Môže sa to zdať triviálne, ale atmosféru 19. ročníka MFF Cinematik vo veľkej miere ovplyvnilo nezvyčajne chladné a daždivé počasie, pripomínajúce ďalšiu z radu simultánne prebiehajúcich apokalýps.
V prvý deň festival slávnostne otvárala očakávaná adaptácia novely Petra Krištúfka, film Ema a smrtihlav režisérky a scenáristky Ivety Grófovej, a druhý deň teplota ešte súcitila s pozvoľným koncom leta a návštevníkom a návštevníčkam bolo dopriate slnko. Zvyšné štyri dni sa však niesli v znamení mrholenia, dažďa a sledovania správ o povodňovej situácii. Aj keď takáto zmena počasia má na filmové podujatie nepomerne menší vplyv než na outdoorový hudobný festival, istým spôsobom predsa modifikuje jeho podobu. Schody Domu umenia, ktoré sú pre MFF Cinematik organickým miestom stretávania a trávenia času medzi projekciami, boli tento rok tranzitnou zónou na ceste do kinosály, ale aj miestom vytrvalého čakania v rade na projekcie. Predovšetkým počas víkendu zástup čakajúcich na vstup do sály Domu umenia siahal až za biely stan Cinematik Lounge.
Nové (slovenské) dokumenty: reflexia odchodov, hľadania (sa) a samoty
Medzi najväčšie lákadlá 19. ročníka MFF Cinematik patrili filmy, ktoré boli premiérované na známych festivaloch a publikum si ich chcelo pozrieť skôr, ako prídu do slovenskej distribúcie – Podoby láskavosti (r. Yorgos Lanthimos), Kneecap (r. Rich Peppiatt), Substancia (r. Coralie Fargeat), víťaza sekcie Meeting Point Europe, Krv na perách (r. Rose Glass), , Kneecap (r. Rich Peppiatt), Krv na perách (r. Rose Glass), ktorý bude v distribúcii s animovaným predfilmom Free the Chickens (r. Matúš Vizár) zo sekcie Čo dom dal, ale aj slovenský koprodukčný dokument Ešte nie som, kým chcem byť (r. Klára Tasovská). Cenu divákov získal film Tatami (r. Zar Amir Ebrahimi a Guy Nattiv). Kino Fontána bolo domovom sekcie Cinematik.doc – súťaže slovenských celovečerných dokumentárnych filmov, ktoré mali premiéru v období jedného roka pred festivalom. Sedem filmov – Lapilli (r. Paula Ďurinová), Otázka budúcnosti (r. Maroš Brázda), Pokiaľ ja žijem (r. Roman Ďuriš), Šedá zóna (r. Daniela Meressa Rusnoková), Tretí koniec palice (r. Jaro Vojtek), Vtáčnik (r. Eva Križková) a Emília (r. Martin Šulík) – prechádzalo od formálne konvenčnejších k poetickejším či esejistickejším spôsobom vyjadrovania. Posledné tri spomenuté už boli v slovenskej kinodistribúcii (recenzie k filmom Emília, Tretí koniec palice a Vtáčniknájdete v archíve Film.sk).
Premiérovo bol na Cinematiku uvedený film Otázka budúcnosti (r. Maroš Brázda), ktorý je sondou do rozpoloženia triedy maturantiek a maturantov, z ktorých sa všetci rozhodli ísť študovať do zahraničia. V súčasnom stave spoločnosti ide o smutný obraz mladých ľudí, ktorí v krajine, kde sa narodili, nevidia svetlú budúcnosť. (V tomto ohľade bol film Nečakajte príliš veľa od konca sveta, uvedený v sekcii venovanej rumunskému režisérovi Raduovi Judemu, trpkou paralelou, ktorá okrem súčasného Rumunska s invenčnou iróniou okrem iného komentovala aj prekarizáciu v komerčnej audiovízii.)
V Lapilli, ktorý mal svetovú premiéru na KVIFF a slovenskú na 4 živloch, filmárka Paula Ďurinová formálne evokuje básnické dielo Imunita Márie Ferenčuhovej – lekárske záznamy stavu svojich starých rodičov v kombinácii s pozorovaním anorganickej hmoty. Pre Ďurinovú je Lapilli spôsobom vyrovnávania sa so smrťou starých rodičov, ktorých však – okrem pár fotografií – vo filme nevidno, ich absenciu naznačuje prítomnosť procesov, ktoré tisíce rokov s istotou tvorili a pretvárali krajinu – vulkanické púšte, farebné skaly, úzke jaskyne. Sprítomňuje ich zvýraznením minulých zvukov – čľupot, pukot, nárazy vody, žblnkot, pnutie, praskot, zurkot vody.
Ďurinová na diskusii po projekcii hovorila o dôležitosti samoty pri práci na Lapilli a samota je výrazným prvkom aj v ďalšom výraznom dokumente (v ten istý deň v tej istej sále) Ešte nie som, kým chcem byť režisérky Kláry Tasovskej. Česká fotografka Libuše Jarcovjáková sa v príbehu svojho (umeleckého) života za svojimi snami (doslova) naťahuje – chce ísť študovať fotografiu, no nechcú ju prijať, túži po docenení, no aj keď sa jej ho nedostáva vo forme výstav, neprestáva dokumentovať všetko. Tasovská pracovala so 70 000 kusmi fotografií a Jarcovjákovej denníkmi, ktorých výňatky sama nahovorila ako voiceover. Režisérka s protagonistkou boli prítomné na premiére a diskusii po projekcii. Zatiaľ čo rozhovory vedené Lenkou Bednárovou boli moderované citlivo, pri rozhovoroch vedených umeleckým riaditeľom MFF Cinematik Vladimírom Štricom sa nedalo ubrániť pocitu náhodilosti a nekoncepčnosti anepripravenosti, čo nevyznievalo korektne voči autorom a autorkám.
Polohovanie, pulzovanie, odsávanie, vpichy
Vo filme Šedá zóna si režisérka Daniela Meressa Rusnoková) kladie za cieľ zviditeľniť neviditeľnú tému starostlivosti o znevýhodnené, predčasne narodené deti. Nerobí to prostredníctvom vyjadrení z odborného prostredia, ale cez prípadovú štúdiu vlastnej rodiny a osobnej skúsenosti. Prepája obrazy v štýle home video a archívne zábery z prostredia nemocničného neonatologického oddelenia so svojimi pozorovaniami nefunkčného systému podpory spoliehajúceho sa na rodičov – v jej prípade iba na matku, ktoré transformuje do silného poetického jazyka. Vystihuje ním osamotenie, frustráciu, hnev, strach a najmä vyčerpanie. Tým čelila a čelí v snahe postarať sa o trojicu detí, z ktorých jedno si vyžaduje špeciálnu starostlivosť. „Dovoľ si nevládať.. Ale ako, keď som sama?“ pýta sa vo filme Rusnoková. Šedá zóna získala Cenu Literárneho fondu za „mimoriadne presvedčivé, citlivé a osobné stvárnenie témy materstva a starostlivosti o predčasne narodené deti, ktorej každodenné aspekty väčšinou zostávajú spoločensky neviditeľné.“ Cenu primátora mesta Piešťany získal film Lapilli Pauly Ďurinovej.
Po naratívnej stránke je zaiste divácky ústretovejší najnovší film Petra Kerekesa Wishing on a Star (sekcia Čo dom dal), v ktorom sny a túžby klientok a klientov astrologičky Luciany de Leoni D’Asparedo so subtílnym humorom spracúva do anekdot o univerzálnosti ľudskej túžby po porozumení, láske a blízkosti. Snímka Architektúra ČSSR ’58 – ’89 je informačne nasýteným prehľadom tendencií a príkladov predrevolučnej architektúry v Česku a na Slovensku, no ku koncu dvojhodinovej stopáže sa ďalšie a ďalšie kapitoly javia skôr ojedinelejšími experimentmi než zástupnými vývojovými smermi. (Minulý rok bol na obrazovkách ČT a RTVS uvedený rovnomenný dokumentárny seriál, rovnaký názov nesie aj autorská audiovizuálna inštalácia Vladimira 518, Ondřeja Anděru a Davida Vrbíka, ktorá bola uvedená v CAMP Praha, Czech Center New York aj Bratislave, čiže v tomto ohľade ide o multiformátové/multimediálne dielo, ktoré by bolo podnetné podrobiť bližšiemu skúmaniu produkčných a vnútorných vzťahov.)
(Nejasná) budúcnosť slovenskej kinematografie
Mimoriadne daždivé počasie spôsobilo aj to, že stan Cinematik Lounge – dejisko sprievodných diskusií – síce predstavoval úkryt pred dažďom, ale nebol veľmi pohodlným miestom na trávenie času, či už cez deň, alebo večer. Tento priestor má v sebe nevyužitý potenciál, ktorý by bolo možné rozviť prostredníctvom lepšej organizácie priestoru, resp. oddelenia „fajčiarsko-reklamnej“ zóny od barovo-kaviarensko-diskusnej časti či priestorových prvkov, ktoré by stan urobili prívetivejším. Pozitívom však je, že tento rok boli na MFF Cinematik v obehu zálohované poháre a prednáškovo-diskusný sprievodný program bol o polovicu bohatší ako napríklad v roku 2023, čím sa prirodzene diverzifikovalo obsadenie diskusií a prednášajúcich.
Názov diskusie Aká je budúcnosť slovenskej kinematografie? prirodzene v kontexte novely zákona o AVF a chýbajúcich členoch rady AVF vzbudzoval záujem a očakávanie podnetnej diskusie medzi audiovizuálnym prostredím a zástupcami AVF. V tomto smere však bola diskusia sklamaním – takmer polovica bola venovaná základom fungovaniu fondu, vysvetľovaniu štruktúr podpory, rozdielom medzi jednotlivými programami a formami poskytovania finančných prostriedkov – akoby sa AVF snažil vysvetliť a hlavne obhájiť svoju pozíciu a úlohu v ekosystéme slovenskej audiovízie, podobne, ako to robil Fond na podporu umenia. Zásadný rozdiel je v tom, že FPU tak robil už pred niekoľkými mesiacmi a pred zmenami v zákone. Odpočet pri príležitosti 15. výročia fungovania AVF sa javil v súčasnom kontexte (a v diskusii o budúcnosti kinematografie) prinajmenšom zvláštnym dramaturgickým rozhodnutím – najmä keď sú v prostredí prítomné oveľa pálčivejšie otázky. Budúcnostibol napokon venovaný záver diskusie. Všetko podľa riaditeľa AVF Vladimíra Burianka závisí od príspevku MK SR, ktorý tvorí dve tretiny z príjmov fondu. Na diskusiu o tom, že podľa prijatej novely zákona môže rada AVF zamietnuť podporu projektu, ktorý odporučila komisia, akosi chýbala vôľa a imaginácia. Burianek vníma novelu ako politické rozhodnutie a „drobnú zmenu“ v podobe zmeny kompetencie rozhodovania v prospech rady.
Pri pozorovaní dlhých radov pred kinosálami nemožno nepremýšľať nad tým, kam až môže Cinematik (na)rásť. Z úst organizátorov na konci festivalu spolu s radostným konštatovaním naplnenej kapacity kinosály viackrát zaznela aj otázka „Kam vás na budúci rok dáme?“. Možno práve teraz je čas zamyslieť sa, akým festivalom chce Cinematik byť – či chce prilákať širšiu verejnosť na distribučné predpremiéry alebo svoje publikom diverzifikovať ponukou špecializovanejších sekcií. Premýšľať, kam až je možné rásť a prečo vlastne? MFDF Ji.hlava bol, aj pod vplyvom náporu na infraštruktúru mesta, nútený urobiť rozhodnutie festival predĺžiť, a tým (potenciálne) návštevnosť organicky rozložiť na dlhší časový úsek. Budúcoročný jubilejný 20. ročník MFF Cinematik možno tiež príde s organizačnými zmenami.
