V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Dvojica krátkych filmov Jána Kadára Sú osobne zodpovední za zločiny proti ľudskosti! a Sú osobne zodpovední za zradu na národnom povstaní! vznikla v roku 1946 vo veľmi špecifickom spoločensko-politickom kontexte, keď sa pripravoval proces s bývalým prezidentom Jozefom Tisom.
V roku 1938 sa 20-ročný Ján Kadár, Slovák židovského pôvodu narodený v Budapešti, rozhodol pre obrat vo svojej kariére, píše filmový historik Václav Macek v monografii Ján Kadár. Odišiel z vysokoškolských štúdií práva, ktorému sa venoval jeho otec aj starší brat, a zapísal sa do filmového kurzu ku Karlovi Plickovi na bratislavskej Škole umeleckých remesiel. A hoci Kadár na ŠUR-ke študoval iba niekoľko mesiacov (po Viedenskej arbitráži sa jeho trvalé bydlisko ocitlo v Maďarsku, potom ako Žid prakticky celé vojnové obdobie strávil v pracovných táboroch v Maďarsku, v roku 1939 navyše celú ŠUR zrušili…), hneď po obnovení Československa sa okľukou cez Prahu, kde sa opäť stretol s Plickom, k filmu vrátil.
V lete 1945 Ján Kadár nakrútil pre Slovenskú filmovú spoločnosť svoj prvý dokumentárny film Na troskách vyrastá život. Film mal podľa Maceka pôvodne zdokumentovať škody napáchané Nemcami na dopravnej infraštruktúre a nikto od neho ani viac nečakal, no Kadár v spolupráci so skúseným zlínskym kameramanom Josefom Míčkom a so strihačom Janom Kohoutom z neho napokon urobili naratívne aj vizuálne pútavé dielo, ktoré v publiku vzbudzovalo nadšenie pre obnovu krajiny poškodenej vojnou.
Aj dve Kadárove krátke snímky z roku 1946 Sú osobne zodpovední za zločiny proti ľudskosti! a Sú osobne zodpovední za zradu na národnom povstaní! reagujú na povojnovú realitu, no majú trochu iný charakter. Ide totiž o strihové filmy. Kadárovým autorským vkladom je tu najmä spôsob spájania už existujúcich záberov s verbálnym i hudobným komentárom a používanie viacerých ironizujúcich alebo akcentujúcich strihových figúr. Autorom námetu oboch snímok je podľa titulkov Ján L. Kalina (no podľa V. Maceka látku scenáristicky spracúval aj Albert Marenčin), autorom komentára, ktorý načítal Ladislav Chudík, je Ján Beer. Ján Kadár filmové materiály strihal opäť s Janom Kohoutom a v spolupráci s Bedřichom Voděrkom.
V oboch filmoch sa objavujú jednak zábery z týždenníka Nástup, ktoré slúžili ako propaganda slovenského klérofašistického režimu, jednak zábery pochádzajúce z rôznych zdrojov, ktoré sa na Slovensku premietali krátko po skončení vojny. Mnohé z týchto materiálov nakrútili zahraniční vojenskí kameramani pri oslobodzovaní, no boli medzi nimi aj zábery nemeckých kameramanov, ktoré sa stali vojenskou korisťou, slovenské zábery zo SNP, ktoré sa objavili už v Bielikovom filme Za slobodu,a dokonca aj zábery z Kadárovej prvotiny Na troskách vyrastá život. Zo svižnej montáže, ale aj zo sugestívneho komentára podloženého hudbou a z používania grafických titulkov a animácie zreteľne cítiť, že sa oba filmy inšpirovali rétorikou Nacistického úderu (1943), druhého dielu dokumentárneho seriálu Za čo sme bojovali, ktorý na objednávku Pentagonu vznikol pod vedením Franka Capru a Anatola Litvaka a ktorý sa v roku 1945 premietal aj v slovenských kinách.
Snímka Sú osobne zodpovední za zločiny proti ľudskosti! poukazuje najmä na zneužitie náboženského presvedčenia obyvateľstva na politické účely, pričom „očista“ Slovenska od Židov, za ktorú dal prezident a kňaz Jozef Tiso slovenským katolíkom rozhrešenie vo svojom prejave v Holíči v auguste 1942, prebiehala pod heslom „za Boha a národ“. Vážny tón prvej časti snímky vystrieda v polovici filmu krátka ironická sekvencia, ktorou Kadár znázorňuje slovenské opičenie sa po nemeckých vzoroch, no v závere komentár opäť zvážnie a filmový obraz dramaticky pripomenie masové vraždenie, za ktoré zodpovedných čaká spravodlivosť, keď sa „zdvihne ľudový súd“.
Druhý film Sú osobne zodpovední za zradu na národnom povstaní! otvára priam spektakulárne dynamická montáž bojových záberov zo západného aj z východného frontu v roku 1944. Takáto montáž nebola pre slovenské filmy typická a ešte väčšmi než prvá snímka evokuje spôsob rozprávania v Za čo sme bojovali. Po doslova medzinárodnom strihovom entrée nasleduje sekvencia poskladaná zo záberov, ktoré počas Povstania, resp. v rámci dokrútok k filmu Za slobodu natočil Paľo Bielik, a po nich prichádzajú zábery vytvorené pre Nástup. V Kadárovej rafinovanej montáži a výbere hudby opäť cítiť iróniu: Tiso servilne pozýva Nemcov zakročiť proti povstalcom, tlieska vraždeniu a ničeniu a vyznamenáva nemeckých vojakov za ich intervenciu a následné represálie voči povstalcom a tým, ktorí im pomáhali. V závere však film s plnou vážnosťou Tisa a jeho posluhovačov obžalúva za zradu na Slovenskom národnom povstaní.
Oba filmy boli dokončené v máji 1946 a ich (len dve) verejné projekcie krátko pred voľbami do národného zhromaždenia vyvolali veľký rozruch. Václav Macek tieto filmy správne charakterizuje ako politické pamflety, teda ako angažované a zároveň autorsky dotvorené filmové diela. Treba však spomenúť aj to, do akého spoločenského ovzdušia tieto filmy vstupovali a najmä, aký štatút vtedy mali dokumentárne filmové zábery.
Filmové dokumenty totiž krátko po skončení vojny nezriedka bývali súčasťou procesov s vojnovými zločincami, kde sa uvádzali ako podporné dôkazové materiály. Aj v procese s Jozefom Tisom a ďalšími vrcholnými predstaviteľmi Slovenskej republiky sa v decembri 1946 počas hlavného pojednávania premietali zábery z oslobodzovaných koncentračných a vyhladzovacích táborov i zábery z vypálených slovenských obcí. Boli to rovnaké zábery, ako použil aj Kadár vo svojich filmoch? Boli to zábery, ktoré strihovo a rétoricky dotvoril práve on?
V každom prípade je dobré pri pohľade na obe dômyselne postrihané a komentované obžaloby myslieť aj na to, akú obrovskú moc mal v tom čase filmový materiál, s ktorým Kadár a jeho kolegovia pri tvorbe oboch snímok pracovali.
