V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Eugena Šinka Etuda predstavuje unikátny pohľad na prežívanie mladých ľudí pracujúcich v ostravských baniach a žijúcich v ostravsko-karvinskej oblasti. Je totiž lyrický a mimoriadne clivý.
Známy neznámy Šinko
Eugen Šinko (1934-2014) začínal v dokumentárnom filme v 50. rokoch minulého storočia ako strihač. Spolupracoval najmä s tvorcami populárnovedeckých filmov, no podieľal sa napríklad aj na etnograficky ladenom dokumentárnom filme Ľudia na vode (1958) Martina Hollého. Po absolvovaní štúdia dokumentárneho filmu na pražskej FAMU nakrútil v krátkom slede viacero autorských krátkych filmov.
V Slnovrate (1963), inscenovanom dokumentárnom filme, „vyčaroval“ neochotu obyvateľov juhoslovenskej dediny plniť plány socialistického poľnohospodárstva a pracovať na združstevnenej pôde predpísaným spôsobom. V Nedeli (1964) zase takmer sociologickým pohľadom skúma voľnočasové aktivity Bratislavčanov. Dokumentárna kamera Alexandra Strelingera tu kĺže, skáče alebo sa odráža od jednotlivých faziet víkendového mesta, nábrežia, lunaparku, tanečnej sály. Ako píše Petra Hanáková v hesle Mesto v Abecedári slovenského filmu, spájanie mestských motívov tu nadobúda podobu asociatívnej koláže. No Šinkova strihová skladba nestavia len na vizuálnych asociáciách, ladí aj s hudobnými motívmi bigbítovej kapely.
Svoj tretí film, Etuda, už nepísal Eugen Šinko sám, ale spolu s Eduardom Grečnerom. Ako naznačuje názov, film je etudou – štúdiou prostredia, ale aj etudou v hudobnom zmysle slova. A hlavne je predvedením naozaj jedinečného filmárskeho „prstokladu“.
Sociologická štúdia samoty
Etudu otvára statický záber na školskú chodbu. Uprostred nej stojí muž, vychovávateľ v internáte, a hovorí o osamelosti a slzách chlapcov. Nasledujú výseky z končiaceho sa pracovného dňa. Na ulici postávajú traja mladíci, jeden fajčí, druhý hrá na trúbke, tretí má pri nohách puzdro na hudobný nástroj. Baníci vyfárajú, stroje znehybnejú, robotníci vychádzajú z továrne, baníci z bane; mladí muži hrajú na slobodárni pingpong.
A potom znova: sfárať, pracovať, oddychovať. To, že nepôjde o stroho vecný pohľad na mladých baníkov, predznačuje už použitie hudby. Vidíme totiž mladíka, ktorý hrá na trúbke, no počujeme clivú a pomalú chorálovú predohru od Johana Sebastiana Bacha. Organová hudba dodáva mestskému výjavu snovú, takmer zádušnú atmosféru.
Snový dojem vzápätí pretne sekvencia výsluchu: muž, možno vyšetrovateľ, možno vychovávateľ, sa pýta mladej ženy, prečo bodla svojho milenca. Dievčenskú tvár vidno len z poloprofilu, v protisvetle. Aj vyšetrujúci muž je v zadnom pláne rozostrený. Skôr ho tušíme, než vidíme. Výsluch vzápätí pokračuje mimo obraz, ponad zábery háld a krajinu plnú elektrických stĺpov, cez ktorú prechádzajú tri postavičky: muž a dve deti. Bodla ho, lebo
