinkou je československá horolezkyňa so slovenskými koreňmi Dina Štěrbová. Metafyzickým priečelím dokumentu sú kompozičné princípy, ktoré vyrastajú z prieniku hudby a matematiky – harmónia tónov a čísel ako kľúč k pochopeniu vyšších súvislostí: „Dotyk absolútna alebo je to zjavenie krásy – pre mňa to bola hudba a matematika. Celý život som sa živila matematikou, ale len málokoho sa mi podarilo presvedčiť, že je nielen užitočná, ale aj krásna, že má podobnú stavbu ako gotická katedrála; pri troche fantázie si môžeme predstaviť, že tunajšie stĺpy predstavujú základné kamene, alebo axiómy, klenba je celková matematická teória, ktorá z toho plynie, a spolu to tvorí úžasný, vznosný celok. A keď človek naozaj vnútorne pochopí akýkoľvek výsledok v matematike, je to akoby sa dotkol absolútna – je to podobné, ako keď vylezie na vysokú horu,“ opisuje Dina Štěrbová. Celý dokument je majstrovsky pretkaný percepciami a úvahami o živote a bytí. Nestráca pritom zo zreteľa ľudský rozmer. Tieto špecifické rozprávačské prostriedky, ktoré možno interpretovať prostredníctvom komplementárnych funkcií rozprávača, ako ich definuje Gérard Genette, prekračujú konkrétny...
Atmosféra na festivale Jeden svet 2024. Foto: Jeden Svet/Šimon Lupták

Festivaly bez podpory fondu. Ako to ovplyvní ich podobu?

V apríli 2025 zásahom Rady Audiovizuálneho fondu nezískalo šesť slovenských filmových festivalov finančnú podporu na ďalšie obdobie, hoci odborná komisia ich jednoznačne odporučila podporiť. Ako to ovplyvní festivaly Jeden svet, Filmový festival inakosti, Cinedu, Be2Can, Scandi a June Film Fest? Do festivalového diania sa podobnými krokmi vnáša nestabilita a neistota, ktorá môže na fungovanie organizačných tímov pôsobiť negatívne. Narážajú na finančné a časové limity, ktoré spôsobujú sklzy v reťazci celkovej organizácie. Zároveň takto vzniká zlá vizitka smerom k domácim, ale najmä zahraničným partnerom. Oslovili sme festivalové tímy, aby nám priblížili, ako sa so situáciou vyrovnávajú a čo čaká ich podujatia v ďalšom období. Jeden svet Festival Jeden svet zameraný na ľudské práva má domácu i medzinárodnú prestíž, radí sa medzi podujatia so silnou tradíciou a navyše napĺňa európsky akt o prístupnosti filmových diel prípravou audiokomentárov pre nevidiacich či špeciálnych titulkov pre nepočujúcich. Po 25 rokoch fungovania je činnosť najstaršieho festivalu dokumentárneho filmu na Slovensku reálne ohrozená. Organizátori spustili zbierkovú kampaň na platforme Donio, kde ho môžu ľudia priamo podporiť. (Zachráňme festival Jeden svet | Donio) Každý príspevok je hlasom za kultúru bez cenzúry, apelujú v statuse na sociálnych sieťach. „Bez ohľadu na to, akú sumu sa nám podarí vyzbierať, ľudia nás zahrnuli veľkou podporou, nielen finančnou, ale...
Zobraziť všetky články