Zóna záujmu

Ako privilegovaná (?) staromešťanka to v centre vnímam jasne: alternatívne vehikle jazdia po meste hlava-nehlava. Krčmy a zmrzlinárne s reprákmi vo dverách vyhrávajú „na plné gule“. Klimatické krabice na fasádach hučia vo dne v noci. Urban Housy a ďalšie arogantné prevádzky ukrajujú z verejného priestoru i nočného kľudu obyvateľstva stále viac. BARtislavu postupne zanáša vizuálny, akustický, olfaktický… v súčte toxický smog. Mesto sa džentrifikuje, privatizuje, developerizuje, do podstaty komerčne exploatuje. Už len samotný hradný kopec je vyťažený, vydlabaný hádam až do pekla!

Každá štvrť má/generuje iné problémy. Ich zdrojová príčina je však väčšinou rovnaká: nenažranosť človeka. A o tomto človeku éry kapitalocénu, ktorý stratil súdnosť, medzidruhovú empatiu i mieru vecí, je vlastne celovečerný debut Evy Križkovej Vtáčnik (2024).

Vtáčnik je názov „záhradkárskeho“ kopca nad Bratislavou, kedysi živého a zeleného, kde Eva vyrástla a žije. Dnes je to stavenisko, zóna výstavby a komerčného záujmu developerov, miesto šourúmových novostavieb, natlačených jedna na druhú. Eva – režisérka i protagonistka filmu zároveň, je ako emancipovaná verzia princeznej z krajiny Fantázia v Nekonečnom príbehu, ktorej milovaný Vtáčnik uniká do Ničoty, stráca sa jej pred očami. A ona ho musí zachrániť!

Vtáčnik je film o (miznúcej) biodiverzite, o vtákoch na Vtáčniku, o ich subtílnej a občas i subverzívnej prítomnosti a perspektíve. Aj o stávaní sa zvieraťom.

Samotný film je komorný a má celkom pomalý a podmanivý mood. Potrebuje však veľkú kinosálu, aby jeho téma naplno zaznela. A vo veľkom rozlíšení ukázala, ako trpí zem, mesto i duša citlivejšieho človeka. Autorka do svojho filmu zapojila veľa kreatívnych ľudí. Zaangažovala tvorivosť ľudí i zvierat, rozpracovala veľa motívov, čo je však miestami na škodu, lebo filmu chýba zovretosť aj určitý druh radikalizmu. Lebo ak má film osloviť nielen svojou poéziou, sympatickou reflexívnosťou, ale aj svojím klimatickým étosom, treba niektoré veci formulovať „po lopate“. S viac volume, aj viac ideologicky.

Je mi jasné, že Križková nie je Piussi. Veci zámerne nevyhrocuje. Chce komunikovať, prepájať, aj v prostredí bez komunitných väzieb tvoriť vzťahy, umožňovať komunikáciu (pekný motív stretnutia obyvateľov na nezastavanom pozemku ohraničenom signálnou páskou či neexistujúci chodník nakreslený kriedou na asfalt jedinej prístupovej komunikácie na Vtáčnik).

Z filmu i jeho kampane cítiť dobrú energiu, istý druh skoro detského idealizmu, ktorý verí, že aj kritizovať treba „po dobrom“. Spomínala som, že Križkovej film je jej celovečerný režisérsky debut. Ako skúsená aktérka (ak nepoviem aktivistka) domácej filmovej kultúry: kritička, šéfredaktorka Kinečka, scenáristka, kreatívna distributérka… však vie, že samotný film je len začiatok, s ktorým treba pracovať, jeho fámu, teda povedomie filmu, pestovať, ľudí k nemu vychovávať. I v tomto je film, distribuovaný spoločnosťou Film Expanded, celkom vynaliezavý. Chce putovať po školách, robiť osvetu udržateľnému životu, zarábať si participatívne i proaktívne.

Je to vlastne taký film de quartier, trochu na spôsob filmov Agnès Vardovej (napríklad Všetci moji zberači a ja, 2000). Aj film Evy Križkovej je veľmi osobný, zvedavý, nedokonalý a nedokonaný, z produkčného hľadiska časozberný a nedevelopersky pomalý. Aj preto by potreboval zovretejšiu dramaturgiu.

Silnou stránkou filmu je jeho akustická plasticita. Zvuková skladba, ktorej autorom je Tobiáš Potočný, zároveň účinkujúci i partner Evy, dáva priestor ľudským a zvieracím rezonanciám a ich kontrapunktom a je i zdrojom situačného humoru, ktorý film pekne zatepľuje (príhoda s diviakmi, kleptomanská straka, ktorá Tobiášovi uchmatne nahrávatko).

Film je vyslovene prelietavý, paralelne, no trochu nedôsledne sleduje niekoľko línií. Je tu linka rodinná i linka developerského vykorisťovania, ktoré devastuje prírodu a zabíja ľudský rozmer. Línie i protagonisti pribúdajú, a hoci sa v nich dá (z)orientovať, film príliš rozdrobujú. Pekná vstupná línia vtáčej perspektívy, zdôraznená farebným filtrom, vôbec viacerí vtáčí a zvierací protagonisti (lastovičky, ďatle, drozdy, straky, diviaky, kliešte…), tiež motív birdwatchera a dvojokulárovej masky ďalekohľadu, ktorý film aj výtvarne ozvláštňuje, sa neskôr vytráca a pozornosť sa preostruje na človeka.

Niekedy v poslednej štvrtine sa vo filme objaví jeden pozoruhodný protagonista – Evin sused Rasťo. Režisérka ho odchytí celkom príznačne pri bazéne a kamarátsky spovedá. Rasťo je cool chlapík, len mentalitou trošku buran. Aj by rád skúpil okolité pozemky, aby sa mohol vyvaľovať pri bazéne a pozorovať srnky… Moment, keď sa kamera vo veľkom detaile pozrie do tváre jeho blonďavej manželky a ona jej kriticizmus zavetrí, je v niečom desivý i obnažujúci. Niekde mi v ňom rezonuje Glazerova Zóna záujmu (2023) a jej obyčajný fašizmus: bazén, umelé vlny, paradajky, záhradka… A za plotom koniec sveta. Indiferencia. Lenže indiferencia, to je cesta do pekla!

Novinka Vtáčnik

rozhovor Eva Križková