Foto: Záber z filmu Obrazy starého sveta (r. Dušan Hanák, 1972) / Zdroj: archív SFÚ / Vladimír Vavrek

7. festival Príroda – kultúra – médiá Ryszarda Kapuścińského: Iný festival…

Písmo: A- | A+

V poľskej obci Izabelin s viac ako 10 tisíc obyvateľmi, vzdialenej 28 kilometrov od Varšavy a obklopenej Kampinoským pralesom, sa uskutočnil už 7. ročník festivalu Príroda – kultúra – médiá Ryszarda Kapuścińského. Svetového reportéra Kapuścińského poznáme i u nás, najmä vďaka vydavateľstvu Absynt. V Izabeline prebýval počas vojny s rodičmi a v poslednom období života sa sem často vracal na tvorivé pobyty. Preto festival – ako hold veľkému humanistovi.

Program pripravila Nadácia Centra výskumu a výchovy R. Kapuścińského. Filmov na podujatí bolo neúrekom, mnohé dokumentárne boli venované práve Kapuścińskému. Spomeňme aspoň Krátky príbeh chlapca z Polesia (r. S. Zawiśliński) a Stopy zanechané v Nepále (r. M. Domarski), ktoré tu mali premiéru, ale i mimoriadny film Toľko, čo nič (r. G. Dębowski) za prítomnosti hlavného predstaviteľa Artura Paczesného.

Štyri dni (24. – 27. 10) prebiehali stretnutia s osobnosťami, diskusie, premietania filmov s úvodmi a diskusiami, fotovýstavy, súčasťou programu bol i koncert balád a šansónov príznačne nazvaný Od Młynarského po Nohavicu či diskusné odpoludnie s vynikajúcimi poľskými publicistami aj s významným odborníkom na médiá, profesorom Januszom Adamowskim o veľkých osobnostiach novinárstva ako Terzani, Fallaci a Kapuściński, o tom, čo ich spája a v čom sú jedineční. Významný bol diskusný panel Hodnoty a spôsob života v ére smartfónov, na ktorom sa okrem iných zúčastnil aj režisér Krzysztof Zanussi.

Veľký záujem vzbudil aj legendárny film Dušana Hanáka Obrazy starého sveta, ktorý som uvádzal spolu s významným poľským filmovým kritikom Konradom J. Zarębskim. Mal som tiež česť vystúpiť v samostatnom programe, po našej One Man Show Poliak, Slovák, dvaja bratranci?, ktorú viedol iniciátor a programový riaditeľ festivalu Stanisław Zawiśliński, filmový kritik, publicista a autor mnohých kníh, najmä o režisérovi Krzystofovi Kieślowskom.

Festival prebiehal v Kultúrnom dome a Dome riaditeľstva Národného kampinoského parku. V priestoroch Kultúrneho domu sa dali zakúpiť aj knižky spojené s témou festivalu a najmä pri stánku legendárneho magazínu Kontynenty, vychádzajúceho od roku 1964, si záujemci prišli na svoje, keď si mohli zakúpiť nielen čísla magazínu, ale aj knižky najlepších reportérov, fotografov cestovateľov a spisovateľov ako Wojciech Jagielski či Andrzej Stasiuk a, pochopiteľne, Ryszard Kapuściński. Obliehaný bol Dariusz Fedor, vydavateľ a šéfredaktor Kontynentow, ktorý odpovedal účastníkom na zvedavé otázky.

Účastníci festivalu majú každoročne k dispozícii Nowy Folder – časopis novinárov a reportérov Kapuścińského nadácie. Jeho prispievateľmi sú prevažne študenti alebo mladí absolventi žurnalistiky Varšavskej univerzity. Vychádza pravidelne na internete, ale aj na 32 plnofarebných stranách formátu A3 na kriedovom papieri a je ukážkou výbornej novinárskej práce. Ukazuje, že poľská žurnalistika má vynikajúcich budúcich novinárov, fotografov a reportérov i filmových publicistov. Obsiahle materiály boli venované aj Obrazom starého sveta.

Na všetky programy festivalu prišlo množstvo ľudí rôznych generácií, ale predovšetkým mládeže. Neraz sa diskusie museli ukončiť, pretože harmonogram sa musel dodržať. Ťažko zhodnotiť rôznorodý program jednou vetou, ale ak sa mám o to pokúsiť, tak si pomôžem názvom jedného z materiálov v Nowom Foldere – Neodsudzuj svet, ale chráň jeho hodnoty.

Foto: Záber z filmu Obrazy starého sveta (r. Dušan Hanák, 1972) / Zdroj: archív SFÚ / Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Balkón plný plienok. Foto: archív SFÚ

Digitálne kino: Závan nehy

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Petra Solana Balkón plný plienok (1978) je jedným z mála slovenských dokumentárnych filmov spred roka 1989, v ktorom sa tematizuje život rodiny s dospelým postihnutým dieťaťom. Ako hovoríme o ľuďoch, ktorí sa pre postihnutie, telesné či duševné znevýhodnenie nemôžu alebo sa len ťažko vedia začleniť do bežného života? Ako ich zobrazujeme? Akými slovami ich (ešte aj) dnes označujeme, ako ich klasifikujeme napríklad v databázach knižníc či filmových archívov, aby sa vôbec dalo skúmať, ako sa ich reprezentácia v priebehu desaťročí vyvíja? V databáze SK Cinema v súvislosti s dokumentárnymi filmami nájdeme len zopár hesiel, ktoré viac či menej priamo pomenúvajú predmet alebo tému snímok, v ktorých vystupujú ľudia s postihnutím alebo tí (a najmä tie), čo sa o nich starajú. Zdravotne postihnutí (7). Telesne postihnutí (9). Mentálne postihnutí (3). Muskulárna dystrofia (1). Autizmus (1). Čísla v zátvorke označujú počet evidovaných dokumentárnych titulov. Nie je ich veľa, navyše viaceré heslá sa krížia. S prechodom do súčasnosti sa výskyt filmov, ktoré rozrôzňujú reprezentáciu osôb žijúcich s postihnutím a ich opatrovateliek či opatrovateľov, v databáze SK Cinema veľmi nezvyšuje. Je to bezpochyby aj tým,...
Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

Ako sa horolezecká vášeň mení na potrebu pomáhať?

V roku 1984 sa horolezkyňa Dina Štěrbová stala prvou ženou, ktorá zdolala himalájsku osemtisícovku Čho Oju (8021 m). Neskôr sa začala venovať humanitárnej pomoci a s kolegom Vítězslavom Dokoupilom v pakistanskom Baltistane vo výške 3500 metrov nad morom vybudovala nemocnicu nielen pre horolezcov, ale aj miestnych ľudí, ktorí dovtedy v jednej z najodľahlejších častí sveta nemali prístup k zdravotnej starostlivosti. Inšpiratívny príbeh tejto výnimočnej ženy rozpráva česko-slovenský dokumentárny film režisérky Hany Pinkavovej Za oponou veľhôr. Priekopníčka československého horolezectva Dina Štěrbová musela bojovať s predsudkami v horolezectve aj v spoločnosti. V čase, keď zdolávala najvyššie vrcholy, nebola prítomnosť žien v tomto športe vôbec bežná. Muži ich odmietali brať na expedície, pretože by vraj na ne nemuseli mať dostatok fyzických, ale ani psychických síl. „Stretla som sa s mnohými predsudkami, niekedy až brutálnymi a hlúpymi, pričom to ešte umocňovala doba normalizácie, keď som v socialistickom horolezeckom zväze rozhodne nepatrila medzi vyvolených. Ak však človek nedokáže takéto prekážky prekonať, môže to rovno zabaliť,“ povedala dnes 84-ročná Štěrbová v presskite k filmu. Rodáčka z Bratislavy vyštudovala matematiku, ktorú v rokoch 1964 – 1992 vyučovala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Je tiež autorkou viacerých kníh. „Mojím cieľom bolo zachytiť Dinu v rôznych životných etapách a umožniť divákovi nahliadnuť do jej vnútra. Film je mozaikou spomienok, archívnych materiálov a autentických momentov...
Štefan Kvietik vo filme Prípad pre obhajcu (1964). Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský

In memoriam Štefan Kvietik (10. 5. 1934 – 21. 3. 2025)

Na konte má desiatky divadelných postáv, stovky filmových a televíznych rolí a množstvu hrdinov prepožičal svoj hlas aj v rozhlase. Štefan Kvietik, ktorého život bol naplnený vášňou, disciplínou a kreativitou, vždy hľadal spôsob, ako obohatiť postavu o svoje vlastné charakteristické črty, patril k najvýraznejším osobnostiam slovenského herectva. Zomrel 21. marca vo veku 90 rokov. Aby divák nezabudol, že to hral Kvietik „Pri hľadaní a prijímaní vnútorných kvalít mojich divadelných, filmových či televíznych postáv, ktoré musí umelec divákovi ponúknuť, som sa riadil podvedomou snahou prepožičať zasa ja im v plnej miere sám seba. Mojím krédom bolo, aby divák nezabudol, že to hral Kvietik. Dúfam, že sa mi to darilo,“ povedal v roku 2001 pre denník Národná obroda. Teatrológ Karol Mišovic v Kvietikovom profile v časopise kød – konkrétne ø divadle v roku 2014 napísal: „Aj napriek mužnej fyziognómii sa jeho herectvo nestratilo v stereotype vyplývajúcom z tejto danosti. Vo výrazovom registri mu totiž boli vlastné aj polohy lyrickosti, nežnosti a zraniteľnosti. To z neho robilo herca flexibilného a prispôsobivého ako protichodným žánrovým polohám, tak aj protirečivým režijným poetikám.“ Štefan Kvietik sa narodil v Dolných Plachtinciach, odkiaľ pochádzal aj Ctibor Filčík (a z vedľajších dedín zase Milan Kňažko či Július Pántik, ktorý Kvietikovi pomohol na ceste k herectvu). Pôvodne túžil byť lekárom. „Tieto dve profesie majú určite veľa spoločného, obe totiž...
Zobraziť všetky články